Práve máte otvorenú ukážku knihy Nočná zmena. Ukážka obsahuje prvú kapitolu. Viac o knihe nájdete na tomto odkaze.
JEDEN
Knižnice po zotmení skrátka zbožňujem.
Táto konkrétna je jedinou, ktorá je na Clementovej univerzite otvorená nonstop, a hoci nedisponuje mramorovou dlažbou a klenbou ako katedrála, aké nájdete na fotkách na pintereste a na profiloch cestovateľských blogerov na instagrame, je to jedno z mojich obľúbených miest v areáli univerzity. Napriek opotrebovanému nábytku, pochybným škvrnám na koberci, umelým papradiam a pretrvávajúcemu puchu starej kávy je na spôsobe, akým mesačné svetlo zaplavuje cez sklenený strop átrium niečo čarovné. Zväčša prázdne stoly pod stropom zalieva jemným modrým leskom.
Sotva existuje miesto, kde by som bola v piatok o desiatej večer radšej.
Samozrejme, nie je na škodu, že som za toto ničnerobenie ešte aj platená.
Na začiatku zmeny som prebehla druhé a tretie poschodie a pozbierala neuložené knihy. Zabralo mi to približne pätnásť minút. Teraz už sedím zababušená v mojom najhrubšom pletenom kardigáne za knižničným pultom. Je polovica októbra, tesne po ošiali okolo skúšok, a tak je spomedzi stolov v átriu obsadených len zopár: približne päť či šesť študentov, plne sústredených na obrazovky svojich laptopov, skupinka dievčat čo sa práve balia a chalan, ktorý sa premáva medzi jedným zo stolových počítačov a kopírkou, ktorá vám nikdy na prvý pokus nechce vytlačiť to, čo potrebujete.
O chvíľu bude z knižnice mesto duchov, no vonku za oknami je areál univerzity plný života. Niektorí študenti sa vracajú zo svojich večerných prednášok, no väčšina z nich vyráža kamsi za zábavou. Pripitý smiech a výkriky sa odrážajú v uzavretom dvore a prenikajú sklenenými vstupnými dverami knižnice. Zo svojho miesta s nezainteresovanou zvedavosťou sledujem, ako sa študenti potácavo prechádzajú okolo. Akoby som stála na druhej strane skla pri výbehu v zoo.
Akurát neviem určiť či som návštevník, alebo zviera v zajatí.
Možno by som sa mala počas týchto dlhých a tichých nočných zmien cítiť osamelo, no nie je to tak. Som predsa obklopená knihami. A okrem toho, svet tam vonku pôsobí nelákavo, hlučne, krikľavo a neskutočne hekticky.
Navyše vôbec nie som sama, pretože tu mám aj Margie, svoju nadriadenú, hlavnú nočnú knihovníčku Clementovej univerzity. Práve teraz sa ako na zavolanie objaví pri mne a na stôl položí niekoľko ťažkých zväzkov. Hoci je o dobrých tridsať centimetrov nižšia a asi trikrát staršia než ja, má sily za dvoch a rázne spôsoby vojenského dôstojníka.
„Našla som ich na dlážke, mimo škatule na vrátanie,“ zašomre. „Očividne je príliš náročné vkladať ich priamo dnu.“
„Ľudia sú otrasní. Nechajte, ja ich zaevidujem.“
Pult je dostatočne dlhý na to, aby sa sem zmestilo päť priehradiek na spracovanie výpožičiek a vrátených kníh. Počas dňa tu pracuje toľko študentov, že sú všetky miesta obsadené, no dnes večer sme tu len ja a Margie. Naštartujem počítač, aby som knihy zaevidovala v knižničnom systéme. Keď sa mi pred očami objaví symbol načítavania, vzdychnem si a bradu podopriem rukou.
Hoci univerzita disponuje dotáciami v hodnote miliardy dolárov, jej bezdrôtová sieť je žalostnej kvality.
Dievčatá z átria sa konečne pobalili a keď prechádzajú popri mne von, zastavia sa, aby povyhadzovali prázdne plastové poháre od kávy. Zachytím útržky ich rozhovoru.
„… a profák chce, aby sme tú knihu dočítali do pondelka.“
„Ešte vždy na hodinu nemusíš prísť.“
„Och, doriti, vybil sa mi mobil.“
„Počujte, baby, práve mi písala Georgia. Vraj je v dome basketbalového tímu párty. Dáme si u nej trocha tequily na rozbehnutie?“
„Môžu žúrovať takto tesne pred začiatkom sezóny?“
„No áno. Zjavne je to super tajné. Len na pozvania. Myslím, že mám ešte nejakú brzdu v…“
„Úplne vážne, nemáte niekto nabíjačku?“
Keď za sebou zatvoria dvere, ich tlmené hlasy ku mne ešte chvíľu doliehajú a potom stíchnu úplne. Pohľadom skĺznem z načítavajúcej sa obrazovky k mobilu. Ak má basketbalový tím tajnú párty, moje spolubývajúce Harper a Nina skončia určite tam. Takže sa na nasledujúce hodiny môžem pripraviť na zopár opileckých správ.
Odkedy nás v prvom ročníku napchali do spoločnej izby, boli sme nerozlučné. Teraz, v treťom ročníku, sme už celkom dobré v tolerovaní našich pováh. Harper neznáša divadelné inscenácie a debaty o predstaveniach v troch dejstvách. Nina nemôže vystáť akúkoľvek aktivitu, na ktorú je potrebný športový odev. Neznesie ani len pohľad na spotené telá v univerzitnej telocvični. No a ja neviem vystáť univerzitné večierky: davy ľudí, teplé pivo a nevkusná hudba, ktorá reve z reproduktorov. Takže kým Harper s Ninou v piatok večer vyrážajú niekam sa rozbiť, ja pracujem v knižnici a užívam si zopár hodín pokoja a ticha.
Funguje nám to dokonale.
Keď sa mi konečne podarí dostať sa do knižničnej databázy, trvá mi približne päť minút spracovať kôpku vrátených kníh, ktoré Margie priniesla. Keďže momentálne nemám čo robiť, odsuniem sa od stola a rukou zalovím v batohu. Mám v ňom všetko, čo si väčšinou na nočnú zmenu nosím, vrátane plnej termosky, kľúčov od izby na šnúrke spolu s náhradným kľúčom od knižnice, plastové vrecúško s občerstvením (pre prípad núdze, ak automat pri výťahoch tradične nefunguje) a predovšetkým knihu týždňa.
Ešte raz sa poriadne poobzerám a skontrolujem, či sa nikto nedíva, až potom diskrétne vytiahnem z hlbín batoha Mafiánsku princeznú.
Obálka knihy je sama o sebe ponižujúca. Netuším, kto stál za rozhodnutím dávať na romantické diela odhalené mužské hrude, no mám podozrenie, že tým nejaký veľký marketingový mág chcel podporiť predaj čítačiek kníh, aby si čitateľky tohto druhu literatúry nemuseli robiť hanbu na verejnosti. Keď knihu otváram, cítim, ako mi trocha horia líca. Palcom vyrovnám zahnutý rožtek a ponorím sa do tretej kapitoly ďalšieho z príbehov o mladej intelektuálke a zádumčivom, premúdrelom alfa samcovi, ktorý ju zbožňuje.
Moje spolubývajúce vravia, že som beznádejná romantička a ja im neoponujem. Vlastne je to príjemnejšie, než byť označená za osamelú pustovníčku.
„Kendall.“
V momente sa vystriem a knihu spustím do lona, v snahe skryť ju pod pult. Margie stojí medzi mnou a vstupnými dverami a keďže práve koncentrovane čosi rieši so svojím zväzkom kľúčov, nevšimne si, v akom podivnom uhle držím ruky ani že som totálne červená. Za Margie stojí ten chudák, čo sa snažil čosi vydolovať z kopírky a podľa jeho porazeneckého a znechuteného výrazu tváre súdim, že neúspešne.
„Čo sa deje?“ spýtam sa.
„Kopírka zase štrajkuje,“ vysvetlí Margie. „Zbehnem s týmto mladým mužom do technickej knižnice, aby použil jedno z ich zariadení. Vrátim sa o pätnásť minút.“
Margie vyjde von aj s nešťastníkom v pätách. Hneď ako sú preč, otvorím knihu a pohodlne sa opriem o stoličku, plná očakávania.
Neverím svojmu šťastiu, že ma čaká celých pätnásť minút nerušeného čítania takto skoro večer. Väčšinou musím čakať aspoň do polnoci, kým si môžem vyložiť nohy a oddychovať.
Mafiánska princezná nie je práve prelomové dielo, no obsahuje všetko to, čo od romantickej literatúry očakávam. Hlavná hrdinka je bystrá, životaschopná právnička a hlavný hrdina pouličný bitkár a mafiánsky odpadlík, ktorý nie je natoľko majetnícky, aby ju to na prvú odrádzalo. Obaja si dokážu ísť za svojím. A hoci som len na tretej kapitole, boli tu už dve veľmi dobre spracované bitkárske scény. Osobne si myslím, že spisovatelia, ktorí dokážu pútavo opisovať scény bitiek, vedia vhodne vykresliť aj iné scény… fyzického charakteru. Ak spôsob komunikácie a horúce pohľady medzi hlavnými aktérmi čokoľvek napovedajú, môžem sa už čoskoro tešiť na poriadnu dávku tých najšteklivejších scén, aké som kedy čítala.
Som do deja natoľko ponorená, že sotva zaregistrujem, keď ktosi prejde turniketmi pri predných dverách, ktoré sa s pípnutím otvoria. Možno sa niektoré z dievčat vrátilo po zabudnutú fľašu vody či nabíjačku. Alebo je to Margie a kopírkový chalan. Asi by som dotyčnému mala venovať pozornosť, no právnička a odpadlík sú práve osamote vo výťahu, sexuálne napätie medzi nimi praská ako elektrické výboje, zrýchľuje sa im dych…
Vtom na stôl dopadne čísi tieň.
Neochotne zdvihnem zrak.
Chalan na opačnej strane pultu je taký vysoký, že musím trocha zakloniť hlavu, aby som mu dovidela do tváre. A je…och. Och! Pôsobí veľmi desivo a zároveň atraktívne. Tmavé vlasy má ostrihané nakrátko a jeho oči farbou pripomínajú namletú kávu. No a presne tieto oči ma aktuálne sledujú pohľadom, ktorý sa nedá nazvať inak ako nepriateľský.
Srdce mi poskočí a žalúdok nasleduje hneď za ním, pretože si uvedomím, že ho poznám.
Teda, nikdy sme sa spolu nerozprávali. Videla som ho však zopárkrát v areáli a aj na obrazovke, keďže je hviezdou univerzitného basketbalového tímu. Hráč, ktorému všetci športoví komentátori a basketbaloví fanatici prorokujú, že bude jednotkou draftu. Presne ten, ktorého minulú sezónu vylúčili, keď obrancovi súperovho tímu zlomil nos tvrdým pravým hákom.
Vincent Knight.
