Malé láskavosti (ukážka)

2. mája 2023
11 minút(y) čítania
Rate this post

Práve máte otvorenú ukážku knihy Malé láskavosti. Ukážka obsahuje prvú kapitolu. Viac o knihe nájdete na tomto odkaze.

Babie leto

1

Dym sladko voňal horiacim borovicovým ihličím. Unikal z úľa predo mnou a tancoval v miernom vetríku, ktorý ho niesol cez polia do diaľky. Otec stlačil mechy a do vchodu vysokej drevenej stavby vypustil ďalší oblak dymu. Chvíľu v duchu počítal sekundy a potom spokojne prikývol.

Ruky som mala celkom zakryté, no keď som sa priblížila k úľu, aj tak sa mi triasli. Prvý raz som smela pomáhať pri vyberaní rámikov a chcela som mať istotu, že všetko robím presne podľa otcových pokynov. Tlmene som zastonala, zdvihla som ťažký vrchnák a položila ho na trávu. Našťastie sa mi podarilo vyhnúť trom omámeným včelám, ktoré po ňom liezli.

Otec fúkol hlboko do debničky ešte trochu dymu, ustúpil a pustil ma k nej. „Vyber jeden nadstavok a skontrolujeme ho.“ Tvár mu zakrývala hustá sieťovina, a tak jeho hlas znel tlmene.

Videla som iba obrys otcovej tváre, a aj to len zboku, no zdalo sa mi, že sa tvári natešene, možno dokonca pyšne. Modlila som sa, aby som ho nesklamala.

Pri zbere medu som zvyčajne bola v kuchyni s matkou, Merry a so Sadie. Otcovi vždy pomáhal Samuel, nosil nám ťažké rámiky plné medu, aby sme ich mohli spracovať. Držala som ich kolmo, zatiaľ čo matka širokým nožom zručne odstraňovala voskové viečka z medových plástov. Potom vložila rámiky do veľkého kovového bubna a Merry so Sadie striedavo krútili kľukou, kým z nich nevytočili všetok med určený na filtráciu.

Pozrela som na náš dom a predstavila som si svoje sestry, ako bojujú o miesto pri kozube, kde pomáhali vyvárať a sušiť fľaše. Dnes sa však určite hádajú a prosia matku, aby ich pustila von. Stráviť taký krásny deň nad horúcim ohňom a železnými hrncami by bolo škoda. Nad hlavou mi zaškriekal jastrab, lenivo krúžil v neskorom augustovom slnečnom svetle, akoby so mnou súhlasil.

„Ellerie,“ vytrhol ma z myšlienok otcov netrpezlivý hlas. „Prvý rámik ide von najťažšie. Včely niekedy zapečatia okraje živicou. Na jeho uvoľnenie budeš možno potrebovať dláto.“

„Nepodráždim tým včely?“ Pozrela som cez škáry v rámikoch. Vytrvalý bzukot už stíchol, ale v spodných nadstavkoch som ešte videla pohyb.

„Len ak budeš postupovať nesprávne,“ odvetil, ale cítila som, že za sieťovinou sa usmieva. „Keď mi otec prvý raz dovolil vybrať rámiky, schytal som šesť žihadiel. Aj to patrí k prijímaciemu obradu.“

Vyrastala som s rodičmi včelármi, takže včely ma už uštipli a netúžila som to zažiť znovu. Pri prvom uštipnutí som prevrátila domácnosť hore nohami. Celú noc som preplakala – nie však nad svojou opuchnutou ruku, ale nad chuderkou včeličkou, ktorá za vypustenie žihadla zaplatila životom.

Siahla som pod hustú sieťovinu na svojom klobúku, zotrela som si z tváre pot a zamyslela som sa. Kde treba začať? V tejto časti úľa sa nachádzalo osem rámikov a všetky boli od seba oddelené rovnako širokou medzerou. Vybrala som si jeden blízko stredu a jemne som ním pokývala. Išlo to celkom ľahko. Zadržala som dych a vytiahla ho von. Dávala som pozor, aby sa nedotkol susedných rámikov.

„Tak sa na to pozrime.“ Otec sa predklonil a skúmal prácu včiel.

Niektoré bunky včelieho plástu, ktorý pripomínal čipkový vzor, boli plné a zakryté viečkom, ale väčšia časť rámika zostala prázdna.

Mľaskol a zamyslel sa. „Ešte nie. Tento rok nás možno čaká neskorý zber. Minulú zimu napadlo priveľa snehu. Vráť ho na miesto.“

Veľmi opatrne som vsunula drevený rámik späť do drážok a vydýchla som si od úľavy.

„A teraz ďalší.“

„Skontrolujeme všetky?“

Otec prikývol. „Keď si dáš námahu so zadymovaním včiel, chceš mať istotu, že si úľ naozaj dôkladne skontrolovala. Nás včelárov nezaujíma iba med. V podstate sme správcovia úľov, ochrancovia včiel. Musíme sa uistiť, že sú zdravé a že im nič nechýba.“

Položil dymák na zem, zdvihol horný nadstavok a nazrel do spodných komôr. Keď ho odložil nabok a spočítal rámiky, jeden vytiahol a jemne z neho odstránil dve včely, ktoré sa omámene držali plástov.

„Povedz mi, čo vidíš.“

Prižmúrila som oči a zadívala sa naň cez závoj. Boli tam ďalšie včelie plásty, zlaté ako vitrážové okno. Takmer každá bunka mala v strede bielu škvrnku, nie väčšiu ako jačmenné zrno. „To sú vajíčka, však?“

„Výborne. Čo nám vravia?“

Zrazu som sa cítila nepríjemne, ako školáčka s hrboľatými kolenami, nie staršia než Sadie. „Že kráľovná kladie?“ Vydal súhlasný zvuk, ktorým ma povzbudil, aby som pokračovala. „A to je dobre, však? Znamená to, že úľ je zdravý?“

Otec prikývol. „Dokazuje to, že úľ má kráľovnú.“ Ukázal na vajíčka, v hrubých rukaviciach pohyboval rukami menej isto a pomalšie než zvyčajne. „Takéto veľké vajíčka nám prezrádzajú, že pred tromi dňami tu ešte bola. Keď kontroluješ nadstavky, vždy hľadáš čerstvé vajíčka. Nadstavok bez nich znamená umierajúci roj.“

Vrátil rámik na miesto, vybral von ďalší a ukázal mi larvy – tučné biele guľôčky, ktoré sa vôbec nepodobali na bzučiace včely, poletujúce v našej záhrade. Ďalší rámik obsahoval kukly, rastúce a snívajúce v bunkách medového plástu.

„Tieto sa vyliahnu už o niekoľko dní,“ spokojne poznamenal otec. „Nové robotnice alebo trúdy. Nášmu úľu sa darí dobre, Ellerie. Poskladajme zase všetko dohromady a dovoľme včelám, aby sa zobudili. Na budúci mesiac prídeme skontrolovať med.“

„A všetky prežijú?“

Môj znepokojený tón ma podráždil. Vedela som, že našich včelám sa nič nestane. Otec zatiaľ neprišiel ani o jednu kolóniu. Keď som však zblízka sledovala, ako všetky časti úľa rovno v mojich rukách zapadajú do seba, uvedomila som si, aký krehký je život včiel. Zabudnete vrátiť dnu jeden rámik a včely môžu uvoľnený priestor vyplniť takým veľkým množstvom plástov, že pri ich vyberaní zničíte celý nadstavok. Položíte vrchnák nakrivo alebo ho necháte trochu odchýlený a včely nebudú schopné regulovať vnútornú teplotu. Upracujú sa na smrť, keď budú krídlami ovievať úľ v márnom úsilí zohriať ho.

„Neboj sa, prežijú. Mimochodom, dnes ti to išlo dobre.“

Očervenela som od radosti. Chcela som na otca zapôsobiť, dokázať mu, že som rovnako šikovná ako Samuel. Dnes sem mal prísť v klobúku so závojom on, ale hneď po raňajkách sa vykradol z domu a otcova tvár stmavla ako obloha pri letnej búrke.

Samuel sa cez leto zmenil. Neraz ušiel z farmy so svojím najlepším priateľom Winthropom Mullinsom hneď po dokončení domácich prác. Niekedy ich ani nedokončil a matka ich musela rozdeliť medzi nás dievčatá. Často sa hádal s otcom pre nejakú maličkosť, kým obaja neočerveneli ako moriaky. Matka bola presvedčená, že sa vykráda z domu na schôdzky s dievčaťom, no vôbec som netušila, kto by to mohol byť. Ja a moje dvojča sme sa jeden druhému vždy so všetkým zdôverovali, a tak som odmietala uveriť, že brat má zrazu predo mnou tajomstvá.

Keď vrchnák bezpečne zapadol na svoje miesto, zohla som sa po kovový dymák, skôr než sa ho zmocní otec, a ponúkla som sa, že ho odnesiem do kôlne. Len čo sme sa dostatočne vzdialili od úľov, zložil si klobúk a vložil doň rukavice, ktoré predtým zabalil do sieťoviny.

„Myslím, že táto zima bude dobrá,“ predpovedal. Vykračoval si ako vojak, a keď začal falošne pískať vojenskú pieseň, neubránila som sa úsmevu.

„Ako sa volá tamtá rastlina?“ Ukázal na ružové kvety rastúce pri chodníku.

Zložila som si klobúk, aby som si ich lepšie prezrela. „Kyprina úzkolistá!“ pyšne som zvolala.

Otec nesúhlasne mľaskol. „Ako znie jej skutočný názov?“

Snažila som sa spomenúť si na druh, ktorý otec drobným písmom zapísal do botanickej knihy.

„Epilobium angustifolium?“ tipla som si. Na latinskom názve som si takmer polámala jazyk.

Otec sa usmial. „Výborne.“

„Mohla… mohla by som ti pomôcť aj nabudúce?“ spýtala som sa, odhodlaná využiť jeho dobrú náladu.

Prikývol a srdce mi poskočilo od radosti. Otec bol málovravný – iba ak by ste nadhodili tému včiel, o ktorých vedel rozprávať celé hodiny.

Samovi som závidela. Narodil sa iba niekoľko minút predo mnou… a bol chlapec. Za otcom vždy kráčal ku kôlni bez obzretia, sebavedomý a istý si svojím miestom vo svete.

Nie ako ja, dievča, čo vysedáva doma a čaká, kedy bude môcť urobiť ďalší krok vo svojom živote. Čaká na chlapca, ktorý príde a umožní jej splniť si životné poslanie. Urobí z nej manželku a matku.

A tak som čakala…

A čakala…

A čakala…

Až dodnes.

V kôlni som ešte dlho držala v rukách klobúk so závojom a prsty ponárala hlboko do sieťoviny. Bála som sa, že keď ho pustím, čaro popoludnia sa rozplynie. Vtom som pod palcom zacítila silné vibrovanie. V sieťovine uviazla zatúlaná včela. Opatrne som oddeľovala jednu vrstvu od druhej a snažila som sa ju vyslobodiť, zatiaľ čo nahnevane mykala nohami.

„Nebodni ma, nebodni ma,“ šepkala som jej. „Len ti chcem pomôcť. Už si takmer voľná….“

Žihadlo sa mi zapichlo zboku do prsta a vzápätí vzduch rozvibroval vydesený výkrik.

Nevyšiel však z mojich úst.

Otec sa ponáhľal von, odkiaľ sa ozývali ďalšie výkriky. Toto nebol zvuk detskej hry, ktorá sa vymkla z rúk. Táto bolesť sa nedala zmierniť priložením dlahy a bozkom na koleno. Rozliehala sa údolím a menila sa na kakofóniu zúfalstva.

„Ellerie, bež po svoju matku. Ideme do mesta.“ Otec už bol v polovici cesty vedúcej do Amity Falls.

Ozval sa ďalší prenikavý výkrik a napriek teplému popoludniu mi po krku stiekol pramienok studeného potu. Moje nohy sa však odmietali pohnúť. Nechcela som zistiť, čo spôsobilo toľké utrpenie.

„Ellerie!“ posúril ma otec, ktorý vycítil, že nejdem za ním.

Odhodila som klobúk. Prst mi hrozivo opuchol. Včela sa uvoľnila zo sieťoviny a spadla do prachu. Už bola mŕtva.