Práve máte otvorenú ukážku knihy Nebojácna. Ukážka obsahuje prológ a prvú kapitolu. Viac o knihe nájdete na tomto odkaze.
Prológ
Nie je veľa dôvodov, pre ktoré by sa dve postavy odeté v plášťoch stretávali uprostred noci.
Nikoho neprekvapí, že všetky z tých mála dôvodov sú navyše neprístojné.
V niektorých prípadoch je možno pohnútkou láska, no vo väčšine je to túžba.
Túžba po peniazoch. Túžba uskutočniť svoj zámer. Túžba po pomste.
Niekedy však tieto túžby vyvolá práve láska, alebo to, keď o ňu človek príde.
Hoci k tomuto zvláštnemu rozporu dochádza zriedkavo, zakaždým je tragický.
Muž sa oprie o múr. Pod širokou kapucňou ukrýva stoický výraz.
Stojí tu už niekoľko minút, ale odrazu ho ovládne netrpezlivosť. Každý ďalší ostražitý pohľad akoby ho zrazu ťažil na pleciach odetých v plášti. Pod kapucňou naňho totiž kričí vnútorný hlas a nabáda ho, aby zostal. Prehluší ten nežný chlácholivý hlások, ktorý mu spôsobuje bolesť a vraví, aby odišiel. Napriek tomu sa silnejšie oprie o múr, akoby sa chcel ukotviť v tejto chvíli a v tomto rozhodnutí, kým bude musieť čeliť jeho následkom.
Cez kúsky rozdrobených kameňov, ktoré lemujú uličku, prenikne mesačný svit. Z nejakého nevysvetliteľného dôvodu sa cíti znepokojene, akoby sa k nemu načahovali bledé prsty.
Áno, oveľa radšej má slnko než jeho tajomný náprotivok.
Postava v plášti sa odrazu narovná, lebo si všimne, ako sa k nej zakráda akýsi tieň. Zastane pred ňou a zmení sa na niečo oveľa hmatateľnejšie a smrteľnejšie. Dvaja muži stoja zoči-voči, hoci kvôli kapucniam je nemožné ich identifikovať.
„Vieš, čo máš robiť?“
Hlas druhej tajomnej postavy je sýty a jemný ako zlato. Naučila sa slová premeniť na niečo oveľa krajšie, než je ich význam.
„Viac-menej,“ odvetí prvý muž. Obnosené čižmy sa na krivých dlažbových kockách pohnú. Myseľ sa stále usiluje prekričať ten tichý hlas, ktorý mu vraví, aby ešte zvážil toto rozhodnutie, lebo mu môže priniesť skazu.
„Veľmi dobre.“ Druhý chlap si strčí ruku do vrecka. „Verím, že nesklameš.“
„Nič nesľubujem.“
Chlap vytiahne ruku z plášťa a v chladnom vzduchu v nej drží poriadny mešec mincí. „Toto by ťa malo presvedčiť.“
Prvý sa okamžite načiahne po ťažkom mešci plnom strieborných mincí. „Áno, to by malo.“
„Tak,“ postava stíši hlas, „musí to vyzerať skutočne, chápeš. Musím ti uveriť.“
„Pokúsim sa,“ zašepká prvý muž.
Hlasy v jeho hlave sa však stále hlasno hádajú. Lenže naučil sa ignorovať tento hlučný chaos, presne ako teraz. Nič ho už neuchráni pred týmto osudom. Dokonca ani ten naliehavý nežný hlas.
Neznámy mierne kývne hlavou v kapucni a pomaly začne ustupovať do tieňa.
„Prečo vlastne?“
Rozrušenú postavu ovládne zvedavosť, a tak vyhŕkne otázku. Čaká na odpoveď a mešec si pritíska na hruď. Cení si tento hmatateľný pocit bezpečia.
Zdá sa mu, že tiene, ktoré aj teraz pôsobia zákerne, akoby chceli načúvať a naklonili sa bližšie k nemu.
Od muža sa však dočká len niekoľkých tichých slov. „Každý brutálny čin sa rodí z lásky,“ povie ponad plece.
Obaja to dobre chápu a to ich spojí, hoci by to nikdy nečakal. Krčia sa síce v tieni s kapucňami na hlavách, ale títo dvaja cudzinci sa ešte nikdy necítili viac na očiach.
•
Prvá kapitola
Paedyn
Na dokonale čistý mramor pod mojimi roztrasenými nohami dopadne kvapka krvi.
Hľadím na jasnočervenú škvrnu, v ušiach mi zvoní a zrak mám zahmlený.
Med. Je to len med.
Po nohách mi stekajú červené potôčiky. Ich prúd je taký rýchly, že sa zapotácam. Hlava sa mi zatočila ako ten oceľový krúžok na palci možno aj preto, lebo mi pomaly dochádza, aký osud ma čaká. Zažmurkám a na vyleštenej dlážke sa zjaví odraz dievčiny. Tvár má špinavú a v očiach sa jej zračí strach z budúcnosti, ktorú si nikdy nepredstavovala. Nikdy by jej to ani nenapadlo. Na plecia jej padajú strieborné vlasy bledé takmer ako spotená tvár, na ktorú sa lepia. Kníše sa, akoby pri tanci stála na nohách milovanej osoby. Ruky má spútané za chrbtom a z preťatej kože jej tečie krv.
Je zničená a vystrašená.
Bude nevesta.
To nemôže byť pravda. Pripravila som ho o všetko a on ma zabije. Musí.
Odrazu mi začne zvierať huď a dych sa mi zasekne v hrdle spolu s prívalom slov, ktoré v sebe dusím. Celý život som bola pripravená na to, že zomriem. Taký osud si zaslúžim. Cítim to v končekoch prstov, ktoré budú navždy pošpinené krvou iných, a v jazve v tvare písmena O nad mojím splašeným srdcom, ktorá je znakom mojej slabosti.
Smrť je jediná istota v mojom živote. Je ako starý priateľ, ktorý každé jedno moje temné tajomstvo premení na zbraň. Hovorí mi, že som slabá a ja počujem len Obyčajná. Vraví mi, že som zatratená, no ja počujem úprimný prísľub. Krvavými prstami siaham po jej ruke, lebo jej blízkosť mi prináša útechu.
Teraz mi však v ušiach zvoní a zároveň vnímam to ohlušujúce neznáme ticho.
„Paedyn.“
Zmeraviem rovnako ako postavy, ktoré sa týčia okolo mňa. Mohol ma nazvať zradkyňou alebo vrahyňou. Obyčajnou, ktorá oslabuje kráľovstvo Elitných. Dvor ma pozná len pod týmito menami. Presne tak ma osočovali všetci obyvatelia kráľovstva Ilya, keď ma viedli pred kráľa. V tých slovách jednoducho zhrnuli, aký bezvýznamný bol môj krátky život.
Pomaly zdvihnem zrak od krvavých vzorov, ktoré sa vytvorili na dlážke.
Med. Je to len med.
Pohľad mi zatienia vyleštené topánky. Ich čierna žiara plynulo prechádza do rovnako tmavých nohavíc. Zrak sa mi kĺže po obtiahnutom oblečení. Každý šev zahaľuje silné telo. Prinútim sa pokračovať v tomto prieskume a oči mi padnú na pracku na opasku a potom preskočia na škatuľku, ktorá nevinne leží na natiahnutej dlani. Viem, čo je na zamate v puzdre, lebo kútikom oka zazriem záblesk. Napriek tomu sa na to nepozriem, ako keby som tým dokázala oddialiť chvíľu, keď mi tieto trblietavé okovy skĺznu na prst.
Prechádzam pohľadom vyššie po jeho pokrčenej košeli. Obzerám si každý gombík, až kým mi zrak nespočinie na krku a golieri, ktorý ho obopína. Odkedy vyslovil tú vetu, ešte som sa mu nezahľadela do tváre.
„Staneš sa mojou ženou.“
Akoby som znovu súťažila v Čistkách, kde som musela zvládnuť aj pretvárku. Zakaždým keď som sa naňho pozrela, z jeho očí na mňa hľadel kráľ. No muža, ktorého som kedysi videla v zelených očiach jeho syna, som zabila. Edric Azer ma prenasleduje už len v spomienkach a v zlomenom srdci, do ktorého sa mi vryl. O to som sa postarala.
Napriek tomu sa nemôžem prinútiť pozrieť na Kitta.
V hrdle ma páli.
Možno som stvorila niečo oveľa horšie, než bol jeho otec.
„Paedyn.“ Hlas má až prekvapivo nežný a pripomína mi chvíle, kedy by ma to nebolo prekvapilo. „Pozri sa na mňa.“
Tieto slová už použil aj predtým, keď som sa očami vyhýbala jeho pohľadu. Nedokážem sa naňho pozrieť, lebo mi pripomína minulosť oveľa ničivejšiu, než je jeho podobnosť s kráľom, ktorý dal zabiť môjho otca. Pripomína mi zradu. Pripomína mi bolesť. Králi predsa len tak ľahko nezabúdajú na dejiny, ktoré sami napísali.
Náznak priateľského tónu ma však presvedčí. Nadvihnem bradu a môj pohľad sa kĺže od pokrčeného goliera až k jeho očiam.
Sú zelené. Také boli a také aj navždy zostanú. Hľadíme si do očí. Vrahyňa bez otca a syn, ktorý sa večne bude snažiť uspokojiť toho svojho. Takí sme vždy boli a takí aj zostaneme.
Vidíme sa prvý raz od bitky v Kruhovej aréne.
Skriví pery a vystrúha grimasu, ktorá je zlovestnejšia než úsmev, ale zároveň príjemnejšia než zamračený výraz. Akoby bol stelesnením impozantnosti. „Budúca kráľovná Ilye sa neklania nikomu.“
Pri jeho slovách mi vyschne v ústach, ale zvyšok dvora sa nakloní, aby ho lepšie počul. Ich pochybnosti sú priam hmatateľné a miešajú sa so všeobecným zmätením, ktoré akoby viselo nad našimi hlavami ako nejaké husté mraky. Do pokožky sa mi zabodávajú desiatky prenikavých pohľadov, premeriavajú si jazvu na mojom krku a krvavé škvrny po tele. Usilujú sa prijať túto novú verziu Striebornej spasiteľky, ktorá už nemá nič z toho, za čo si vyslúžila svoju prezývku. Krátke vlasy len zvýrazňujú, aká som zlomená, čo je očividné aj na mojom tele.
Dvorania zízajú na to, čo sa už dozvedeli z môjho vzhľadu. Som Médium, ktoré ním v skutočnosti nie je. Obyčajná, ktorej sa nejako podarilo prežiť Čistky, spáchala vlastizradu, zabila ich kráľa a napriek všetkému tu teraz pred nimi stojí živá.
Vtedy sa v najtemnejšom zákutí mojej mysle ozve šepot smrti. Je to tá časť môjho ja, ktorá prijala riziko bezprostrednej záhuby, len čo som zistila, aké to je žiť v tomto kráľovstve bez schopností. Teraz ma oslovil kráľovná a ja v hlave počujem len smiech.
Tento osud je totiž možno ešte horší než smrť.
„Rozviažte ju,“ prikáže kráľ nenútene.
Zacítim, ako sa mi o kožu obtrú niečie mozole, a zadržím dych.
Kai.
Prudko otočím hlavu. Nedokážem tomu zabrániť. Neviem sa sústrediť na nič iné, len na spaľujúcu túžbu pozrieť sa naňho.
Lenže nezbadám tam sivé oči. Nie. Tieto sú temné hnedé a zračí sa v nich neskrývaná nenávisť. Nie sú to oči, ktoré hľadám v každom dave. Nie sú to oči, ktoré si ma obzerajú so zbožnou úctou, pričom ja sa v tom vyžívam. Nie sú to oči, ktoré spočítali každú pehu na mojom nose a postrehli každé chvenie môjho tela.
Dýcham prerývane, lebo spoznám Imperiála, ktorý mi tak bezohľadne snímal reťaz na makovom poli. On môže za každú kvapku mojej krvi, ktorá teraz zafarbila mramorovú dlážku. Pohyby má drsné. Bezohľadne kmáše reťaz, ktorou mám spútané zápästia, a ďalej mi trhá kožu pod ňou.
Do očí sa mi nahrnú slzy, no zažmurkám, aby som ich potlačila. Mierne pokrútim hlavou, aby som sa ubránila pred narastajúcou slabosťou, a zahryznem si do rozochvenej pery, ktorá môj stav prezrádza. Premeriavam si miestnosť a hľadám ho. Od bolesti sa trasiem. Horúčkovito blúdim zrakom po neznámych tvárach.
Prekliate predstieranie. Prekliate skrývanie sa. Prekliaty celý svet okrem neho, okrem nás, okrem tejto chvíle, keď ho potrebujem.
Nikde ho však nevidím a prvý raz, odkedy som mu na Lúpežníckej ulici ukradla peniaze, sa cítim úplne sama.
Zámok klikne a okovy sa uvoľnia.
Padnú na zem, zarachotia na mramore a rozmažú krv. Zvuk sa ozýva v zdobenej kráľovskej sieni a znie ako nejaký verdikt o slobode, ktorá niečo stojí.
„To je lepšie.“
Odvrátim zrak od šokovaného davu a všimnem si, že kráľ sa milo usmieva. Pošúcham si zápästia a sledujem, ako Kitt ku mne naťahuje ruku. V dlani už nezviera malú čiernu škatuľku, ktorej sa vyhýbam. Zažmurkám na jeho ruku. Je to prejav dobrej vôle. Jediný dotyk delí zradkyňu od budúcej kráľovnej.
Zdvihnem zrak k jeho tvári a Kitt ubezpečujúco kývne hlavou. Jeho výraz mi však zároveň pripomína, že v tom nemám nijaké slovo.
Preto mu dovolím, aby si ma pritiahol bližšie, keď sa moje prsty fľakaté od špiny a jeho fľakaté od atramentu stretnú.
Rozmýšľam, či mu robí problém držať ruku, ktorá zabodla meč do hrude jeho milovaného otca, nehovoriac o tom, že by mal navliecť prsteň na prst, ktorý bol niekedy pošpinený jeho krvou. Jemne mi stisne ruku, akoby reagoval na myšlienky, ktoré mi víria v hlave. Chcel ma tým upokojiť, no mňa to znepokojí väčšmi než akákoľvek hrozba.
„My Ilyania veríme, že mor sme porazili pred mnohými desaťročiami.“ Kittov hlas sa nesie cez kráľovskú sieň. Hovorí rázne a rozvážne a ja viem, že sa to naučil od otca. „Áno, našimi schopnosťami nás obdaroval mor, ale zároveň sú pľuvancom do tváre tejto choroby. Hoci nás mala zabiť, Elitní z nej vzišli silnejší. Elitní, ktorí chránili naše slabé kráľovstvo pred dobyvateľmi. Elitní, ktorí dokazujú silu v Čistkách.“
V miestnosti sa ozve súhlasné mrmlanie a ľudia hrdo prikyvujú. Zahryznem si do jazyka. Zalieva ma vlna hnevu, ktorá mi sfarbí líca načerveno. Som pre nich len Obyčajná, zábavka, príklad slabosti. Postavili ma na piedestál, aby do mňa štuchali, pichali, aby ma ponižovali a zahanbovali.
„Lenže mor neprežili len Elitní, však?“
Hnev, ktorý sa mi nahromadil na jazyku, zrazu vychladne a v ústach mi vyschne. Čas akoby sa zastavil, keď sa otočím k nemu a s napätím čakám, kde smeruje.
„Nie, týka sa to aj Obyčajných,“ pokračuje. „Ilyania, ktorým sa podarilo prežiť, ale nezískali schopnosti. Po rokoch spolunažívania s Elitnými boli vyhnaní a prenasledovaní za to, že nemali dosť sily.“
Ruka sa mi v jeho dlani spotí. Celé telo mi znehybnie, hoci neviem, či mám čakať rozsudok, alebo milosť.
Kráľ, Kitt, ktorého som kedysi poznala, preletí pohľadom po dvoranoch. Pramene blond vlasov mu vytŕčajú pomedzi ornamenty pozlátenej koruny, ktorá sa mu na hlave leskne ako svätožiara. Napokon prehovorí rozvážne a pokojne ako skúsený vládca. „A ak chceme, aby naše veľkolepé kráľovstvo prežilo, Obyčajných doň pozveme naspäť.“
Hrozí, že sa mi podlomia kolená, ale Kitt ma udrží vzpriamene. Akoby to bol predpokladal a chytil ma za ruku len preto, aby som sa pri jeho slovách nezrútila. Tváre ľudí okolo sa mi pred očami rozmažú, otvárajú ústa a protestne dvíhajú ruky, no ja nič nepočujem, nič nevidím, nič neviem, vnímam iba túto chvíľu a nádej, ktorú prináša pre každého v budúcnosti.
Kittove ústa sa pohnú a jeho hlas pretne burácajúci dav a zvonenie v mojich ušiach. „Na vaše znepokojenie zareagujem v pravý čas. No aby ste boli spokojní, vyjadrím sa k tomu pár slovami. Odkedy som zasadol na otcov trón, uvedomil som si, do akého zúfalého stavu sa Ilya rúti. Za uplynulé týždne som sa naučil o našom kráľovstve viac než kedykoľvek predtým.“ Hlavou kývne k jednej postave v dave a pokračuje. „Calum bol najprv mojím väzňom. Kedysi viedol Odboj a nazdával som sa, že je radikálny.“
Srdce mi zastane a prezerám si dav, až kým…
Stojí tam v dave. Najskôr si všimnem jeho blond vlasy a hneď nato pozorné modré oči. Zacíti môj pohľad a pomaly mi kývne na pozdrav. Stisnem pery, aby som potlačila široký úsmev, ktorým ho túžim obdariť. Namiesto toho si v mysli poviem slová vďačnosti, lebo viem, že zrejme číta ten vír mojich myšlienok.
Kitt pokračuje a utíši tak mrmlanie, ktoré sa rozlieha v kráľovskej sieni. „Lenže čím viac som sa ho pýtal na vlastizradu, ktorú vykonal, tým viac ma naučil o mojom vlastnom kráľovstve. Kvôli niekoľkým desaťročiam v izolácii sa nám nebezpečne míňajú zásoby. Na našom území nemáme dosť priestoru pre čoraz viac ľudí v getách a záznamy ukazujú, že naše zásoby potravy sa za posledné roky hrozivo zmenšili.“
Kráľ celkom pokojne vypustí z úst slová o blížiacej sa skaze kráľovstva Ilya, akoby od môjho úteku každú sekundu hľadel na zoznam zlyhaní svojho otca, s ktorými sa teraz musí sám vyrovnať. Spomeniem si na chvíľu v púšti Plamenit, keď som na Kaia vysypala pravdu o tom, aké je kráľovstvo krehké. Celý život som strávila o hlade v preplnenom gete. Neprekvapuje ma, že záznamy odrážajú to, čo ja poznám z vlastnej skúsenosti.
„Dor a Tando nám nepredajú dobytok ani plodiny a nenaučia nás, ako máme prežiť v púšti Plamenit.“ Kitt vrhne pohľad na zarazený dav. „Bez nich nerozšírime naše územie ani sa nenajeme. Izramské vody v Plytčianskom mori sú v posledných rokoch čoraz zradnejšie a popri našom pobreží neprepláva už ani rybka.“ Stíchne a ja visím na každom jeho slove. „Keď neotvoríme naše hranice a nedovolíme Obyčajným, aby tu s nami žili, kráľovstvo Elitných sa zrúti.“
Z davu sa začne ozývať čoraz viac výkrikov, ale kráľ ich umlčí jediným argumentom. „Ak zostaneme elitnou spoločnosťou, okolité mestá s nami aj tak nebudú obchodovať. Keď môj otec začal pred tridsiatimi rokmi Očistu, Ilya prerušila všetky väzby s kráľovstvami Dor, Tando a Izram. Všetci sme stratili možnosť vzájomnej pomoci a opory a nebude ľahké tieto vzťahy obnoviť. Okolitým kráľovstvám v súčasnosti na Elitných veľmi nezáleží.“
V hrudi sa mi rozlieva akýsi neznámy pocit tepla. Takmer si neuvedomím, že to je nádej. Sama som však bola svedkom nevraživosti Doranov a prechovávala som rovnakú nenávisť voči Elitným. Nejde o to, že majú schopnosti, ale o to, ako sa správajú k tým, ktorí ich nemajú. Po desaťročiach pokryteckej izolácie to bude chcieť zo strany Ilye poriadne gesto dobrej vôle, ak chceme obnoviť mier.
Znovu sa zakníšem.
To gesto dobrej vôle mám byť ja.
Zrazu sa cítim ako ochromená, lebo si predstavím, aký osud ma čaká. Ako Obyčajná som si celý život želala zjednotené kráľovstvo. Chcela som mať domov, miesto, kde už nebudem musieť predstierať, že som niekým iným, len aby som prežila. Lenže nejaký skeptický nesúvislý hlas v hlave mi vraví, že Kitt to nemôže chcieť naozaj. Nie keď jeho otec robil, čo bolo v jeho silách, aby vyhubil Obyčajných.
„Čo sa týka Paedyn Grayovej…“ Pri zvuku svojho mena sa vrátim do znepokojujúcej reality. „Jej vlastizrada nie je taká, ako sa zdá. Náš zväzok poslúži ako symbol mieru pre okolité kráľovstvá. Týmto gestom viery privítame Obyčajných naspäť v našej krajine a zároveň tak nalákame našich susedov, aby obchodovali s vľúdnymi Elitnými.“ Kitt sa meravo usmeje. „Naše manželstvo bude začiatkom mojej vlády a najsilnejšieho kráľovstva Ilya, aké kedy existovalo.“
Analyzujem každé jeho slovo, sústredím sa na jednotlivé slabiky, aby mi to celé dávalo zmysel. Potom sa otočí ku mne a všetky moje myšlienky sa rozplynú, lebo zo zamatovej škatuľky vytiahne prsteň. Zatočí sa mi hlava a napadne mi, že by mohol začuť, ako pregĺgam, alebo si všimnúť paniku v mojich očiach.
Vtedy mu pohľad zmäkne a ja v ňom vidím vlastný odraz.
V očiach sa mu zračí rovnaký strach a neistota, akú sama cítim. Možno sa dokonca cíti ešte horšie, lebo prsteň v jeho roztrasených rukách stelesňuje všetko, čo ho učili nenávidieť. Napriek tomu tam stojí a rozhodol sa konať proti prianiam milovaného otca, len aby zachránil toto kráľovstvo.
Dovolím mu zdvihnúť mi ruku a odhalím pred ním svoje odhodlanie, ktoré zaženie všetky starosti. Som na rade. Ja budem tou zmenou, o ktorej som vždy snívala, aj keď kráľ má na to iné dôvody než ja. Jemu ide o to, aby za každú cenu zachránil kráľovstvo, no ja mu dávam svoju ruku len preto, aby sa Ilya zjednotila.
Som obeta, pre ktorú Obyčajní krvácali a zomierali.
Som schopnosť, ktorá im chýba.
Prsteň sa zatrasie pri mojom zlomenom nechte. Pozrie sa na mňa a bez slov si žiada súhlas.
Celý môj život smeroval k tejto chvíli. K tomuto momentu odvahy.
Prikývnem a on mi navlečie prsteň na prst.
