Snívať znova (ukážka)

27. septembra 2022
14 minút(y) čítania

1. kapitola

Neznášala som zimu a všetko, čo s ňou súviselo: chlad a sneh, desať vrstiev oblečenia, šály aj čiapky, z ktorých elektrizovali vlasy. Keby to bolo na mne, celý rok by sme mali leto. Čím teplejšie počasie vonku vládlo, tým som bola šťastnejšia.

Preto som sa teraz cítila veľmi, naozaj veľmi nešťastná.

Koncom januára vo Woodshille v Oregone poriadne nasnežilo. Zimu som aj bez toho nemohla vystáť a teraz som sa navyše trepala pešo z malej autobusovej stanice s cestovnou taškou, ruksakom a kufrom cez polovicu mesta.

Nepotrebuješ odvoz, Jude, zahlásil môj sprostý brat. Cesta ku mne trvá iba desať minút.

Vraj desať minút. Veľmi smiešne. Borila som sa v hnedej kaši na chodníku už aspoň pol hodiny. Topánky som mala totálne premočené, ruky a uši omrznuté a podľa môjho mobilu ma čakalo ešte viac ako desať minút.

Rozhodla som sa teda, že je čas na krátku prestávku, a vošla som do kaviarne na okraji mesta. Pretlačila som batožinu cez prah a pritom hlasno hrešila. Zboku si ma čudne obzeral jeden chalan. Zamračila som sa naňho tak škaredo, že v momente odvrátil zrak a zmizol.

Za bežných okolností som nebývala taká útočná. Ibaže spravidla som nestála na nohách viac ako dvadsaťštyri hodín a nepresúvala sa z jedného štátu do druhého s niekoľkými bezcennými vecami a rozbitými snami.

Dovliekla som sa k pultu a odfúkla si z oka prameň vlasov, ktorý mi vykĺzol spod hrubej čiapky.

„Čo pre vás môžem urobiť?“ spýtala sa barmanka s úsmevom.

Po niekoľkých dňoch to bol prvý človek, ktorý sa ku mne správal milo. Mala som sto chutí objať ju. „Extra veľké karamelové macchiato, prosím. Veľa sirupu. Aj veľa peny. A s dávkou lásky, keby sa dalo.“

Barmanka párkrát zažmurkala. „Samozrejme. Hneď to bude,“ odvetila a napísala niečo na papierový pohár.

Zubami som si stiahla z ruky vlnenú rukavicu a vylovila zo zadného vrecka nohavíc posledné peniaze.

Ostalo mi presne dva a pol dolára.

S grimasou som ich posunula barmanke.

„Dúfam, že to stačí.“ Rukavicu som mala stále v ústach, takže mi takmer nebolo rozumieť.

„Nie, ale berieme aj kreditky,“ povedala barmanka a kývla hlavou na malé prístroje, ktoré ma zvádzali blikaním.

„Kartu, bohužiaľ, nemám so sebou,“ zaklamala som. Rukavica mi vypadla z úst na zem.

„V tom prípade sa obávam, že objednávku musím zrušiť,“ zareagovala a ľútostivo sa zaškľabila. Bože, ako ma sklamala.

Zohla som sa za rukavicou. Cestovná taška sa mi pritom zošmykla z pleca a vytrhla mi niekoľko vlasov. Zabolelo to. Znova som zahrešila.

„Ja to zaplatím,“ ozvalo sa odrazu za mnou.

Obrátila som sa. Stála za mnou pekná čiernovláska s béžovou baretkou. Tvár mala ako elfka a žiarivé modré oči som jej trochu závidela. Moje modré síce neboli zlé, no tie jej človeka doslova opantali. Možno sa to dialo aj práve teraz, lebo mi chvíľu trvalo, kým som pochopila, čo práve povedala.

„Vážne?“ spýtala som sa.

„Hej,“ odvetila a pozrela sa na barmanku. „Pre mňa matcha latte, prosím, a čiernu kávu. Do týchto termohrnčekov.“ Postavila na pult dva veľké hrnčeky. Vyzerali ako z bambusu.

„Meno?“ spýtala sa barmanka. Odrazu bola znova stelesnením priateľskosti.

„Everly.“ Dievča priložilo kartu k prístroju a ten pípol.

Neverila som vlastným očiam. Určite to bol môj strážny anjel, dar od osudu a vyváženie posledných nahovno týždňov.

„Najradšej by som ťa objala, Everly.“ Naozaj som sa musela ovládať.

Dievča sa na mňa usmialo. „Netreba. Nabudúce pozveš ty mňa.“

„Na to potrebujem okrem tvojho mena aj číslo. Alebo meno na facebooku. Prípadne instagrame,“ vysypala som a vytiahla mobil.

Everly stuhla, úsmev jej zvädol. Tento výraz som dobre poznala. Zvyčajne som sa k ľuďom správala otvorene, naivne, a takto sa tvárili, keď som ich zaskočila. Zvažovala som, či sa neospravedlním, ale Everly medzitým prišla na iné myšlienky. So záujmom si obzerala moju batožinu.

„Nie si odtiaľto, však?“

Zavrtela som hlavou. „Nie. Práve som prišla z Kalifornie, kde je, mimochodom, príjemne teplo.“

„O Kalifornii snívam odjakživa.“

Vtom nám oznámili, že naše objednávky sú hotové. Presunuli sme sa spolu na pravú stranu pultu, kde na nás už čakali nápoje. Trochu som sa pozbierala a rukavicu strčila do vrecka.

„Čo ťa privádza do Woodshillu?“ spýtala sa Everly s naklonenou hlavou.

„Je to dlhý príbeh,“ vzdychla som. „Prišla som navštíviť brata.“

Everly prikývla. „Takže tu niekoho poznáš. To je predsa super.“

„Brat a jeho banda nepatria medzi ľudí, s ktorými by som túžila tráviť voľný čas, ale áno. Je super, že nemusím začínať úplne odznova.“ Vzala som si kávu.

Everly sa zamyslela a vystrčila ruku.

„Daj mi mobil.“

Vložila som jej ho do dlane, ona doň niečo naťukala. Potom mi ho vrátila. „Uložila som ti tam svoje číslo, aby si sa mi mohla revanšovať za kávu.“

Zaškerila som sa od ucha k uchu. „To si píš, že sa ti ohlásim, hneď ako sa zabývam.“

„Výborne.“ Everly pozrela na hodinky. „Musím ísť, čaká na mňa priateľ. Meškám.“

„Jasné, choď. Ešte raz ďakujem za kávu,“ dodala som a zdvihla pohár. Everly si so mnou na rozlúčku štrngla.

Sledovala som ju, ako odchádza. Hneď nato som si pozbierala veci a tiež vyšla von.

Poriadne som si odpila kávy. Bola síce ešte horúca, no chutila božsky a dodala mi silu, ktorú som potrebovala na zvyšok cesty k bratovmu domu.

V duchu som Ezru preklínala. Určite sa mu lenilo vyzdvihnúť ma na stanici. Rovnako ako moji rodičia, ani on nemal tušenie, čo sa mi prihodilo v Los Angeles. Vedel iba, že potrebujem oddych a nemám kam ísť. Keby som mu povedala pravdu, zrejme by hneď nasadol do lietadla a osobne ma sem dovliekol. To som však nechcela. Netúžila som po jeho súcite ani po tom, aby zistil, ako kolosálne som zlyhala. Do telefónu som mu preto naservírovala neurčité vysvetlenia a zaprisahala ho, aby našim rodičom v nijakom prípade neprezradil, že už nie som v Kalifornii.

Ocitla som sa teda na jedinom mieste, kam som sa mohla uchýliť, či sa mi to páčilo, alebo nie. Práve som však nadviazala kontakt. Verila som v osud a usilovala sa vo všetkom vidieť znamenie. A určite aj stretnutie s Everly bolo takým znamením.

Kašli na L. A., pripomínala som si a ťahala ďalej kufor cez hnedú brečku na hlavnej ulici. Kašli na hranie, na hlavné roly aj na sny. Kašli na všetko.

Povedala som si, že ak si túto mantru budem opakovať dookola, po čase sa mi dostane do podvedomia. Koniec koncov, raz to už zabralo, keď sa mi rozplynul prvý veľký sen.

Kráčala som podľa mapy v mobile a na najbližšej križovatke odbočila. Táto ulica bola užšia, pokojnejšia. Čím ďalej, tým bol sneh belší a menej kašovitý. S batožinou sa mi teda posúvalo horšie.

Keď som konečne dorazila k sivému domu, ktorý zodpovedal Ezrovmu opisu, bola som mokrá, napoly premrznutá a nevládala dýchať. So svalovicou počítali moje ruky automaticky.

Predzáhradka bola kompletne zasnežená, provizórne v nej odhrnuli iba úzky chodník. Dali sa na ňom rozoznať odtlačky nôh a pri pohľade na ne sa mi rozbúšilo srdce.

Narovnala som sa, napravila si tašku na pleci a vykročila k vchodu. Vyteperila som ťažký kufor po schodoch, oklepala si sneh z pliec. Tvár som mala síce ako ľad, no pod páperovou bundou som sa začala šialene potiť. Bola som rada, že som konečne prišla do cieľa a čoskoro sa dostanem pod sprchu.

Stisla som zvonček. Ez vedel, že prídem. Písala som mu, keď moje lietadlo pristálo v Portlande, a potom hneď ako som nastúpila do autobusu. Brata som nevidela od Vďakyvzdania a neskutočne som sa tešila, že zase budeme spolu. Hoci za daných okolností.

Na chodbe zaduneli kroky, potom čosi šťuklo. Práve som sa chystala nakuknúť cez mliečne sklo, keď sa rozrazili dvere.

Zalapala som po dychu.

Toto som vôbec nečakala. Ani známe šteklenie po celom tele a zelený pohľad, ktorý sa zavŕtal do môjho a v ktorom sa odrážal rovnaký šok, aký som cítila ja.

Iba som naňho zízala. Na jeho husté čierne mihalnice, hranatú tvár, strnisko na lícach, ktoré vtedy nemal. Aj hnedé vlasy vyzerali inak. Iba oči mi pripadali rovnako známe a stiahlo mi žalúdok.

„Ahoj, Blake,“ pozdravila som chrapľavo. Zjavne som cestou stratila hlas.

Stál predo mnou a opieral sa o barly. Ktovie, čo sa mu stalo. Skôr než som zo seba dostala čo i len jedno ďalšie slovo, zrazilo sa mu obočie a zatresol mi dvere pred nosom.

V šoku som na ne vypleštila oči a chvíľu mi trvalo, kým som sa spamätala.

„Hej!“

Jeho kroky sa vzdialili, šťukanie tiež. Už som vedela, že sú to barly.

„Blake, zamrznem tu. Otvor tie prekliate dvere!“ zvolala som.

Ticho.

„Mám zavolať Ezrovi a povedať mu, že si ma nechal stáť vonku v zime?“

Šťukanie zosilnelo. Dvere sa vzápätí otvorili a vrátil sa rovnaký pochmúrny pohľad, aký mi Blake doprial predtým.

„Odjakživa si bola strašná žalobaba.“

Au!

Boli to prvé slová, ktoré som od neho počula po viac ako roku. Trochu to bolelo, priznávam. Na druhej strane som si to zaslúžila.

Práve som sa chystala reagovať, keď sa zvrtol a odkríval. Vzdychla som, pretiahla kufor cez prah a spolu s taškou ho postavila na chodbu. Vyzliekla som si bundu a položila ju na batožinu. Hneď nato som sa vybrala za Blakom do obývačky. Predtým som ju videla iba cez facetime pri telefonátoch s Ezom. V skutočnosti vyzeral dom, ktorý si môj brat prenajímal spolu s tromi spoluhráčmi, úplne inak. Voňal nezameniteľne Ezom a Blakom. V žalúdku ma zohrial známy pocit.

„Čo sa ti stalo s nohou?“ spýtala som sa, len čo som Blaka dobehla.

Sadol si na čiernu koženú sedačku a barly pustil z ruky. S rachotom pristáli na zemi. Pohľad zabodol do plochej obrazovky na stene, vzal ovládač a bez slova pokračoval v hre.

Šklblo mi kútikmi. Kedysi hrával takéto zápasy NBA s Ezom. V kuse si liezli na nervy, tak som ich musela uzmierovať.

Podrobnejšie som preskúmala dlahu na jeho sivých teplákoch. Bola hrubá a siahala od holennej kosti doprostred stehna.

„Zranil si sa pri basketbale?“ vyzvedala som ďalej.

Blake sa tváril, akoby som neexistovala, a ako posadnutý stláčal tlačidlá na ovládači. Aj to mi bolestivo pripomenulo minulosť.

Spomienky som však odsunula nabok rovnako ako všetko ostatné. V potláčaní som bola už celkom slušná odborníčka. Prisadla som si na gauč čo najďalej od Blaka a chvíľu ho pozorovala.

„Ezra nie je doma? Povedala som mu, že prídem.“

Blake nespúšťal pohľad z obrazovky. „Čo tu chceš, Jude?“

Hlas mal chrapľavý a rovnako hlboký, ako som si ho pamätala. Pošteklilo ma v bruchu. Zvalila som to na hlad.

„Nespomínal Ez, že prídem?“

„Keby to spravil, vetoval by som to.“

Zaťala som zuby. Ezra mi teda klamal, keď tvrdil, že nebudem zavadzať. Došľaka. Nemala som peniaze na iné ubytko, no nechcela som otvárať staré rany medzi Blakom a sebou tým, že sa k nim nasáčkujem. Ez ma uistil, že všetci súhlasia, a ja som mu slepo uverila.

„Pôvodne som mala v pláne nejaký čas tu ostať,“ prehodila som váhavo.

Blake zastavil hru, ale stále sa na mňa nepozrel. „Ako dlho?“

„Iba na premostenie. Pohľadám si prácu a…“

„Ako dlho?“ prerušil ma.

Zahryzla som si do jazyka. Pomaly mi dochádzala trpezlivosť, no pripomínala som si, že treba zachovať pokoj. Odkedy sme sa videli naposledy, uplynula celá večnosť. To, čo sa medzi nami stalo, sa nedalo len tak vymazať. Ezra mi rozprával, ako Blake celý prvý semester v kuse trénoval a fyzicky sa ničil. Povedal mi aj o všetkých dievčatách. Občas podrobnejšie, než mi bolo príjemné.

„Ešte neviem, Blake,“ odvetila som po chvíli.

Keď začul svoje meno, celý stuhol. Vstal a od bolesti zahrešil.

Rýchlo som sa postavila aj ja. „Počkaj, pomôžem ti.“ Načiahla som sa za jeho barlami, ale zabrzdil ma.

Zohol sa po ne sám. Stál pritom na jednej nohe a podarilo sa mu to až po niekoľkých pokusoch. Obzrel si ma od hlavy po päty.

Takmer som zabudla, aký je veľký.

„Aby sme si rozumeli – nesúhlasím s tým, aby si tu ostala. Bolo by lepšie, keby si si čo najskôr našla niečo iné.“

Na mieste, kde ma ešte pred chvíľou šteklilo, ma ostro pichlo. Prehltla som a práve chcela reagovať, no Blake už okolo mňa odkrivkal na chodbu. Sledovala som, ako dvíha nohu na prvý schod, chytá sa zábradlia, barly drží pod pazuchou.

Výraz v jeho očiach mi bol síce známy, lenže všetko ostatné sa na ňom zmenilo. Na tomto chladnom a zlomenom mužovi mi už nič nepripomínalo zábavného chalana, ktorý bol kedysi mojou prvou veľkou láskou.

A vedela som, že je to všetko moja vina.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *