Práve máte otvorenú ukážku knihy Vplyv. Ukážka obsahuje prológ. Viac o knihe nájdete na tomto odkaze.
Prológ
Gigi
Je to celebrita alebo čo?
.
Pred šiestimi rokmi
.
Keď som bola malá, otcov kamarát sa ma opýtal, čím chcem byť, keď vyrastiem.
Hrdo som odpovedala: „Stanley Cupom.“
Moje štvorročné ja si myslelo, že pohár je osoba. Vlastne zo všetkých tých rozhovorov dospelých som pochopila, že otec Stanleyho Cupa osobne pozná (teda že ho niekoľkokrát stretol). A také niečo sa podarilo len tým najpovolanejším. Pre mňa to znamenalo, že Stanley, nech už to bol ktokoľvek, musí byť nejaká legenda. Fenomén. Osoba, ku ktorej ostatní vzhliadajú.
Nestačí byť ako môj otec, obyčajným profesionálnym športovcom, alebo mama, obyčajnou hudobnou skladateľkou s mnohými oceneniami na konte.
Chcela som byť Stanley Cupom a šéfovať svetu.
Už sa nepamätám, kto spľasol tú bublinu. Asi moje dvojča Wyatt, nenapraviteľný likvidátor snov.
Bolo však už neskoro. Kým Wyattovi otec hovoril šampión, mne Stanley alebo, keď bol unavený, jednoducho Stan. Ešte aj mame, ktorá predstierala, že ju všetky tie hlúpe prezývky z hokejového sveta obťažujú, to občas ušlo. Minulý týždeň pri večeri poprosila Stanleyho, aby jej podal misu so zemiakmi. Zradkyňa.
Dnes ráno na zoznam pribudol ďalší zradca.
„Stan!“ ozve sa hlas z druhého konca chodby. „Idem po kávu pre otca a ostatných trénerov. Chceš niečo?“
Zagánim na otcovho asistenta. „Sľúbil si, že ty ma tak nebudeš volať.“
Tommy predstiera, že ho to zamrzelo. Následne ľútosť vyhodí von oknom. „Dobre teda. Neútoč na mňa, som len poskok, ale možno je načase akceptovať, že tento súboj prehrávaš. Chceš radu?“
„Ani nie.“
„Zlatko, mala by si tú prezývku konečne akceptovať.“
„Nikdy,“ zamrmlem, „ale prijímam zlatko. Môžeš ma tak volať. Pohladí ma to a zároveň posilní.“
„Ako si želáš, Stan.“ Pobaví ho môj pobúrený výraz a znova sa opýta: „Kávu?“
„Nie. Ďakujem.“
Tommy energicky odchádza. Za tri roky, čo robí otcovi osobného asistenta, si nedoprial ani päťminútovú prestávku. Povedala by som, že ešte v snoch sa mu premietajú samé bežiace pásy.
Pokračujem po chodbe do dámskej šatne. Rýchlo skopnem tenisky a obujem si korčule. Je pol ôsmej ráno, takže mám dosť času na rozcvičku. Keď sa rozbehne kemp, zavládne tam chaos. Dovtedy mám však ihrisko len pre seba. Len ja a krásny hladký ľad nepoškodený stovkami šrámov od korčúľ.
Rolba práve dokončuje posledné kolo. Nasajem svoju najobľúbenejšiu vôňu: studený vzduch a ostrý pach pogumovaných podláh. Kovový akcent nabrúsených korčúľ. Ťažko opísať, aké je to pre mňa príjemné.
Vybehnem na ľad a odjazdím niekoľko ledabolých kôl. Ani som sa nezapísala do juniorského kempu, ale telo mi nedovolí odkloniť sa od rutiny. Odkedy si pamätám, vždy som vstávala skoro ráno, aby som stihla aj osobný tréning. Občas jednoduché cviky, inokedy len tak bezcieľne jazdím. Počas hokejovej sezóny, keď musím naozaj tvrdo trénovať, dávam si pozor, aby som to neprehnala. Tento týždeň som však neprišla hrať, iba vypomôcť otcovi. Takže mi nič nebráni v šprinte naprieč halou.
Korčuľujem tvrdo a rýchlo, preletím okolo bránky, prudko zabočím a opäť zrýchľujem k modrej čiare. Kým spomalím, srdce mi búši tak nahlas, že nepočujem hlas z domácej lavičky.
„… tu byť!“
Obzriem sa a zbadám chlapca približne vo svojom veku.
Najprv si všimnem, ako na mňa zazerá.
Potom, že aj napriek zazeravému výrazu tváre fakt dobre vyzerá.
Jeho namrzená tvár nestratí nič na atraktívnosti. Akoby ešte lepšie vyzeral. Drsný rebel.
„Hej, počula si ma?“ Hlas má hlbší, než som čakala. Akoby spieval country balady niekde na verande v Tennessee.
Preskočí cez nízke dvierka a pristane korčuľami na ľade. Uvedomím si, aký je vysoký. Čnie nado mnou a asi nikdy v živote som nevidela také modré oči. Neskutočne tmavé. Oceľovozafírové.
„Čo prosím?“ opýtam sa a snažím sa pritom necivieť. Ako môže byť niekto taký atraktívny?
Vysokú postavu zahaľujú čierne hokejové nohavice a sivý dres. Je chudý, ale už v pätnástich či šestnástich má statnú postavu ako hokejista.
„Vravím, že tu nemáš čo robiť,“ vyštekne.
Okamžite sa prebudím z tranzu. Aha, dobre. Tento chalan je debil.
„A ty máš?“ oponujem. Kemp sa začína až o deviatej. Viem to, lebo som Tommymu pomáhala s kópiami rozpisov pre všetkých zúčastnených.
„Hej, začína sa hokejový kemp. Prišiel som sa zahriať.“
Premeria si ma magnetickým pohľadom. Nasáva moje tesné rifle, fialovú mikinu a ružové podkolienky.
Nadvihne jedno obočie a dodá: „Asi si si pomýlila dátumy. Krasokorčuľovanie je na budúci týždeň.“
Zazriem na neho. Tak nie je iba debil, ale korunovaný debil.
„Vlastne, ja –“
„Vážne, princezná,“ preruší ma drsným hlasom. „Nemáš tu čo robiť.“
„Princezná? Videl si sa niekedy v zrkadle?“ odseknem. „To teba by mali zvoliť za kráľa plesu.“
Opätujem mu podráždený výraz. Drzo na mňa zagáni. Tento jeho pohľad ma presvedčí, že si z neho musím trochu vystreliť.
Myslí si, že sem nepatrím?
A hovorí mi princezná?
Hej… len sa neposer, ty debil.
Nevinne si zastrčím ruky do zadných vreciek. „Pardon, nikam nejdem. Musím pracovať na piruetách a saltách a podľa toho, čo vidím,“ mávla som rukou na prázdne ihrisko, „je tu dosť miesta pre nás oboch. A teraz ma ospravedlň, ale táto princezná musí makať.“
Znova na mňa zagáni. „Povedal som ti tak iba preto, že neviem, ako sa voláš.“
„Možno sa stačilo len opýtať.“
„Dobre.“ Zahromží popod nos. „Ako sa voláš?“
„Do toho ťa nič.“
Vyhodí ruky nad hlavu. „To je jedno. Chceš ostať? Ostaň. Hor sa do tých skokov. Ale keď prídu tréneri a vyhodia ťa, tak za mnou nechoď.“
Odkorčuľuje a na dokonalom ľade zanechá hrubé ryhy. Začne krúžiť v smere hodinových ručičiek a ja z trucu vyrazím opačným smerom. Keď sa minieme, zazrie na mňa. Ja sa na oplátku usmejem. Následne, pretože ho chcem dráždiť, začnem sa točiť na mieste. Čupím na mieste a držím jednu nohu vystretú pred sebou, takže pri druhom kole som mu priamo v ceste. Začujem hlasné vzdychnutie, potom sa vyberie opačným smerom.
Pravda, v detstve som sa krasokorčuľovaniu trochu venovala. Nebola som dosť dobrá, alebo ma to asi nebavilo, no otec trval na tom, že mi lekcie prospejú. Nemýlil sa. Hokej je predovšetkým o fyzičke, ale krasokorčuľovanie si vyžaduje istú finesu. Už po prvom mesiaci som vnímala zlepšenia v koordinácii, rýchlosti a polohovaní tela. Vďaka práci s ostrím sa zo mňa stala lepšia korčuliarka. Lepšia hokejistka.
„Dobre, vážne, choď na bok.“ Prudko zastaví a spod korčúľ mu vyletia ľadové stružliny. „Nestačí, že sa s tebou musím deliť o ľad. Aspoň rešpektuj môj osobný priestor, princezná.“
Vstanem a prekrížim si ruky na prsiach. „Nevolaj ma tak. Volám sa Gigi.“
Odfrkne si. „Jasné, že áno. Typické meno pre krasokorčuliarku. Budem hádať. Je to skratka niečoho dievčenského a rozmarného ako… Georgia. Nie. Gisele.“
„Nie je to žiadna skratka,“ odpoviem chladne.
„Naozaj? Takže len Gigi?“
„To si vážne uťahuješ z môjho mena? A ty sa ako voláš? Určite je to niečo drsné. Jasný Braden alebo možno Carter.“
„Ryder,“ zamrmle.
„Samozrejme,“ rozosmejem sa.
Na okamih sa zatvári naštvane, no rýchlo sa spamätá a vystrúha rozčarovaný výraz. „Nemotaj sa mi do cesty.“
Keď sa otočí chrbtom, zaškerím sa a vyplazím na neho jazyk. Keď ma už tento debil oberá o vzácny ranný pobyt na ľade, môžem mu aspoň poriadne liezť na nervy. A tak mu čo najviac leziem do cesty. Zrýchľujem, ruky mám naširoko a začnem sa točiť na mieste.
Dočerta, krasokorčuľovanie je naozaj zábavné. Už som zabudla, ako ma to bavilo.
„A je to tu, teraz ti vyčistia žalúdok,“ začujem Ryderov škodoradostný hlas. Tuším v ňom počujem aj satisfakciu.
„Gisele, radšej sa vypar, než naštveš Garretta Grahama.“
Dokorčuľujem k nemu a tvárim sa prihlúplo. „Garretta akého?“
„Vážne si zo mňa uťahuješ? Nevieš, kto je Garrett Graham?“
„Je nejaký známy alebo čo?“
Ryder na mňa civie. „Je to známy hokejista. Toto je jeho kemp.“
„Ach. Áno. Ja sledujem iba krasokorčuliarov.“
Pohodím vlasmi a prefrčím okolo neho. Chcem stihnúť ešte jednu figúru, aby som zistila, či si ešte niečo pamätám z lekcií.
Zrýchlim. Hľadám rovnováhu. Nemám zúbky, lebo mám obuté hokejové korčule, ale na tento skok ich nepotrebujem. Začnem sa točiť, zrýchľujem, odrazím sa a rotujem vzduchom.
Pristátie je otrasné. Nemala som správnu polohu. A tiež som to prehnala s otočkou, ale akosi sa mi podarí nepadnúť na nos. Zamračím sa nad nedostatkom vlastného pôvabu.
„Gigi! Čo to, dočerta, robíš? Chceš si vyvrtnúť členok?“
Otočím sa k plexisklu. Stojí tam môj otec a mračí sa. Má na sebe šiltovku a tričko s logom kempu, na krku zavesenú píšťalku a v ruke polystyrénový pohár s kávou.
„Prepáč, ocko,“ poviem ostýchavo. „Len som niečo skúšala.“
Začujem priškripnutý hlas. Ryder sa postaví vedľa mňa. Modré oči má temné.
Nevinne sa na neho usmejem. „Čo?“
„Ocko?“ zamrmle popod nos. „Ty si jeho dcéra?“
Neviem si pomôcť a zasmejem sa. „Nie len to, ale dnes mu budem pomáhať pri vašom tréningu strieľania.“
Zúži sa mu pohľad. „Ty hráš hokej?“
Poklepem ho po pleci. „To nič, kráľ plesu. Budem ťa šetriť.“
.
Prepis hokejových kráľov
Dátum premiéry: 28. 7.
© Spoločnosť športového vysielania
Jake Connelly: Keď už hovoríme o poriadnych katastrofách, povedal by som, že nám to pekne ladí s nasledujúcou témou. Zo sveta vysokoškolského hokeja prichádza senzácia: spojenie Briaru a Eastwoodu. G, hovoríme o vašej alma mater.
Garrett Graham: Chodí tam aj moje dieťa. Ostáva to v rodine, no nie?
Connelly: Na stupnici od jedna do desať, pričom jedna je katastrofa a desať apokalypsa, ako veľmi zle to vnímate?
Graham: Nuž, nie je to ktoviečo.
Connelly: To sú teda značne umiernené slová.
Graham: Nuž, áno. Ale preberme si to do detailov. Odhliadnuc od faktu, ktorý nemá precedens, teda spojenie dvoch hokejových programov 1. divízie do jedného. Ale možno to má aj výhody. Chad Jensen bude mať k dispozícii supertím. Veď sa na to pozrime, Colson a Ryder na rovnakej súpiske? A to ani nehovorím o Demainovi, Larsenovi a Lindleym. A Kurthovi v bránke. Tento tím bude nezastaviteľný.
Connelly: Určite aspoň na papieri. A budem prvý, kto to uzná. Chad Jensen je jeden z najúspešnejších trénerov vo svete vysokoškolského hokeja. Dvanásťkrát účasť v Ľadovej štvorke a sedem víťazstiev počas jeho pôsobenia v Briari. Drží rekord v počte výhier v šampionáte –
Graham: Váš svokor vám platí, aby ste mu robili meno? Alebo to robíte zadarmo, aby ste u neho získali body?
Connelly: Hovorí človek, ktorý pod jeho taktovkou vyhral tri zo spomínaných siedmich šampionátov.
Graham: Hej, jasné. Takže sme obaja zaujatí. Žarty bokom, Jensen je zázračný, ale ani on nedokáže zmazať desiatky rokov rivality a nepriateľstva. Briar a Eastwood sú v konferencii roky súperi na nože. A zrazu majú hrať v spoločnom tíme?
Connelly: Nuž, má pred sebou neľahkú úlohu, len čo je pravda. Ako ste však povedali, ak sa im to podarí, ak dokážu hrať ako jeden tím, mohli by sme byť svedkami niečoho výnimočného.
Graham: Buď to, alebo sa tí chalani pozabíjajú.
Connelly: Nuž, čoskoro to zistíme.
