Rozhovor so slovenskou autorkou Ninou Protušovou.
Asi pred troma rokmi mi z redakcie Yoli poslali rukopis – vraj ak mám čas, je to mladučká autorka, trochu jej pomôcť s textom. Celé to vyzeralo nezáväzne, pritom už po prvých stranách mi bolo jasné, že tomu veľa nechýba a bude z toho skvelá kniha. A naozaj sa krátko potom ocitla v edičnom pláne a v máji 2019 vyšla, v názve nesúc meno hlavnej hrdinky: Mira. Ubehol rok, napadlo mi, či Nina Protušová medzičasom rozpísala niečo ďalšie. Rovno som sa jej spýtala – a je to tak! Nech nepredbieham, tu to máte celé… 🙂
Čo máš rozčítané? Natrafila si v posledných týždňoch na nejakú knihu, čo ťa úplne strhla?
Pred pár dňami som dočítala skvelý triler Silent Lies od Kathryn Croft. Bola som v napätí od začiatku až do konca, príbeh je plný zvratov a šokujúcich odhalení. Celkovo zbožňujem trilery a tento sa zaradil medzi moje obľúbené. A ako fanúšik Harryho Pottera som nemohla obísť ani novinku od Yoli, Lov na baziliška. Dej síce nemá so svetom čarodejníka nič spoločné, no nájdete v ňom množstvo odkazov a narážok na známu ságu. Ide o pútavú knihu o stredoškolákoch, ktorí experimentujú s drogami a jednu z nich to stojí život. Okolnosti jej smrti však nie sú úplne jasné, a preto sa jej najlepšia kamarátka púšťa do vlastného pátrania.
Odkiaľ berieš tipy, čo si prečítať? Zo sociálnych sietí?
Áno, veľa tipov mám zo sociálnych sietí, najmä z instagramu. Najlepšie knihy mi ale vždy odporučí moja sestra. Máme rovnaký vkus – aj ona obľubuje trilery, má v nich dokonca lepší prehľad ako ja.
Keď píšeš niečo vlastné a popritom niečo cudzie čítaš, „nelezie“ ti to tak trochu do roboty? Ak vieš, čo myslím… 🙂
Je to možné, no nie v negatívnom zmysle. Čítaním iných kníh si rozširujem slovnú zásobu alebo objavujem nové spôsoby rozpovedania príbehu. Vždy ma fascinuje, keď autori dokážu na konci popreplietať rôzne dejové linky do jedného uspokojivého celku. Iné diela teda rada obdivujem, no pri písaní si robím všetko po svojom. Je však pravda, že keď pracujem na vlastnom príbehu, čítam pomenej kníh. Vždy, keď začnem pokukovať po svojej čítačke, tak počujem tichý hlások, ktorý mi hovorí, že by som svoj voľný čas mala radšej využiť na písanie.
To preplietanie dejových liniek si rozhodne vyžaduje veľký dôvtip! Čo robíš, aby si sa v tom nestratila? Mala si nejaký rozvrh, keď si písala Miru?
Mala som vytvorenú časovú linku so všetkými dôležitými udalosťami, so všetkým, čo sa reálne stalo pred nehodou, počas nehody a po nej. Potom som si vytvorila druhú časovú linku, ktorá predstavovala samotný dej, ktorý sa začal až tri mesiace po nehode. Snažila som sa čo najprirodzenejšie vsunúť odkazy na tú prvú časovú linku do rozhovorov, spomienok, dokonca aj opisov prostredia. Osobitne som si ešte značila všetky „indície“, ktorými som v kapitolách naznačovala, akým smerom sa bude príbeh vyvíjať. Tie boli pre mňa najnáročnejšie, pretože som musela nájsť spôsob, ako neprezradiť príliš veľa príliš skoro.
Náhodou sa ma jeden známy len pred pár dňami pýtal, či skôr nahlas sa zamyslel, ako vytvoriť postavu, ktorá by pôsobila živo. Aby „nešušťala papierom“. Ja viem, že je to ťažká otázka, ale nemáš k tomu nejaké postrehy z vlastnej skúsenosti?
Keď začínam písať príbeh, nemám všetky postavy vytesané do kameňa. Viem, ako sa správajú a čo je ich poslanie, no nechávam im priestor na vytvorenie drobností, ktoré ich „oživia“. Tieto drobnosti často vychádzajú z ich reakcií na rôzne udalosti, ktoré odštartujú príbeh. Najviac sa vykreslia vo vzájomných rozhovoroch – píšem ich prvotne bez uvádzacích viet, rýchlo a súvisle, často si ich vyslovím aj nahlas. Samozrejme, že ich potom popreškrtávam, poupravujem a často sa do finálnej verzie ani nedostanú, no týmto spôsobom objavujem ich osobnosti – či majú na niečo vyhradené názory, špecifický zmysel pre humor či rôzne nedokonalosti, ktoré potom ďalej rozvíjam.
Mira bola v tomto smere skvelá (a Táňa tiež!). Náhodou viem, že už máš rozpísanú ďalšiu knihu. Neprezradíš niečo o ďalšej hrdinke? Alebo je to tentokrát hrdina?
Ďakujem, Miru som skutočne niekedy vnímala ako samostatnú entitu 🙂 Áno, na ďalšej knihe usilovne pracujem, rukopis bude čochvíľa dokončený. Opäť ide o hlavnú hrdinku s menom na štyri písmená a priezviskom podľa zastávky bratislavskej MHD. Zbožňuje strašidelné príbehy, mentolovú farbu, fotografovanie, a aj keď si to nechce priznať – záhadného chlapca od vedľa.
Je rozvážna a v každej situácii má aspoň desať záložných plánov. Nič nemôže nechať na náhodu ani v čase, kedy sa chystá na spánok. Trpí totiž námesačnosťou a práve jej nočné potulky už raz mali hrozivé následky. Stačí iba chvíľka zaváhania, jedno dlhšie privretie očí a hlavná hrdinka sa ocitá uprostred noci vyvretá pred dverami svojho bytu, netušiac, že je to iba začiatok sledu podivných udalostí.
To je asi ďalšia ťažká otázka, ale predsa – čo ťa inšpiruje? Znie to super – a napínavo! Kde sa v tebe taký námet vezme?
Moja odpoveď asi nebude veľmi inšpirujúca, no pravdou je, že námet na tento príbeh ku mne prišiel počas učenia na skúšku, keď moja myseľ ulietavala ku všetkému možnému, len nie k učivu. Premýšľala som, čo by sa stalo, keby som sa zrazu ocitla na inom mieste a nevedela sa dostať späť na byt. Často si dávam takéto „myšlienkové výzvy“. Čo by som spravila, ak by som zrazu nikomu nerozumela? Alebo ak by ma zrazu nikto nespoznával, ak by som natrafila v pivnici na tajné dvere, či ak by vlak zrazu zastal na záhadnej novej stanici? Niekedy z týchto myšlienok na skrátenie času vzíde niečo, čo sa mi zapáči a rozhodnem sa to ďalej rozvíjať na papieri. 
Ty si v rámci svojho univerzitného štúdia robila nejaký výskum o tom, ako vnímame predmety, či nutkavo zbierame všetko, čo nám príde pod ruku, alebo sme minimalisti. To ma vtedy nadchlo, téma skvelá! Už to máš hotové?
To ma teší, ďakujem 🙂 Išlo o výskum k mojej dizajnérskej diplomovej práci, ktorú mám už úspešne za sebou. Cieľom bolo vytvoriť užitočný multifunkčný objekt. Pozorovala som, ako sa ľudia správajú k svojim veciam, či ich majú veľa či málo a ako ich skladujú. Ukázalo sa, že ľudia sa neustále menia, prispôsobujú svoj život rôznym situáciám a prostrediam. Preto som vytvorila produkt, úložný systém, ktorý si človek vie prispôsobiť svojmu spôsobu života a svojim momentálnym potrebám.
A ako sa ľudia správajú k svojim veciam? Asi sa to nedá zovšeobecniť, iba mi okamžite zišiel na um Pečeň, veľmi originálna hračka, ktorá sa objavuje v tvojom predošlom románe – asi máme všetci doma neforemné nepraktické veci, ku ktorým jednoducho máme vzťah…
A takých vecí by sa ľudia nemali vzdať, pretože v podstate predstavujú kus z ich osobnosti. Takého pána Pečeňa som Mire dala presne z tohto dôvodu – predstavuje jej vynaliezavosť a zmysel pre humor, ale aj istú zraniteľnosť. Som si istá, že každý má podobnú drobnosť s nevypočítateľnou sentimentálnou hodnotou. Ja napríklad stále nosím náramok, ktorý som dostala od mojej mamy, keď som mala šesť rokov a nedám naň dopustiť, aj keď je už celý ošúchaný.
Za rozhovor ďakuje
Mika Rosová
Nina Protušová (1995) pochádza zo Šale. Vyštudovala dizajn na Slovenskej technickej univerzite v Bratislave. Vo voľnom čase sa venuje nielen čítaniu a písaniu príbehov, ale aj kresleniu a šitiu. Keď potrebuje oddych od kreatívnych činností, trávi čas so svojimi najbližšími. Domov sa vždy teší aj za králikom a kocúrom. Písaniu sa začala venovať už na strednej škole, kde uspela vo viacerých literárnych súťažiach. V roku 2014 jej vyšiel debutový román Čierna schránka.
