Možno je to v nás (ukážka)

16. septembra 2022
10 minút(y) čítania

DEŇ SNEHOVEJ FUJAVICE

17.52

Schúlená na podlahe v múzeu sa tisnem k chladnej soklovej lište a čakám, kým triaška pominie.   

            Šachovnicová dlažba je kde-tu popraskaná. Pri pohľade na ňu je mi clivo. Pripomína mi, že spočiatku je všetko nové a takmer dokonalé, no napokon to aj tak popraská.

            Obklopujú ma stovky čiernobielych tvárí, väčšina z nich patrí váženému mužovi, vynálezcovi, ktorý túto bezvýznamnú newjerseyskú lokalitu kedysi preslávil po celom svete a neskôr po ňom pomenovali celé mesto.

            Okrem fotografií Thomasa Edisona sú tu aj funkčné modely mnohých jeho vynálezov. Žiarovky. Fonografy. Uhlíkové mikrofóny. Na stene visí asi desať zo štyristo patentov, ktoré v Menlo Parku vyvinul. Vo vitríne je vystavený model laboratória, ktoré kedysi stálo presne na tomto mieste. Dnes sa to všetko tiesni v priestore nie väčšom než naša obývačka.

            Je tu však lepšie než u nás v obývačke. Náš dom je posledné miesto, kde teraz túžim byť. Mrzí ma len to, že keď som z neho vybehla, nevzala som si nič potrebné. Predovšetkým telefón. Aj bunda by sa mi zišla.

            V mysli zostavujem e-mail otcovi: Je hrozná. Nepreháňam. Všetko pokazila. Prosím, nenadŕžaj jej. To by som už ozaj nezniesla. Priam vidím jeho odpoveď: Mama sa snaží. Neznamená to, že jej nadŕžam. Áno, niekedy je hrozná. Ako každý z nás.

            Objímem si kolená, vlhkú tvár vložím do medzery medzi nimi. Ďalej sa ticho chvejem – minútu, možno hodinu.

            Z myšlienok ma vytrhne známe zapípanie. Ten otravný zvuk poznáme všetci, čo tu pracujeme. Vytrhne nás z činnosti a upozorní nás, že do múzea niekto vošiel.

            Zabudla som za sebou zamknúť.

            Možno sa mama v tej snehovej fujavici pustila za mnou. Charlie to nemôže byť, odišiel na koncert ešte pred tou scénou, ktorá sa doma strhla. Ak je to mama, som v pasci. Centrum Thomasa Edisona je bohaté na mnohé veci, ale nie na priestor. Máme tu dve miestnosti, prednú a zadnú (v ktorej sa teraz nachádzam), toaletu a komôrku. Zadné dvere vedú von k Edisonovej veži, no ak ich otvorím, znovu sa ozve zapípanie.

            „Haló!“ zvolá hlas. Jednoznačne nepatrí mame.

            Nehýbem sa, iba dúfam, že hlas aj so svojím majiteľom, nech je to ktokoľvek, odíde rovnako rýchlo, ako prišiel.

            Z chodby sa po podlahe blíži do zadnej miestnosti tieň. Keď zastane, zdvihnem pohľad. Týči sa nado mnou postava v kapucni. Zloží si ju a na podlahu sa znesie snehový poprašok.

            Viem, kto to je. Chodí do môjho ročníka, takisto druhák. Volá sa Mac Durant. Spomeňte si na hocijaký atraktívny prívlastok – nádherný, bystrý, očarujúci, obľúbený, hviezdny športovec, skrátka typický lámač dievčenských sŕdc z tínedžerských romantických komédií, priveľmi dokonalý na to, aby mohol byť skutočný –, priraďte k nemu nanajvýš zvláštne meno, ktoré mu napriek tomu sedí, a dostanete Maca Duranta. Kde sa tu berie?

            Je na mňa žalostný pohľad. Vlasy som si umývala pred dvoma dňami. Na sebe mám vyťahanú mikinu, obnosené legínsy a dve rozdielne ponožky. Ani vtedy, keď si dám na vzhľade záležať, pretože očakávam, že ma niekto uvidí, nevyzerám ktovieako, no práve teraz stelesňujem, ak prirátam opuchnuté červené oči, definíciu tragickosti.

            Rukávom si utriem tvár a zo všetkých síl sa snažím pôsobiť v pohode. Mac Durant na mňa zmätene uprie veľké jantárové oči. Zrejme sa rozpomína, ako sa volám. Kto je to dievča, ktoré denne stretávam, no nikdy spolu neprehodíme ani slovo? A prečo sa krčí na tejto špinavej, popukanej podlahe ako roztrasené klbko?

            „Potrebujem tvoj telefón,“ prehovorí. „Súrne.“

            Podobné slová som veru neočakávala. Aj jeho hlas som si predstavovala inak. Počuť, že človek, z ktorého vždy vyžaruje sebaistota, je vystresovaný, ma ešte väčšmi vyvedie z miery.

            Chcem mu povedať, že múzeum je zatvorené. Nemá tu čo robiť. Vlastne ani ja.

            „Prosím,“ pokračuje Mac slušne, no v hlase má zúfalstvo.

            Zdvihnem pravú ruku a ukážem prstom. Náhlivo sa otočí, jeho tieň ho kopíruje. Vstanem a vyjdem na chodbu, odkiaľ ho z kúta pozorujem. Načiahne sa za starým telefónom, no slúchadlo nezdvihne. Vtedy zbadám na jeho ruke krv.

            Pozrie na mňa.

            „Urob to ty,“ povie.

            Stojím ako onemená.  

            Zdvihne slúchadlo. „Musíš zavolať ty. Nadiktujem ti, čo povieš.“

            V očiach nemá zlý úmysel, iba naliehavosť.

            Zakrvavenou rukou vyťuká tri čísla. Nechcem mať nič spoločné s telefonátom, na ktorý stačia iba tri čísla.

            Otváram ústa, že mu svoje nové nepísané pravidlo oznámim, no privolá ma k sebe zamávaním a vyslovením môjho mena. „Tegan!“ Proti tomu, že ma oslovil, že vôbec pozná moje meno, som bezmocná.

            Vezmem si slúchadlo.

            Počujem slabý hlas: „Tu tiesňová linka. Čo sa vám stalo?“

            Mac mi kývne, aby som si telefón priložila k uchu. Ako keby som ten prístroj videla prvý raz v živote a on mi musel ukázať, ako sa používa. Ako keby som sa vrátila do Edisonových čias. Takto sa telefonuje. Hornú časť slúchadla si priložíš k uchu, dolnú k ústam a hovoríš.

            Lenže čo mám povedať?

            „Chcela by som niečo nahlásiť,“ našepkáva mi Mac slová pre dispečera.

            Nedokážem to. Akoby som si zhltla jazyk. Mac pohľadom žobroní a ja sa počujem, ako od slova do slova opakujem: „Chcela by som niečo nahlásiť.“

            Mac sústredene prižmúri oči, potom mi našepká ďalšiu vetu: „V garáži je nejaký muž.“

            „V garáži…“ začnem.

            „Je nejaký muž,“ zopakuje Mac.

            „Je nejaký muž.“

            „Má naštartované auto. Vnútri v garáži.“

            „Má naštartované auto, vnútri v garáži,“ opakujem.

            „Bojím sa, že si chce niečo urobiť,“ vraví Mac.

            Odmlčím sa. Mac prikývne. Neboj sa. Ničoho sa neboj. Jeho oči mi sľubujú: Sme v tom spolu.

            „Bojím sa, že si chce niečo urobiť,“ oznámim dispečerovi.

            Mac mi ukáže oba palce. Zakryjem slúchadlo dlaňou a poviem mu, že dispečer si pýta adresu.

            „Aljašská osemdesiatosem.“

            Oznámim adresu dispečerovi. Docvakne mi to až po chvíľke. Na Aljašskej býva Mac, je to odtiaľto kúsok peši, opačným smerom než k nám domov. Múzeum je zhruba na polceste medzi našimi domovmi.

            Dispečer sa ma spýta na meno. Mac to počuje a ústami mi naznačí, aby som zavesila. Váham. Vezme mi slúchadlo z ruky a urobí to za mňa.

            V múzeu vládne ticho.

            Všimnem si Macovu zakrvavenú ruku na slúchadle. Strčí si ju do vrecka bundy.

            Zhlboka, až sa mu zdvihnú plecia, sa nadýchne, potom vydýchne. Napätie, s ktorým do múzea vošiel, pominulo. Akoby podstúpil transformáciu. Je opäť tým chalanom, akého poznám z videnia, bezstarostný frajer s jamkami na lícach a so sladkobôľnymi jantárovými očami. Díva sa na mňa, na mňa, a vraví mi to najvšednejšie slovíčko v situácii, ktorá je hocijaká, len nie všedná:

            „Ďakujem.“

Viac o knihe Možno je to v nás sa dočítate TU.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *