Karina 2017
Cŕŕŕn. Zazvoní zvonček salónových dverí a ja vyskočím na rovné nohy z otočnej stoličky, na ktorej som sa ledabolo točila. Už sme vyše hodiny nemali zákazníka a nik nemal ani rezerváciu, takže sa mi takmer začalo driemať. Utrela som prach, povysávala, a doplnila olejčeky v každej miestnosti. Naozaj sa tam nedalo robiť nič iné, jedine si listovať v telefóne, a tomu som sa zámerne vyhýbala. Otvorili sa však dvere a konečne som mala potenciálneho zákazníka, čo by ma vyslobodil z nudy. Muž kráčajúci k recepčnému pultu mal ostrú hranatú sánku ako pitbul. Šiltovka s nápisom Alamaba State mu zakrývala tmavé vlasy a šibalské tmavé oči. Bol neuveriteľne vysoký.
„Dobrý deň, čo si želáte?“ spýtala som sa ho, a pozrela som sa na hodiny na stene a von cez sklenené dvere za ním. Bolo už tma a po chrbte mi prešiel mráz. Nerada som takto neskoro bývala v salóne sama. Ani neviem prečo, ale znepokojovalo ma to a hrozne mi tento pocit sťahoval žalúdok už celé týždne. Nevedela som sa toho zbaviť. Iracionálny pocit, že stojím nad priepasťou a že ma čaká niečo zlé, sa nado mnou vznášal, napĺňal moju myseľ paranoidnými myšlienkami. V hlave som mala ešte väčší zmätok ako zvyčajne.
Kým konečne prehovoril, mysľou mi vari dvakrát prebehlo, že ma zavraždí.
„Máte teraz voľno?“ spýtal sa zastretým hlasom.
Môj žalúdok spravil tretie salto.
„No…“ rozmýšľala som, že mu poviem, že nemáme a že mám rezervačky na zvyšok večera, ale naozaj som potrebovala peniaze a do týždňa bolo treba zaplatiť účet za elektrinu. A veľmi pravdepodobne ma ani nechcel zavraždiť. Nevedel, že som tu sama a to bolo dobre.
Želala som si, aby sa mi takéto myšlienky vyhli, hoci som bola paranoidnejšia ako väčšina ľudí, uvedomovala som si, kde na ženy číha najväčšie nebezpečenstvo.
„Hej… akú kúru by ste si želali?“ spýtala som sa a ukázala som na ponuku na stene.
Zalaminované cenníky sa na rohoch už stočili a niektoré vyblednuté ceny napísané Maliným písmom boli takmer nečitateľné. Viseli tu už od otvorenia.
Raz za čas som sa snažila fixkou obtiahnuť vyblednuté písmo, ale Mali to bolo úplne jedno. Keď som jej navrhla, že vypracujem nový ponukový list, vždy len prevrátila oči – vyzeralo to tak, že to naozaj trápi iba mňa.
„Možno hodinovú? Veľmi potrebujem masáž. Tu mám úplne dorasovaný chrbát.“ Pomaly sa otočil a rukou si pošúchal chrbát nad bedrom.
„Dobre, takže hodinovú masáž. Ste tu prvýkrát, pravda?“ Pamätala som si tvár každého pravidelného zákazníka, nielen svojich.
Prikývol a ja som po pulte k nemu posunula papier s novými klientmi pripnutý na klipsovej doske. Za nechtami mal špinu a ruky také vysušené, že mu na hánkach popraskala koža, ktorá pri ohybe zbelela. Podľa tváre vyzeral mladší ako jeho ruky, ale keď som sa mu zadívala do čiernych očí, nemala som ani potuchy, koľko môže mať rokov. Bolo mi však jasné, že ťažko pracuje a že je buď z Alabamy, alebo má rád ich tím.
