Práve máte otvorenú ukážku knihy Šarády. Ukážka obsahuje prológ a prvú kapitolu. Viac o knihe nájdete na tomto odkaze.
Prológ
Čo si len pre teba prichystám?
Tentoraz to musí vyjsť. Nie je to náhoda, na to pokojne vezmem jed.
Oči mi kĺzali po mojich poznámkach a škrtancoch. Celý niekoľkomesačný plán sa zrútil skôr, ako sa vôbec začal, no považujem to za znamenie. Stačí mi jedna malá zámena, nový hráč a jedna nič netušiaca obeť.
A ak ani tento scenár neprinesie ovocie, prestanem brať ohľad na ich nudné životy. Sú to len figúrky. Nikto neplače, keď stratí v šachovej hre obyčajného pešiaka.
Dôležité je, aby nedostal šach-mat.
.
1. kapitola
Dva dni predtým, ako som ju spoznala
„Hej, už sa ti musia krížiť oči,“ začula som známy hlas a rýchlo som zažmurkala. Dávid prišiel v hodine dvanástej, premáhala ma už únava. Rýchlo som sa pozrela na veľké hodiny nad recepčným pultom.
Dávid prišiel doslova v hodine dvanástej.
„Krížia, lebo si tu mal byť už pred desiatimi minútami. Toto by ti u Nikoly neprešlo.“
„Viem, preto to pri nej nerobím,“ vyhlásil a zapravil si košeľu uniformy. Keď videl, že sa naňho mračím, povzdychol si a pokračoval: „Prepáč, zarozprával som sa v bare s kamošom z paraglajdingu. Aj tak si nemyslím, že k nám niekto dokvitne o polnoci.“
Mal pravdu, dnes sme v hoteli Malachit neočakávali nových hostí, preto som si mohla za pultom recepcie čítať knihu a na chvíľku vypnúť. Bola som presvedčená, že využije tento čas na to, aby si naplánoval najbližší kaskadérsky počin.
„V chladničke som ti nechala energeťák a ovocie. Keby sa niečo dialo, volaj Nikole alebo využi kreativitu.“
„Vystačím si s kreativitou,“ uškrnul sa. „A ostávam tu až do obeda. Tereza pred hodinou písala, že zajtra nepríde.“
„Dosť skoro,“ zašomrala som. „Čo ochorela?“
„Netuším,“ pokrčil plecami a začal si napravovať operadlo na stoličke.
„Trochu divné, nie?“
„Na tomto mieste? Nečudoval by som sa, keby ju Nikola vyhodila bez varovania. Už sa mi všetky recepčné začínajú zlievať dokopy.“
Nadvihla som obočie.
„Okrem teba, samozrejme!“ dodal rýchlo. „Ak ťa do rána nedoženie kliatba, oslávime to,“ žartoval, no na jeho skepticizmus existoval pádny dôvod.
Zajtra to bude presne rok, čo som nastúpila do hotela Malachit. Je to tunajší rekord. Už nemám ani prehľad o tom, koľko nádejných kolegýň a kolegov sa pri mne vystriedalo za ten čas. Snažím sa na nikoho príliš neviazať, no Dávid je so mnou už päť mesiacov a vkladám doňho nádeje.
„Možno dostanem pozvanie do nejakého tajného klubu pre premožiteľov kliatby,“ nadhodila som a moja fantázia mi hneď podsunula obraz okrúhlej miestnosti so sochami bájnych priekopníkov hotelierstva.
V skutočnosti budem vďačná aj za päťeurovú poukážku do miestnej kaviarne.
„Zajtrajšie voľno si inak môžem presunúť a ráno ťa vystriedať,“ navrhla som mu. „Nemali by sme ťahať nadčasy, najmä nie po nočnej.“
„Na to zabudni, vorkoholička, veď robíš nonstop,“ protestoval Dávid a konečne sa mu podarilo prestaviť si stoličku do ideálnej polohy. „Uži si voľno. Budeš písať?“
„Budem sa o to pokúšať,“ usmiala som sa, vzala som si z pultu rozčítanú knihu a zamávala mu, premáhajúc zívanie.
Apartmány pre personál sa nachádzali na druhom poschodí. Po vystúpení z výťahu k nim viedla chodba pokrytá tmavozeleným kobercom so zlatými pásmi. Po oboch stranách boli krémové steny s dreveným obkladom a šestica dvier, všetky navlas rovnaké. Aj v starých bytovkách ste si mohli aspoň vyzdobiť vchodové dvere podľa svojho gusta, no tu nie. Rovnaké dvere, rovnaké rohožky. Iba čísla sa zvyšovali o jedno.
Bývala som v apartmáne 1206, presne pod izbou číslo 1306, ktorá ma na toto miesto doviedla. Povery s ňou späté ma už párkrát obrali o pokojný spánok. A ako som sa približovala k svojim dverám, dochádzalo mi, že ani dnešná noc nebude úplne pokojná.
Dvere môjho apartmánu boli pootvorené.
Povzdychla som si a opatrne ich odchýlila, aby som tam strčila hlavu. Pozrela som sa na drevené parkety a odľahlo mi. Smietka bola na svojom mieste, čo znamená, že v izbe nikto nebol, iba zase zlyhal uzamykací systém. Odkedy sme prešli z klasických kľúčov na magnetické karty, dvere sa často otvárali samy od seba.
Keď sa to stalo prvý raz, takmer som vyskočila z kože. Bola som si istá, že sa mi niekto vlámal do izby a ukradol mi cennosti. Keď sa to dialo opakovane a nielen v mojej izbe, nahlásili sme reklamáciu firme, ktorá nový systém montovala. Nevedia si s tým rady už celé týždne, a tak som zaviedla vlastný bezpečnostný systém.
Smietka na podlahe ma nezradila ešte nikdy.
Rozsvietila som lampičku na odkladacom stolíku vedľa dverí. Príjemné žltkasté svetlo odhalilo všetky vymoženosti, ktoré apartmán pre personál ponúkal.
Na rozdiel od klasických izieb sa tu nachádzala okrem spálne a kúpeľne aj malá kuchynka s jedálenským stolom. Vybavenie bolo moderné, no jednoduché. V spálni manželská posteľ a dva nočné stolíky z imitácie dubového dreva, písací stôl, zamatové kreslo s drevenými nohami nafarbenými nazlato a po celej stene veľká šatníková skriňa. K vybaveniu hotela som doplnila jednu obyčajnú knižnicu, ktorú som sem preniesla z rodičovského domu. Nevedela som, či to je dovolené, tak som kvôli nej mailovala priamo majiteľovi hotela, známemu boháčovi a autorovi bestsellerov.
Odpísal mi po troch týždňoch strohé OK.
Nebola som si istá, či mám byť sklamaná, že sa taký uznávaný autor nezmohol na kvetnatejšiu odpoveď, alebo poctená, že mi vôbec odpísal. Rozhodla som sa pre to druhé – keď sa mi raz podarí presadiť sa v knižnom svete, môžem tvrdiť, že som už v jarých dvadsiatich rokov komunikovala so špičkou slovenskej literárnej scény.
A potom si aj ja kúpim prehnane noblesný hotel len tak z rozmaru.
Niežeby sme ich potrebovali viac. Hotel Malachit je aj päť rokov po otvorení hlavnou témou krčmových debát. Počas jeho stavby sa zbúralo niekoľko starých lomnických domov a iné sa zas začlenili do hotelového komplexu. Boli vstavané do múrov hotela, vytŕčali z neho ako parazitické huby z kmeňu stromu, ibaže parazitom bol tentoraz samotný strom. Bolo to odvážne architektonické rozhodnutie. Hotel sa stal vyhľadávaným miestom už len preto, aby ľudia videli tento počin naživo.
Miestni však majiteľovi nepovedia inak ako Frankenstein, pričom hotel je jeho monštrum.
Dopriala som si horúcu sprchu a prezlečená v pyžame som sa zamračila na poslednú neprečiarknutú úlohu v diári. Pod polhodinou jogy, uprataním izby, aspoň dvojminútovým telefonátom s otcom a odpracovanou večernou šichtou na recepcii ostávala piata položka.
Venovať aspoň polhodinu písaniu.
Povzdychla som si a zasadla za stôl. Premýšľala som, čo z dnešného dňa by som mohla použiť do svojho príbehu. Momentálne pracujem na jednoduchej romanci z prostredia vysokohorského hotela. Moja hlavná hrdinka Lina je však iba hostkou, nepracuje tam. A už poriadne dlho nespolupracuje ani so mnou.
Bezmyšlienkovite som si listovala v zápisníku. Recepcia väčšinu času predstavovala nevyčerpateľnú studnicu nápadov.
Hosť odmietol zaplatiť za ubytovanie, pretože noc strávil v hotelovom bare a následne u kamaráta v izbe.
Hostia z izby 1306 sa sťažovali na zápach síry a tvrdili, že v kúpeľni sa otvoril portál do pekla.
Patrícia mala tú drzosť a chcela si tu prenajať apartmán na romantický víkend s mojím otcom.
To som už prešla do osobného okienka.
Zapísala som si aspoň zopár nápadov, nad ktorými som fantazírovala počas dlhých hodín v práci, a ľahla som si do postele.
Pred spaním som ešte dala poslednú šancu knihe, ktorá ma dnes za pultom udržiavala pri živote. Romancu s názvom S obliatym svetrom si niekto zabudol v lobby už pred pár týždňami. Celá zápletka je o tom, že hlavná hrdinka sa beznádejne zamiluje do neznámeho chlapa, ktorý jej oblial sveter. Keď som uvidela názov knihy, myslela som si, že pôjde o moderné prerozprávanie románu Odviate vetrom, no mýlila som sa. Ericsson je fešák, toľko som pochopila. Má vypracované telo, tetovanie na hrudi a na účte niekoľko miliónov. To je všetko.
Podarilo sa mi ju dočítať, no na konci sa prevalilo toľko zvratov, že ma únava prešla. Pozrela som sa na mobil a zbadala ďalšiu vec, ktorá mi znemožní pokojný spánok.
Zo dňa na deň zbytočná a nahradená. Aj tebe sa to môže stať, tak si dávaj pozor, aby si svoju rolu hrala presvedčivo.
