Meave vliezla naspäť do karavanu a sama pre seba sa usmiala, keď počula, ako Cynthia na svojho muža zasipela dement a vzápätí treskli dvere.
Vytiahla z vrecka telefón, aby prebehla správy, ale opäť ju len bodlo pri srdci, lebo nič neprišlo. Cynthii klamala, keď sa spýtala na Seana, jej brata. Už dlhšie sa neozval. Ale zakaždým, keď pozrela na telefón, dúfala, že tam nejakým zázrakom nájde správu od neho, že Sean napíše, ako sa má, alebo kde práve je. Asi si už medzičasom mohla zvyknúť. To, že jej nemožný brat dokázal na celé mesiace niekam zmiznúť, nebolo nič nové. Vedela sa o seba postarať aj sama, to nebol problém.
Ale chýbal jej.
No a čo.
Strčila telefón späť do vrecka a zadívala sa na stôl, na prihlášku, ktorú včera večer vyplnila. Chvíľu len tak stála, až kým v hlave nezačula: Proste to skús.
Odhodlane odkráčala do svojej izby, schmatla kozmetickú tašku a skontrolovala svoj odraz v zrkadle. Obtiahla si oči čiernou linkou, a pritom rozmýšľala nad inzerátom vo výklade kníhkupectva: Hľadá sa asistent predaja na pol úväzku, prihlášky vnútri.
Včera šla okolo s Otisom, svojím kamarátom zo školy, a keď si ten oznam všimla, zažmurkala, zastala uprostred chodníka a znovu si ho prečítala. Srdce sa jej rozbehlo ako divé. Keď uvažovala nad nejakou prácou na leto, predpokladala, že to bude brigáda v obchodnom centre, v stánku so zmrzlinou alebo s palacinkami. Nenapadlo jej, že by mohla dostať prácu, o ktorú naozaj stála. Niečo, čo by bolo jej vášňou.
„Maeve, nemôžeš takto prudko brzdiť,“ povedal Otis a pobehol k nej, kým ona ako vo vytržení civela na inzerát. „Vykračujem si, bavím sa s tebou a takmer som vletel do pouličnej lampy, keď som sa otáčal, kde si.“
Neodvetila, ani sa naňho nepozrela, iba si začala hrýzť necht na palci. Až vtedy si všimol, čo tam bolo napísané.
„Prečo to neskúsiš? Sadlo by ti to dokonale!“ zvolal s nadšením.
„Nebuď smiešny.“
„Ale no tak, poďme dnu. Prihlášku vyplniť môžeš.“
„Nie, nemôžem.“
Maeve potriasla hlavou, sklopila zrak a odkráčala dole ulicou. Prešla poriadny kus, než ju Otis dobehol.
„Prečo nie?“ dobiedzal. „Prečo by si to nemohla skúsiť?“
„Pretože by určite nechceli, aby v ich kníhkupectve pracoval niekto ako ja.“
„Myslíš niekto nadpriemerne inteligentný a zbehlý v knihách?“
Kútik úst sa jej nevdojak zdvihol. „Zbehlý v knihách?“
„No dobre,“ zagúľal očami a strčil si ruky do vreciek. „Už keď som to vyslovoval, došlo mi, že to znie divne. Ale vieš, čo mám na mysli. Pozri, fakt si myslím, že by si to mala skúsiť. Môžeš tráviť dni tým, že budeš zákazníkom rozprávať o skvelej feministickej literatúre. Je to práca tvojich snov.“
„Nebudú ma chcieť, Otis.“
„Prečo nie?“
„Pretože…“ Celá roztrpčená rozhodila rukami. „Veď sa na mňa pozri! Nie som ten typ, čo by dostával pekné ponuky v kníhkupectvách. Mám krúžok v nose a odfarbené vlasy.“
„Och, jasné. Sorry. Vôbec mi nedošlo, že žiadaš o prácu v päťdesiatych rokoch minulého storočia.“
Vzdychla a nato tvrdohlavo zovrela pery.
„Mala by si to aspoň zvážiť,“ povedal Otis a štuchol do nej lakťom. „Prihlásiť sa môžeš aj zajtra.“
„Okej.“
„Tak fajn.“ Vytiahol z vrecka zložený papier a podal jej ho. „Tu máš prihlášku.“
