Práve máte otvorenú ukážku knihy Áčko za lásku. Ukážka obsahuje prvé dve kapitoly. Viac o knihe nájdete na tomto odkaze.

1.    kapitola

Maia

„Doriti aj s upotenými futbalistami!“

Riki opäť vytiahla dezinfekčný gél a agresívne si ho natierala na dlane až po zápästia. Tvárila sa pri tom veľmi sústredene a rozhodovala sa, či si nanesie aj druhú vrstvu alebo postačí iba jedna. Tento mesiac minula už dve fľaštičky. Na narodeniny jej ich kúpim aspoň desať, nech má zásoby.

„Skús zadržať dych,“ zamrmlala som tichšie, aby nás nepočuli chalani za nami.

V prednáškovej sále to šumelo, no ani tak som sa necítila najpríjemnejšie pri predstave, že by sa k nim doniesli naše slová.

„Počas celej prednášky?“

„Tak dýchaj ústami,“ skúsila som ešte.

„Už toto nezvládam,“ zašomrala a šmarila gél do kabelky, aby vzápätí vytasila parfum, ktorý nastriekala na kúsok vreckovky a tú si priložila k nosu.

Zadržiavala som smiech a ona slzy zúfalstva. Bolo mi jej trošku ľúto, na pachy bola extrémne citlivá. V minulom živote zrejme bola jazvečíkom alebo iným poľovníckym psom.

„Chceš aj ty?“ ponúkla mi druhú vreckovku.

„Nie, zvládnem to.“

„Sprcha im nič nehovorí.“

„Myslím, že iba jednému konkrétnemu,“ zaškerila som sa na ňu, a keď sa nám pohľady stretli, vybuchli sme do smiechu, ktorý však vzápätí skrotil príchod vyučujúcej – doktorky Swanovej.

„Dobrý deň, moji milí,“ zašveholila, keď ladne priplávala ku katedre, na ktorú zložila knihy a notebook. „Vítam vás na predmete Psychológia osobnosti.“

Popravila si hranaté okuliare a po každom z nás prešla pohľadom, čo chvíľku trvalo, keďže sála bola obrovská. S Riki sme sedeli uprostred tretieho radu s dobrým výhľadom, ale zároveň ďaleko od okien a sviežeho vzduchu. Riki ju sústredene počúvala, no krčila pri tom nosom.

„Vidím, že sme sa tu stretli opäť v hojnom počte a podaktorých poznám z minulého semestra zo Všeobecnej psychológie.“

Nakrátko sa odmlčala, asi čakala súhlasné mrmlanie, bola však nekresťansky skorá hodina na to, aby z nás čosi také vydolovala.

„Nuda,“ šepol chalan za mnou a vzápätí sa trápne rozrehotal, hoci tlmene, takže sa to nedonieslo až k Swanovej.

„Drž hubu!“ zavrčala si Riki sama pre seba. Kopla som ju pod lavicou. „Čo? Aj sprcha ho nudí?“

Vtedy som sa zaprisahala, že si nabudúce nájdeme miesta až po tom, čo sa usadí tento smraďoch za nami.

„Moji drahí,“ predniesla Swanová s pátosom a začala sa prechádzať pomedzi lavice. „Keďže ste tu z rôznych fakúlt a študijných programov, každého hodnotím inak. Nič sa však nezmenilo na tom, že študenti filozofickej aj pedagogickej fakulty musia absolvovať záverečný test a vypracovať priebežnú seminárnu prácu. Pravdaže, budem hodnotiť aj dochádzku. Dochádzku vás všetkých,“ zdôraznila. „Môžete vymeškať maximálne tri prednášky bez udania dôvodu, inak pôjdu body dole. Všetko vám detailnejšie príde do mailov. Čo sa týka ostatných fakúlt, ak máte tento predmet povinný, platí to, čo som povedala. Ak ho máte ako výberový, stačí vám dochádzka a seminárna práca, len budete mať na výber iné témy.“

Sálou sa prehnala vlna vravy a akýsi chalan vzadu dokonca nadšene zatlieskal. Samozrejme, určite to bol niekto z fakulty športu. Väčšina z nich boli ulievači, ktorí si iba prišli nahnať lacné kredity. Aj minulý semester som ich stretávala na prednáškach a o úprimnom záujme o vzdelanie nemohlo byť ani reči. Bolo to však pochopiteľné, trénovali najmä telo, myseľ bola druhoradá.

„Ale,“ pokračovala Swanová a ako víla sa presunula späť ku katedre, cestou jej povievali pramene plavých vlasov. Vzala hárky papierov a zverila ich dvom študentkám vpredu. „Je tu ešte jedna úloha. Bude povinná pre každého jedného z vás.“

Riki spozornela. Videla som, ako sa narovnala. Aj ja som sa zahniezdila, zvedavá, o čo ide. Jedna staršia študentka nám prezradila, ako táto prednáška zvyčajne prebieha, no žiadne hárky ani nič pre každého nespomínala.

Pristál predo mnou hárok papiera. Automaticky som vzala pero a čakala na pokyny.

„Každý z vás sa zúčastní na projekte. Do horného ľavého rohu napíšte svoj pseudonym, akékoľvek slovo vám napadne. Potom uveďte aspoň päť charakteristík, ktoré vás vystihujú. Tri z nich musí spoločnosť vnímať ako pozitívne, dve negatívne alebo minimálne sporné. Potom napíšte tri záľuby. Môže to byť čokoľvek, čo vás baví, a ideálne niečo, čo je vám naozaj srdcu blízke. Buďte úprimní, nevymýšľajte si. Prosím, máte desať minút, potom mi papiere odovzdajte a dostanete ďalšie inštrukcie.“

Vypukol virvar. Riki si prehodila kader dlhých čiernych vlasov na chrbát, zhrbila sa a začala oduševnene čmárať. Nakúkala som jej ponad plece.

„Ty nie si veľmi priateľská k iným ľuďom,“ podotkla som.

Mykla plecami a vtiahla do seba poriadnu dávku vône z vreckovky. Vyzeralo to, akoby si niečo šľahla, pretože sa vzápätí celá uvoľnila. „To ona nevie.“

„Na čo to vlastne chce a ešte k tomu anonymne?“ zamrmlala som si popod nos, no dlhšie som neotáľala a takisto som sa do toho pustila.

Rozhodla som sa byť úprimná, aspoň do takej miery, ako dokážem, keďže samých seba vždy vnímame skreslene. Starí rodičia by o mne možno povedali niečo úplne iné. Opýtam sa ich, len čo dorazím domov. Napísala som o sebe prívlastky ako ambiciózna, vytrvalá, priamočiara. A ešte dva menej žiaduce pedantná a prísna. Do horších som zachádzať nechcela, Swanová naozaj nemusí vedieť všetko.

„Gladiola ako pseudonym?“ pozastavila sa pobavene Riki, keď nakukla do môjho zoznamu a uznanlivo prikývla. „No tie vlastnosti si celkom trafila. Ešte by som dala fanatickázáhradkárka.“

Capla som ju papierom po hlave. „Dala som, že ma baví práca v záhrade, čo je vlastne záľuba, a nemôžem napísať dvakrát to isté. A nie som fanatická, iba zanietená.“

„Však každý to volá po svojom.“

„A ty čo?“ vzala som jej hárok skôr, než mi v tom stihla zabrániť. „Priateľská, zdvorilá, rešpektujúca?“ Pomaly som na ňu presunula pohľad, ktorým som jej hovorila, či sa nezrazila s koňom. Ľahostajne mykla plecami. „Ešte dopíš, že si Matka Tereza a tvoja záľuba sú pravidelné návštevy kostola.“

Papier som jej vrátila. S tým, čo napísala, bola očividne spokojná. Párkrát ho ešte prebehla očami, ale už nič nezmenila. Ktovie, čo s tým Swanová ďalej plánovala, aby sa to Riki ešte nevypomstilo.

Medzi svojimi záľubami som uviedla záhradu, divadlo a knihy, hoci to posledné bolo neuveriteľne vágne, nič iné mi však nenapadlo.

„Táááák,“ zaspievala Swanová a rozžiarene na všetkých pozrela. „Odovzdajte mi svoje výtvory, nech vám dám posledné pokyny.“

Mnohí si zvedavo šepkali a hundrali. Riki znovu pokrútila nosom a obzrela sa ponad plece na sediaceho za nami, pretože ten sa postavil, aby čosi povedal kamošovi vo vedľajšej lavici, a k nám privialo nový závan spoteného tela.

„Prisahám, že mu kúpim dezodorant!“ zatiahla a pozrela na hodinky. „Nech sa už toto utrpenie skončí!“

Swanová si hárky bezpečne uložila. „Dúfam, že každý z vás uviedol pseudonym. Možno sa pýtate, prečo som ho vyžadovala. Tento projekt je unikátny v tom, že ho robím prvýkrát, a sama som zvedavá na výsledky. Do budúcej hodiny vytvorím dvojice na základe vašich odpovedí. Roztriedim vás bez toho, aby som vedela, o koho ide, a to iba podľa povahových vlastností a záľub, ktoré ste napísali. Dúfam, že úprimne, ako som vás žiadala, pretože počas celého semestra sa budete so svojím vybraným dvojčaťom stretávať a spoznávať.“

Riki padla sánka a ja som ju šokovane schytila za plece. Dobre sme počuli? Budeme tvoriť akési pofidérne dvojice s niekým cudzím? A akým spôsobom sa akože máme spoznávať?

„Utíšte sa, prosím,“ chlácholila všetkých zastretým hlasom, takže som ju ledva počula, no urputne som napínala sluch, len aby mi nič neuniklo.

„To je blbosť!“ zaznelo zozadu, s Riki sme sa ako na povel obzreli.

Zrak mi padol na vysokého chalana s vlasmi špinavej blond farby, ktorý sa tváril, akoby prehltol muchu. Jeho veľké blankytné oči ako majáky priťahovali pozornosť. Dve dievčatá od vedľajšej lavice sa rozchichotali a poškuľovali po ňom aj po jeho kamošovi, ktorý mal práve hlavu zaborenú v dlaniach. Buď zadržiaval smiech, alebo proste spal.

„Sliepky,“ zahundrala Riki. Prisahám, že dnes ráno neraňajkovala.

„Môže sa vám to zdať ako blbosť,“ povedala pokojne Swanová, pričom prešla do pološepotu, až sme sa s Riki automaticky naklonili vpred, „ale bez tej blbosti neabsolvujete. Nie je to nič náročné, jednoducho sa raz alebo dvakrát týždenne stretnete a spoznáte svoje záľuby. Výstupom bude správa, ktorú odovzdá jeden z vás raz za dva týždne, a doložíte aj fotografie, ako sa navzájom oboznamujete so svojimi aktivitami. Napríklad,“ náhodne vybrala jeden papier a prečítala: „Bicyklovanie, rybárčenie a bary. V tomto prípade budem očakávať fotky cyklistov alebo váš úlovok,“ usmiala sa doširoka a polovica sály vybuchla do smiechu.

„Alebo fotky ožratých ľudí,“ doložila Riki pobavene.

„Vidíte, aj sa zabavíte. Verím, že si to všetci užijeme. Máte nejaké otázky?“

„Áno, ja,“ ozvala sa naša spolužiačka Tess a praskla bublinu zo žuvačky. Vždy ju oduševnene premieľala v ústach ako krava na pastve, ale inak to bola milá baba. „Ak je moja záľuba niečo, čo vykonávam doma, mám dakoho cudzieho vziať k sebe?“

„Sex!“ vykríkol ktosi a zamaskoval to predstieraným kašľom, za čo si od Tess vyslúžil zdvihnutý prostredník.

„Prosím, nie sme v krčme,“ snažila sa skrotiť atmosféru Swanová a pristúpila až k našej lavici, o ktorú sa rukou oprela. „Určite sa budete vedieť vynájsť, a ak je to niečo veľmi špecifické, môžeme sa o tom súkromne porozprávať. Nejako sa dohodneme. Nechcem, aby sa ste sa cítili nepríjemne.“

Ukradomky som pozrela na Riki, ktorá sa už zase mračila. Swanovú prebodávala takým škaredým pohľadom, až som čakala, kedy sa jej začne čkať.

„Ak máte otázky, môžete ma hneď po jednej hodine popoludní navštíviť v kabinete. Ak nie, uvidíme sa vo štvrtok. Nadnes je to odo mňa všetko. Mail s pokynmi na úspešné zvládnutie tohto predmetu očakávajte čoskoro.“

Swanová sa na mňa a Riki milo usmiala, asi preto, lebo sme k nej boli najbližšie, a vzdialila sa.

„Je to v háji!“ zaúpela Riki, keď sme sa hrnuli von zo sály.

„To dáme,“ ubezpečila som ju, no trochu som i ja zapochybovala.

Toto nebola obyčajná skúška, nestačilo sa naučiť odpovede a poučky. Mala som niekoho spoznať. Niekoho cudzieho! Nechápala som, čo tým Swanová sleduje, ale zrejme v tom zohrával úlohu jej výskum, ktorý mala rozbehnutý už od začiatku školského roka.

„Ty to nechápeš, Maia! Napísala som samé somariny. Ako mám niekomu ukázať záľubu v korčuľovaní, keď som to nikdy nerobila?“

„Vidíš, to je jedna z činností, ktorú sa chcem tento rok naučiť.“

Zagánila na mňa zelenými očami. „Myslíš tú svoju tabuľku prianí?“

„Hej, presne tú. Môžeme ísť potom spolu. Čo ty na to?“

V izbe mi visela tabuľka s výzvami, ktoré chcem tento rok dosiahnuť. Jedna z činností bola korčuľovanie, ktorého som sa celý život bála, ale povedala som si, že nastal čas prekonať strach.

„No dobre, však čo iné mi zostáva. Tento predmet je dôležitý a chcem áčko, nič iné neprichádza do úvahy. Len dúfam, že neschytám toho smradľavca.“

Od srdca som sa zasmiala a objala ju okolo pliec. „Neboj sa, to by bola príliš veľká náhoda.“

V duchu som sa však pomodlila, aby ho naozaj nedostala ani jedna z nás. Ideálne žiadneho futbalistu z fakulty športu. Trápiť sa s neandertálcami, ktorí majú miesto mozgu medicinbal a častejšie držia činky než knihy, som nemala zapotreby.

.

2.    kapitola

Liam

Dostával som na hubu. Aj do iných častí tela, no najmenej to vítala moja sánka. Pulzujúcou bolesťou mi pripomínala, že existuje krytie a nebránila by sa, keby som ho v blízkej budúcnosti využil. To som mal za to, že som podcenil neznámeho.

Uskočil som, vytvoril medzi sebou a ním priestor, aby som sa otriasol. Potetovaná hora svalov sa zahnala a mierila mi na rebrá. Rýchlo som sa zhrbil, využil lakte na ich obranu a rukami si bránil tvár.

Nechal som ho udrieť si, raz, druhý raz. Nepoznal ma o nič lepšie než ja jeho a s každým zásahom naberal na sebaistote. Ten pocit som poznal. Aj to, čo prichádzalo po ňom, ak si človek nedal pozor.

Rola fackovacieho panáka mi išla, zabalený v kryte som údery vnímal, no nijako extra ma neboleli. Počkal som, kým chalan stratil na ostražitosti a dostatočne sa otvoril. Vtedy som mu ukázal svoje pravé ja.

Zaútočil som rýchlo, moja ľavačka sa zoznámila s jeho bruchom. Nečakal som od toho zázraky, len ho to na sekundu zamestnalo, než som mu dominantnou rukou zasadil hák do brady.

Úder sadol. Vyceril som zuby ukryté v chrániči a užíval si provokáciu.

Nováčik cúvol, nedostal však šancu čokoľvek vymyslieť a už som stál na špičkách a útočil naňho. Rýchlo, úder sem, úder tam. Snažil sa brániť, v tomto prípade útokom, no len si nepríjemne nabehol.

Ovládal som sa, nechcel som si na nováčikovi nič dokazovať. Zároveň mu však bolo potrebné ukázať, že tie veľkolepé rečičky v šatni si mal odpustiť.

Bol to ten typ. Namakaný mladý chalan, ktorý drie v posilke, zdvihne na lavičke asi „tonu“, ale zároveň sa stále fotí pred zrkadlom a nenápadne pritom ukazuje napnutý biceps. Mal aspoň o dvadsať kíl svalovej hmoty viac než ja, no kardio robil maximálne v horizontálnej polohe s frajerkou, preto bol spomalený a neobratný.

Stačilo počkať. Na fučanie a okamih, keď nebude vládať a zmôže sa len na krytie. Vtedy som spomalil a zvažoval svoje možnosti. Tak trochu som odhadoval, čo príde. Pokora alebo sa chalan prepne do agresívneho módu a pridá na sile, aby ma uzemnil. Druhý prípad sme tu nemali radi, dokazovanie na tréning nepatrilo. Nanešťastie, prišlo presne to.

Moje spomalenie pochopil ako únavu a chcel ju využiť. Prudko sa zahnal, rozhodne sa nedržal späť. Čakal som to, uhol sa a klesol na koleno. Než pochopil, čo sa deje, založil som mu nohu za tú jeho a zatlačil, pričom som ho zhodil na chrbát. Dopadol s nelichotivým citoslovcom a spanikáril z toho, že nevie, čo má robiť. Inému nováčikovi by som doprial čas, nech si vyskúša techniky, no tomuto nie, potreboval uzemniť ego a vrátiť sa medzi ľudí.

Lakťom zatlačeným do jeho stehna som si otvoril cestu do full mountu, pozície, v ktorej som mu obkročmo sedel na bruchu. Posunul som sa pre lepšiu stabilitu vyššie na jeho hruď a začal ho udierať. Zľahka, len aby sa musel kryť a nemal čas vymýšľať. Aj tak to skúsil, zohol kolená a vyhodil bedrami, ako sa dnes učil, no akosi zabudol na podstatný krok, keď sa mal vysunúť, aby ma dostal na svojom bruchu čo najnižšie.

Založiť mu páku na lakeť chvíľu zabralo. Neochotne, ale predsa to vzdal pobúchaním po podlahe. Pustil som ho, prevalil sa cez kotúľ vzad na kolená a natrčil mu päsť na ťuknutie, ako sme to robievali po každom zápasení.

Celý červený v tvári, ťažko povedať, či od zadýchania, alebo od hnevu, mi do nej neochotne ťukol.

Ten sem už nepríde.

Niežeby som to ľutoval.

„Výmena!“

Trénerov hlas ma dostal k chalanom, s ktorými to už také jednoduché nebolo. Keby to však bolo ľahké, robil by to každý a ja som si zápasenie beztak užíval. Boj, adrenalín, hľadanie cesty, ako zasadiť páku.

Vyhral som, prehral, začal znovu. Niekto boxoval, aby vypustil paru, no to nebol môj prípad. Len čo som stúpil na mäkké tatami, myseľ sa mi vyčistila a všetko zostalo za dverami telocvične.

Tréning MMA sme ukončili tradičným opakovaním cvikov na brucho a krk. Sotva som sa dostal k svojej skrinke, objavil sa pri mne Hector. Bol som jedináčik, keďže mame sa nechcelo kaziť si postavu dvakrát, a on mal najbližšie k niekomu, koho bolo možné nazvať súrodencom.

„Zamiloval som sa!“

„Do nováčika?“ uškrnul som sa a periférne zahliadol, že potetovaná hora svalov sa zháčila a prestala sa vyzliekať. Ten sem už ozaj nepríde.

„Nebuď debil,“ nevšímal si ma, „ešte v škole.“

„To netrvalo dlho,“ okomentoval som bez väčšieho záujmu.

Hector sa zamiloval asi raz týždenne a tá jeho láska zvyčajne pohasla ešte rýchlejšie. Najčastejšie preto, lebo mu flirtovanie a balenie báb išlo asi tak ako mne kreslenie. Alebo spievanie. Alebo čokoľvek umeleckého charakteru. Neviem, či slovo katastrofálne vôbec vystihovalo mieru jeho neschopnosti. Aj potopenie Titanicu a to, že sa Rose nepodelila s Jackom o dvere, bola menšia tragédia než Hector a ženy.

„Kto je teda tá šťastná?“ opýtal som sa dodatočne.

Hector z môjho hetero pohľadu predstavoval typ, aký sa babám páči. Blondiak, jasné modré oči. Taký ten ksicht, o ktorom vedeli snívať.

„To dievča dva rady pred nami,“ povedal, akoby mi to malo niečo objasniť.

Prevliekol som si cez hlavu prepotené tričko, ktoré smrdelo presne tak, ako sa dalo čakať od kusa látky, v ktorej sa miešal nielen môj pot, ale aj každého, kto sa po mne pri zápasení váľal. „Pred nami kde?“

„Na tej hodine s tou blbosťou, ktorú budeme robiť.“

Prevrátil som oči, už som presne vedel. A mal som to pochopiť hneď, pretože aj keď sme boli s Hectorom spolužiaci i spoluhráči v univerzitnom futbalovom tíme, dnes sme boli spolu iba na tejto prednáške. Hector po nej šiel na kontrolu k lekárovi, aj preto sme nestihli prebrať, či skôr si zanadávať, na ten nezmysel, ktorému sme sa upísali.

Potreboval som kredity. Niekoľko debilných kreditov, a preto som si vo voliteľných predmetoch vybral psychológiu. Počul som, že nie je náročná, a hlavne prebiehala ráno. Dokonale mi zapadala do rozvrhu a neukracovala ma o čas poobede. Keby som však vedel, že mi to prinesie nejakú sprostú prácu vo dvojici, obetoval by som ho. Takto hrozilo, že zabijem oveľa viac času a ešte aj s niekým cudzím. Všetko pre podivnú profku, ktorá sa premávala po prednáškovej sále, ako keby na niečom fičala.

„Už to nemôžeme zameniť,“ oznámil som mu.

Hneď po hodine som si spočítal svoje možnosti. Nanešťastie, už nebolo miesto v žiadnom inom predmete, a ak som chcel prejsť ročníkom, tie kredity som musel získať.

„Nechcem si to zmeniť. Takto budem mať šancu zoznámiť sa s ňou.“

Čo som mal na toto povedať? Radšej som si vyzliekol zvyšok prepotených handier a vzal sprcháč s uterákom. „A ktorá to je?“ spýtal som sa, keď sme vošli do spoločných spŕch a na telo mi stiekla príjemne teplá voda.

„Tá tmavovlasá. Krásna, čierne vlasy, dobrý zadok.“

Ak som si dobre spomínal, dva rady pred nami sedeli dve baby. Nevidel som im do tváre, no jedna bola krátkovlasá bloncka a druhá tmavovláska, asi tá Hectorova.

„Raz sa k nám aj otočila.“

„Fakt?“ Nejako som to nepostrehol.

„Dúfam, že s ňou budem vo dvojici.“

„Harnet by ti určite povedal, že štatistika hrá proti tebe,“ poznamenal som. Harnet bol náš prednášajúci zo štatistiky. „Zato pravdepodobnosť, že ja dostanem nejakého tupca, je dosť vysoká. Keďže si ma, ty debil, podpísal krížikmi ako negramotného.“

Hector sa zasmial. „Rozhodujú predsa záujmy a povahové vlastnosti,“ využil slová Swanovej. „Dúfam, že neskončíme spolu. Už teraz ťa mám vo svojom živote viac než dosť.“

Na rozdiel od neho by som to ocenil. Nemusel by som kvôli nemu meniť plány a aj spraviť výstupy s fotkami by bolo ľahké, keďže sme spolu trávili veľkú čas dňa v škole i tu. Okrem toho, Hector nemal extra veľa záujmov.

Ako ani ja.

Napísať tri koníčky mi dalo zabrať. Nikdy som nad svojím životom nepremýšľal ako o nudnom alebo jednotvárnom, no zapotil by som sa, keby som to mal brať vážne. To sa však nestalo a surovo som napísal tri športové aktivity.

„Nemyslím si, že bude dávať dokopy rovnaké povahy,“ povedal som, zatiaľ čo som na seba kydal sprchovací gél. „Je to psychologický projekt. Isto to bude nejaká sprostosť, ktorá má spojiť protiklady alebo nás vyhecovať k novým zážitkom.“

Neprekvapí ma, ak skončím s nešportovým drevom.

„Tak to dúfam, že niekto spraví Byronovi nový zážitok zo sprchovania,“ uškrnul sa Hector.

Zasmial som sa, až mi do úst vtiekla voda. „Neviem, či má niekto takú supermoc.“

Byron bol členom nášho futbalového tímu, a keby nebol tak prekliato skvelý útočník, už dávno by sme ho vyštvali. Nanešťastie, intenzita jeho zápachu sa rovnala úrovni jeho užitočnosti, a tak sme ho trpeli. Nikto netušil, prečo sa s nami po tréningu nesprchuje, no teórií bolo veľa.

Keď sme o desať minút vychádzali z posilňovne, ovanul ma chladný februárový vzduch. Na vyhriatej pokožke mi naskočila husia koža a bol som rád, keď sme konečne sadali do auta. Niežeby v ňom bolo teplejšie, ale aspoň som nám zapol kúrenie pod zadok.

„Čo otec?“ nadhodil Hector. „Stále chce z teba prostitúta?“

Popri cúvaní som pobavene pokrčil plecami, aj keď mi nebolo do smiechu. Prostitút vlastne nebol ďaleko od pravdy. Keby si to situácia vyžadovala, otec by mi bezpochyby zaplatil aj luxusný hotel, len nech urobím, čo chce.

„To bolo áno?“

„Jop,“ potvrdil som.

„A urobíš to?“

„Pýtaš sa ma, či použijem svoje telo na dosiahnutie otcových cieľov?“

„Niečo také,“ zatiahol. Niekedy som sa sám seba pýtal, prečo som mu o tom vôbec povedal.

Aj keď správna odpoveď mala byť nie, nevyšla zo mňa automaticky. Mojim rodičom sa odporovalo ťažko. „Tak ďaleko to hádam nezájde.“

Otec bol vo vedení futbalového klubu a dal by sa nazvať aj fakt veľkým zvieraťom. Nanešťastie, veľké zviera v tomto prípade nebola panda ani žirafa, ale čosi, čo vedelo slovami a tónom poriadne hrýzť. S ním to vždy bolo o dosahovaní výsledkov, veľkoleposti, správnych kontaktoch a očakávaniach. Mnohé sa týkali práve mňa.

„Tvoja mama o tom vie?“

„Samozrejme.“ Vrana k vrane sadá. Rodičia sa určite nezoznámili na psychoprojekte, ktorý by zbližoval ich rozdielne povahy. „Dokonca mi dala zopár rád.“

„Fakt? Nedá nejaké aj mne?“

Prepálil som ho pohľadom, kým som spomaľoval na červenú.

„Veď dobre, sorry. Ale hodili by sa mi, chcem na tú babu vo štvrtok zapôsobiť. Mohla by mi poradiť, po čom ženy túžia.“

„To vie každý,“ potlačil som úškrn a počkal, kým sa na mňa zvedavo nepozrie. „Predsa žrať a nepribrať.“

„Ha, ha. Bože, ale fakt sa neviem toho štvrtka dočkať! Asi som sa nikdy tak do školy netešil.“

Bodaj by som cítil to isté…