Práve máte otvorenú ukážku knihy Zaskóruj 13. Ukážka obsahuje prvú kapitolu. Viac o knihe nájdete na tomto odkaze.
1
On alebo my
SHANNON
„Mama, vyber si,“ zahrmel Joey. „On alebo my?“
Ochromená až na dreň som sedela na rozheganej stoličke pri kuchynskom stole a na líce si pritláčala utierku na riad. Ani som nedýchala, a to z dvoch dôvodov.
Po prvé, otec sa nachádzal sotva meter odo mňa, čo moje telo vyradilo z prevádzky.
Po druhé, každý nádych ma bolel.
Krvavú utierku som pohodila na stôl, otočila som sa na stoličke a pokúsila sa o ňu oprieť bokom. Útrpne som zastonala, keď ma zasiahla vlna bolesti.
Akoby ma ktosi polial benzínom a zapálil. Horel mi každý centimeter tela a hlasno protestoval, vždy keď som sa nadýchla príliš hlboko. Pochopila som, že som v kaši. Stalo sa mi niečo vážne, no nevládala som sa ani pohnúť. Sedela som presne tam, kde ma Joey zanechal. Nezostala vo mne ani štipka energie, aby som sa vzoprela.
To je zlé. Shannon, to je naozaj zlé.
Horko-ťažko som vydržala vzlyky a posmrkávanie mladších bratov, ktorí sa chúlili za Joeym. Nemohla som sa však na nich pozrieť. Keby som to urobila, určite sa zosypem. Namiesto toho som sa zamerala na Joeyho. Z jeho statočného gesta som čerpala silu. Nespúšťal oči z rodičov a žiadal viac.
Pokúšal sa nás zachrániť pred životom, z ktorého sa ani jednému z nás nedarilo vyslobodiť.
„Joey, len sa na chvíľu upokoj…“ ozvala sa mama, no brat ju nenechal dopovedať.
Rozzúrený dobiela vybuchol ako sopka priamo uprostred našej rozpadávajúcej sa kuchyne. „Kurva, nech ti ani nenapadne vyhovárať sa!“ Útočne namieril prst na mamu a zavrčal: „Aspoň jediný raz v tom svojom zasranom živote sa rozhodni správne a vyraz ho.“
V jeho hlase som zachytila zúfalstvo. Posledné iskierky jeho viery v našu matku rýchlo vyhasínali, kým ju zaprisahával, aby ho počúvla.
Mama len sedela na kuchynskej dlážke, striedavo po nás blúdila pohľadom, no ani sa nepohla, nieto aby k nám prišla. Nie, zostávala na svojom mieste.
Pri ňom.
Bolo mi jasné, že sa ho bojí. Chápala som, že z muža v našej kuchyni doslova skamenela, lenže dospelá tu bola ona.
Od nej sa očakávalo, že bude zrelou matkou a ochrankyňou, nie od osemnásťročného chalana, ktorému tá rola nevdojak pripadla.
„Joey,“ zašepkala a prosebne naňho hľadela. „Môžeme sa…“
„On alebo my?“ dokola opakoval Joey čoraz odmeranejším tónom.
„Mami, on alebo my?“
On alebo my.
Tri slová, ktoré mali mať väčší význam a dôležitosť než hociktorá iná otázka, čo som kedy počula. Malo to však háčik – v hĺbke duše som cítila, že nech na ňu mama odpovie akokoľvek, nech seba aj nás akokoľvek oklame, dopadne to rovnako.
Vždy to tak dopadlo. Vytušila som, že teraz si to už uvedomili aj bratia. Joey určite.
Zdalo sa, že je zo seba neuveriteľne sklamaný, ako tam stál pred mamou a čakal na odpoveď, ktorá sotva čosi zmení. Za človeka hovoria jeho činy a mama zosobňovala živú bábku, ktorej nitkami hýbal náš otec.
Nemohla sa rozhodnúť, pretože najskôr potrebovala jeho súhlas.
Vedela som, že hoci sa mladší bratia modlili za riešenie, táto chvíľa nebude ničím mimoriadna.
Nič sa nezmení. Nič sa nenapraví.
Vyberie sa lekárnička, mopom sa zmyje krv, utrú sa slzy, vymyslí sa nejaká historka, otec sa na deň-dva vyparí, a potom sa všetko vráti do starých koľají.
Sľuby sa sľubujú, blázni sa radujú – motto rodiny Lynchovcov.
K tomuto domu sme boli všetci pripútaní ako starý dub svojimi koreňmi v zemi. Nebolo z neho úniku, kým nedovŕšime dospelosť a nevypadneme.
Bola som príliš vyčerpaná, aby som o tom premýšľala. Zviezla som sa na stoličke, všetko vnímala, a predsa nevnímala vôbec nič. Akoby ma odsúdili do žalára bez možnosti prepustenia na podmienku.
Schúlila som sa do predklonu, držala sa za rebrá a čakala, kým sa to skončí. Adrenalín zo mňa bleskovo vyprchával a na jeho miesto nastupovala agónia, ktorá sa vedome nedala uniesť. V ústach som cítila výraznú pachuť hustej krvi a pre nedostatok vzduchu v pľúcach sa mi krútila hlava a bolo mi mdlo. Končeky prstov mi striedavo tŕpli a brneli.
Všetko ma bolelo, bola som odpísaná.
Bolesť aj tie naše nekonečné sračky ma úplne odrovnali. Nechcela som tento život, do ktorého som sa narodila. Nechcela som túto rodinu. Nechcela som ani toto mesto, ani jeho obyvateľov.
Nič z toho som nechcela.
„Tak ti niečo prezradím,“ nakoniec vyštekol Joey, keď mu neodpovedala. Slová sa z neho valili chladným tónom. Bolo mi jasné, že v ňom vrú ako jed, ktorý bolo treba vypudiť z útrob jeho zlomeného srdca. Rozumela som mu, pretože som to cítila rovnako.
„Vedz, že v tejto chvíli ťa nenávidím väčšmi, ako som kedy nenávidel jeho.“ Triasol sa na celom tele, dlane po bokoch stískal do pästí. „Vedz, že si pre mňa prestala byť matkou – niežeby som nejakú niekedy mal, to v prvom rade.“ Stisol zuby, aby ovládol svoju bolesť a nepremohla ho. Hrdosť mu nedovoľovala pred týmito ľuďmi prejaviť svoje pocity.
„Od tejto chvíle si pre mňa mŕtva. A svoje sračky si už rieš sama. Keď ťa nabudúce udrie, už tu nebudem, aby som ťa kryl. Keď nabudúce prechlasce všetky prachy a ty nenakŕmiš decká alebo vás odpoja od elektriny, nájdi si voľajakého iného debila, ktorý ťa založí. Keď ťa nabudúce zhodí zo schodov alebo ti doláme ruku počas ďalšieho opileckého záchvatu, budem pozerať inam, presne ako teraz ty v tejto kuchyni. Od tejto chvíle tu už nie som pre teba, aby som ťa pred ním chránil, tak ako si tu nebola ty pre nás a neochránila nás.“
Strhla som sa pri každom slove, ktoré sa mu vyrinulo z úst. Hlboko v srdci som cítila jeho bolesť, ako prestupuje do mojej.
„Takto sa s mamou nebudeš baviť,“ hrozivo zavrčal otec a staval do stoja svojich deväťdesiat kíl a vyše stoosemdesiat centimetrov. „Ty jeden nevďačný zasran…“
„Ty odporný netvor, nech ti ani nenapadne prihovárať sa mi,“ vystríhal ho Joey a gánil naňho. „Máme spoločnú krv, ale to je tak asi všetko. Starec, my dvaja sme skončili. Môžeš sa trebárs smažiť v pekle, je mi to fuk. Úprimne dúfam, kurva, že v ňom skončíte obaja.“
Vtom som pocítila, ako mi plece nežne zovrela čiasi ruka. Preľakala som sa a zakvílila od bolesti. „Už je dobre,“ pošepol mi Tadhg a ďalej ma držal. „Som pri tebe.“
Zatvorila som oči a po lícach mi stekali slzy.
„Myslíš si, že sa so mnou môžeš takto baviť?“ Otec si chrbtom ruky utrel tvár a pritom si krv rozmazal až na predlaktie. „Chlapče, došľaka, je načase, aby si sa spamätal…“
„Mňa nazývaš chlapcom?“ Joey prudko vyvrátil hlavu a sucho sa zarehlil. „Mňa, čo takmer celý život vychovávam tvoje zasrané decká? Mňa, čo dávam do poriadku váš bordel a riešim to, za čo ste zodpovední vy dvaja? Mňa, čo doťahujem veci za celkom zbytočných rodičov, čo stoja zahovno?“ Joey rozzúrene rozhodil rukami. „Síce mám len osemnásť, ale som väčší chlap, než si bol kedy ty!“
„Nepokúšaj šťastie,“ zavrčal rozzúrený otec a alkohol z neho rýchlo vyprchával. „Daj si povedať…“
„Lebo čo, došľaka?“ vysmial ho Joey a mykol nad tým plecom. „Zmlátiš ma? Jednu mi vrazíš? Dokopeš ma? Vytiahneš opasok? Dobiješ mi nohy hurlingovou pálkou? Rozbiješ mi fľašu o hlavu? Budeš ma týrať?“ Pokrútil hlavou a vysmial ho. „Hádaj čo, starec? Už nie som ten malý ustráchaný chlapček. Nie som bezbranné dieťa. Nie som vydesená tínedžerka a nie som ani tvoja otĺkaná manželka.“ Prižmúril svoje zelené oči a dodal: „Takže nech mi urobíš hocičo, prisahám, že ti to desaťnásobne oplatím.“
„Vypadni z môjho domu,“ hrozivo potichu zasipel otec. „Hneď, chlapče.“
„Teddy, prestaň!“ zakvílila mama a rozbehla sa k nemu. „Nesmieš…“
„Kurva, zavri zobák, ženská!“ zreval otec a vyvŕšil sa na mame. „Lebo ti zmaľujem ksicht! Počula si ma?“
Mama sa strhla a uprela na Joeyho bezradný pohľad.
Joey stál ako prikovaný. Zjavne zvádzal vnútorný boj, no nepribehol k nej.
„Nemôžeš ho vyhodiť…“ Mama onemela, keď s nefalšovanou hrôzou v očiach pozrela na človeka, za ktorého sa vydala. „Prosím.“ Po bledých lícach sa jej rozkotúľali slzy. „Je to môj syn…“
„Aha, takže teraz som tvoj syn? Nenamáhaj sa.“
„Za všetko môžeš ty, dievča,“ vzápätí vyštekol otec a zagánil na mňa. „Kurvíš sa v tom prekliatom meste a túto rodinu privádzaš iba do problémov! Ty si tomu na vine…“
„Ani sa tam nepribližuj,“ vystríhal ho Joey a zvýšil hlas. „Doriti, neopováž na ňu ani pozrieť.“
„Je to tak,“ rozčuľoval sa otec a svoje hnedé oči upieral na moju tvár. „Len zaberáš miesto, a tak je to odjakživa.“ Tvár skrútil do nemilosrdnej grimasy a dodal: „Hovoril som to tvojej matke, no nepočúvala ma. Ja som však vedel svoje. Už keď si bola malá, tušil som, čo si zač. Prekliaty skrček.“ Fľochol na mňa a vyblafol: „Neviem, skadiaľ si sa vzala.“
Pozrela som sa na človeka, ktorý ma celý život týral. Stál uprostred kuchyne, vo svojej ohromnej sile, s ktorou bolo treba počítať. Dve silné paže zakončené dlaňami zovretými do pästí môjmu telu ublížili toľkokrát, že už to ani nespočítam. Ale ešte väčšie škody na mne napáchali jeho slová, jeho jazyk.
„Teddy, to je lož!“ vyjachtala mama. „Shannon, miláčik, nie je to…“
„Nikdy sme ťa nechceli,“ ďalej ma mučil svojimi slovami. „Vedela si to? Mama ťa nechala týždeň v nemocnici a zvažovala, že sa ťa vzdá, no premohol ju pocit viny. Ale ja som nikdy nezmenil názor. Nemohol som sa na teba ani pozrieť, tobôž aby som ťa mal rád.“
„Shannon, nepočúvaj ho,“ prikázal mi Joey, a z jeho hlasu už presakovala ľútosť. „Klame, hajzel. Je totálne mimo. Nevšímaj si to. Shan, počuješ ma? Nevšímaj si ho.“
„Ani teba som nechcel,“ zavrčal otec a fľochol na Joeyho.
„Asi mi pukne srdce,“ ironicky odsekol Joey.
„No a my to máme rovnako s tebou,“ vyštekol Tadhg. Ruka na mojom pleci sa mu chvela, keď hľadel na otca. „Ani jeden z nás ťa nechce!“
„Tadhg,“ potichu sa mu prihovoril Joey varovným tónom, a v očiach sa mu mihla hrôza. „Mlč. Zvládnem to.“
„Nie, Joey, nebudem mlčať,“ vyjachtal Tadhg. Nakopila sa v ňom nesmierna zúrivosť, akú by nijaký jedenásťročný chalan nemal nikdy v živote pocítiť. „To on privádza túto rodinu do problémov, doriti, a treba mu to povedať.“
„Nech sa mi prace z očí!“ zreval otec a otočil sa na mamu, ktorá postávala kúsok od nich. „Marie, hneď!“ zrúkol a ukázal na ňu prstom. „Odprac ho odtiaľto, inak s tým krpatým panghartom skoncujem.“
„Tak to by som rád videl, kurva,“ zosmiešnil ho Joey. Ollieho so Seanom, ktorí sa k nemu tisli, presunul za seba.
„Nie!“ zafňukala mama a pohla sa. Zastala medzi naším otcom a Joeym. „Odísť musíš ty.“
Otec k nej podišiel. Mama sa mimovoľne prikrčila a bleskovo zdvihla ruky pred tvár.
Bola to paródia.
Proti týmto ľuďom sme nemali šancu niečo vybojovať. Ako mohli láska a strach prebývať spoločne v ľudskom srdci? Ako ho mohla milovať, keď sa ho tak veľmi bála?
„Čo si to povedala?“ zasipel a svoju zúrivosť obrátil proti nej. „Čo si to, kurva, povedala?!“
„Odíď,“ vybľabotala mama a triasla sa ako osika, keď od neho odstúpila ešte o niekoľko krokov. „Teddy, je koniec. Skončila som ˗ skončili sme. Nemôžem… Musíš odísť!“
„Skončila si?“ vysmial ju otec a gánil na ňu. „Myslíš si, že odo mňa odídeš?“ Zlomyseľne sa zasmial. „Marie, patríš mi. Počula si? Patríš mi, kurva.“ Priblížil sa k nej o krok. „Myslíš si, že ma môžeš vykopnúť? Odísť odo mňa?“
„Choď,“ vyjachtala mama. „Teddy, chcem, aby si odišiel! Odíď nám zo života.“
„Myslíš si, že bezo mňa máš nejaký život? Bezo mňa nič neznamenáš, ty suka!“ zreval otec a z očí mu vyšľahli plamene. Už sa neovládal. „Dievča, opustíš ma jedine v truhle! Než by som dovolil, aby si odo mňa odišla, to ťa radšej zabijem. Počula si? Tento skurvený dom ľahne popolom aj s tebou a tvojimi panghartami, ako by som ťa mal nechať odísť.“
„Prestaň,“ vykríkol Ollie a zovrel Joeyho za nohu. „Nech prestane,“ vzlykal a tisol sa k nášmu bratovi, akoby si s tým Joey mal vedieť poradiť. „Prosím.“
„Čo si baba?“ nadhodil otec a tváril sa znechutene. „Ollie, vzmuž sa, ty krpatý smrad!“
„Teddy, to by stačilo!“ zvreskla mama a schytila sa za hruď. „Vypadni!“
„Tento skurvený dom je môj,“ zrúkol na ňu otec. „Nikam nejdem!“
„Nemusíš,“ ozval sa Joey chladným tónom a potom sa obrátil na našich bratov. „Ollie, bež von a Seana vezmi so sebou.“ Strčil ruku do vrecka džínsov, vybral svoj mobil a podal mu ho. „Na, vezmi si ho a zavolaj Aoife, dobre? Brnkni jej, nech po nás príde.“
„Nie, nie, nie!“ Mama začínala podliehať panike. „Joey, prosím, neber mi ich.“
Ollie krátko prikývol, chytil Seana za ruku a spolu vybehli z kuchyne. Bez zastavenia minuli maminu otvorenú náruč. Mali len deväť a tri roky, no nedôverovali jej. Hoci boli v mladom, zraniteľnom veku, vedeli, že ich zákonite sklame. Chtiac či nechtiac.
„Povedala som mu, aby odišiel. Joey, povedala som mu to. Prosím, vyberám si vás. Samozrejme. Pravdaže si vyberám vás!“ Pribehla k môjmu bratovi, krehkými dlaňami mu zovrela mikinu do pästí a zdvihla k nemu hlavu. „Prosím, nerob to… Joey, prosím. Neber mi moje deti.“
„Načo si im, keď ich nedokážeš ochrániť?“ hlesol Joey a ani to s ním nehlo. Hlas sa mu však zatriasol, keď sa mama k nemu privinula a prosila ho ešte o jednu šancu, aby nás opäť sklamala. „Mami, si tapeta. Si myš.“ Chvejúcou sa rukou si prebehol po plavých vlasoch a zasipel: „Si nám nanič!“
„Joey, počkaj – zadrž! Prosím, nerob to.“ Schmatla brata za ruky, padla na kolená a modlikala. „Neber mi ich.“
„Nemôžem ich tu nechať,“ vybľabotal Joey a hrudník sa mu prudko dvíhal. „Už si si vybrala.“
„Nerozumieš,“ skríkla a krútila hlavou. „Nechápeš.“
„Tak potom vstaň, mami,“ vyjachtal Joey prosebne. „Nekľač, postav sa a odíď z tohto domu so mnou.“
„Nemôžem.“ Krútila hlavou a z hrdla sa jej vydral bolestný vzlyk. „Zabije ma.“
„Tak zomri,“ odvetil Joey tónom zbaveným všetkých emócií. Viac nedodal.
„Nech si ide, Marie,“ vyštekol otec hlasom pretkaným zlobou. „Vráti sa so stiahnutým chvostom. Zmrd stojí zahovno. Neprežije bez nás ani deň…“
„Mlč už!“ vykríkla mama hlasnejšie ako kedy doteraz. Potiahla nosom, vyštverala sa do stoja, otočila sa k otcovi a pozrela naňho. „Už buď ticho! Ty za všetko môžeš. Skazil si mi život. Zničil si mi deti. Si skurvený šialenec…“
Zásah.
Mamine slová sa premenili v kvílivý plač, keď jej otcova päsť z celej sily narazila do tváre a ona spadla na zem ako podťatá.
„Tak ty si myslíš, že sa môžeš so mnou takto baviť?“ zavrčal otec a zazeral na mamu. „Z celej hávede si najhoršia, ty skurvená suka!“
Joeymu trvalo sotva dve sekundy, aby vzal späť, čo práve povedal. Vymrštil ruky a drsno od nej otca odsotil. „Daj preč tie paprče, kurva!“ Znova ho prudko odstrčil. „Ani sa jej nedotkneš!“ Joey sa prikrčil a pokúsil sa mamu postaviť. „Mami, prosím…“ Hlas sa mu zlomil, keď si k nej kľakol a odhrnul jej vlasy z tváre. „Tak už od neho odíď.“ Zakrvavenými rukami jej objal tvár. „Niečo vymyslíme, dobre? Vyriešime to, ale tu už nemôžeme zostať. Postarám sa o teba…“
„Kurva, čo si to dovoľuješ?!“ zlovestne zrúkol otec a priskočil k Joeymu. „Myslíš si, že si pojedol všetku múdrosť sveta, chlapče? Myslíš si, že si lepší ako ja?“ Obrovskou dlaňou schmatol Joeyho za zátylok a donútil ho pokľaknúť na kolená. „Myslíš si, že ju odo mňa odvedieš? Nikam nejde!“ Otec vynaložil väčšiu silu a pritlačil Joeymu čelo o kachličkovú podlahu. „Vravel som ti, že ťa naučím móresom, ty jeden nevďačný malý panghart.“ Kolenom zatlačil Joeymu kríže a celkom ho odzbrojil. „Máš pocit, chlapče, že už je z teba muž? Predveď sa svojej matke, čo si za chlapa, keď tu nariekaš na kolenách ako nejaký krpatý smrad.“
„Prestaň!“ zjačala mama a ťahala otca za plecia. „Teddy, zlez z neho.“
„Určite som väčší chlap ako ty,“ zasipel Joey tlmeným hlasom. Stálo ho veľa síl, aby sa udržal nad zemou pod tiažou otcovho tela, ktoré sa nad ním vypínalo.
„Cha! Myslíš?“ Otec schmatol Joeyho za vlasy, potiahol ho za ne a tresol mu tvár o podlahu. „Chlapče, si sračka.“
Joey vypľul krv a ešte raz sa dlaňami zaprel do zeme. Nadvihol telo a márne sa pokúšal vymaniť z otcovho zovretia, kým mu otec ďalej trieskal hlavu o dlažbu.
Doľahlo ku mne prašťanie kostí a žalúdok sa mi stiahol, no Joey sa odmietal vzdať. „Na viac nemáš?“ zavrčal a ceril zakrvavené zuby, kým bojoval ako divé zviera proti otcovmu zovretiu. „Starec, dochádzajú ti sily!“
„Zlez z neho!“ dookola vrieskala mama a ťahala otca za plecia. „Teddy, veď ho zabiješ!“
„Dobre mu tak!“ zhúkol otec, zahnal sa a znovu mamu odsotil.
„A ty si ďalšia na rade, farizejská kurva!“
Celá som sa klepala. Cítila som, že musím niečo urobiť, ale nebola som ničoho schopná, nevládala som prinútiť svoje telo, aby sa pohlo. Nezostala vo mne nijaká sila, aby som sa zdvihla.
Roky zneužívania spojené s bitkami, akú som práve dostala, ma dohnali do bodu, keď som v šestnástich nevládala stáť na vlastných nohách.
Ako kôpka nešťastia som ďalej sklesnuto sedela na stoličke, kam ma posadil Joey. Po tvári mi stekala krv a srdce mi bilo čoraz pomalšie.
Umieram, uvedomila som si. Buď umieram, alebo sa moje telo dostalo do šoku. Tak či onak, dialo sa so mnou niečo veľmi vážne, keď som nedokázala pomôcť jedinému človeku, ktorý ustavične pomáhal mne a ani raz ma nesklamal. Hlava sa mi prudko točila. Mútnym pohľadom som sledovala, ako sa Joeymu podarilo pretočiť nabok a obaja skončili v súboji na podlahe. Srdce sa mi prepadlo až do žalúdka, keď sa otec znovu dostal do vedenia. Jednou dlaňou občiahol Joeymu hrdlo, druhú zovrel do päste a začal ho ňou opakovane mlátiť do tváre. Joey sa pod ním prudko vzpínal a zúfalo sa snažil vyslobodiť, no márne. Otec ho prevažoval najmenej o dvadsať kíl.
Zomrie, od bolesti kričalo moje srdce. Ratuj ho.
Pokúsila som sa.
V panike, ktorá ma zachvátila, som sa chcela dostať k Joeymu, ibaže som sa nevládala ani pohnúť. Akoby som zamrzla.
„Ratujte ju,“ počula som, ako Joey bolestne vyjachtal a rozkašľal sa. „Tak jej pomôžte, kurva!“
Komu?
Joey, koho treba ratovať?
Podchvíľou sa mi zatmelo pred očami, a to znamenalo, že striedavo strácam vedomie a precitám. Bolo mi jasné, že je to zlý signál a upozorňuje ma, že otec mi ublížil horšie ako doteraz.
Oveľa horšie.
Kútikom oka som spozorovala, že Tadhg sa premiestnil ku kuchynskej linke. Prudko otvoril jednu zásuvku a vybral z nej nôž. Nezaváhal a vyrazil.
Urob to. Vyslala som tichú prosbu nebesám, aby dodali môjmu bratovi odvahu a jednoducho to urobil.
„Zlez z môjho brata!“ skríkol Tadhg a špičku noža pritlačil otcovi na krk. Ruku mal pevnú ako skala a upreto sledoval otca.
„Tadhg, polož ten nôž!“ skríkla mama a pomaly sa k nemu blížila. „Miláčik, prosím.“
„Hovno,“ odsekol Tadhg a ani na sekundu nespúšťal otca z očí. „Zlez… z môjho… brata.“
Tadhg, urob to, v duchu som sa modlila. Zastav ho už raz a navždy.
„Chlapče, nebuď hlúpy,“ chechtal sa otec, ale jeho hlas prezrádzal, že smiech ho už prešiel. Už zrkadlil len obavy.
Dobre.
Len sa boj.
„Nie som hlúpy,“ odvetil Tadhg smrteľne ľadovým tónom. „A ja nie som Joey.“ Pristúpil bližšie a hrot noža sa zavŕtal otcovi do krku. „Neprestanem len preto, že mi to povie Shannon.“
Zlomilo mi to srdce.
Mal jedenásť a toto z neho spravili. Modlila som sa, aby ho zabil, aby to skončil. Dopekla, čo to o mne vypovedá?
Niečo vo mne túžilo uprosiť brata, aby ten nôž zabodol do mňa a mohla som skoncovať s týmto životom. Všetci vynikali nesmiernou silou a ja som bola neuveriteľne slabá. Nebola som dostatočne tvrdá. Z ťažkej situácie som sa nevedela tak rýchlo spamätať ako oni.
Bola som defektná.
„Tadhg,“ chripel Joey zo zeme, hrudník sa mu prudko dvíhal a klesal. Beznádejne lapal po dychu, kým mu otcova ruka obopínala hrdlo. „Zadrž.“ Tvár mal celú zakrvavenú a zjavne zlomený nos. Zase. Odtískal otcovu ruku, ktorá ho priklincovala k zemi. „Nechaj to tak…“
„Joey, nenechám to tak,“ odvetil Tadhg prázdnym tónom zbaveným všetkých emócií. „Všetko je totálne nahovno.“
„Chlapče, čo urobíš?“ vysmial ho otec. Ešte vždy obkročmo sedel na Joeym, no jeho krvou podliate oči zrkadlili obavy, keď upreto hľadeli na môjho mladšieho brata. „Bodneš ma?“
„Hej.“
Otec sa nedal zastrašiť, zdvihol ruku a chcel mu nôž uchmatnúť. Vzápätí sa rýchlo uhol, keď sa mu na krku objavil cícerok krvi. „Ježišikriste, Tadhg!“ zrúkol a ohryzok mu nervózne poskočil. „Porezal si ma.“
„Toto sa skončí,“ vyhlásil Tadhg a pristúpil o krok bližšie. „Zlez z môjho brata a raz a navždy vypadni z tohto domu, inak ti podrežem hrdlo a môžeš zomrieť.“
Bola to ohromná úľava alebo trpká ľútosť, čo som pocítila, keď som videla, ako otec pustil Joeyho a vyštveral sa do stoja. Zrejme oboje, ale nebola som si istá, pretože už mi to normálne nemyslelo.
Od vyčerpania som už nevládala niesť svoje telo. Predklonila som sa a lícom si ľahla na stôl. Nadychovala som sa krátkymi, trhanými nádychmi a usilovala sa ležať pokojne, aby som sa nehýbala a netlačila si na kosti.
Celé telo ma príšerne bolelo.
Na jazyku som cítila pachuť krvi, čo mi stekala dolu hrdlom, a chcelo sa mi vracať. Striaslo ma a naplo, čo ma donútilo zakňučať. Potom som sa už ani nepohla a poddala sa tomu pocitu aj kovovej chuti v ústach.
Bolo mi mdlo a pociťovala som zmätok. Viečka sa mi zatvárali a ja som sa nebránila. Nevnímala som prekrikujúce sa hlasy a namiesto toho som sa sústredila na nepravidelný tlkot svojho srdca. Počula som ho až v ušiach.
„Kurva, tak jej pomôžte, hýbte sa!“
Buch, buch, buch.
„Marie, zabijem ťa.“
B-buch… buch, buch, buch.
„Prac sa, došľaka!“
Buch… buch… b… buch…
„Je po tebe, ženská.“
Buch… buch… bu… buch…
Treskli dvere.
Buuuuuuch… b… bu… buch…
Shannon ako tá rieka, milujem ťa…
Buch, buch, buch, buch…
Zmar zaplavil moje telo a s ním aj hlboká ľútosť. Za zatvorenými viečkami mi svietila Johnnyho tvár ako maják stratenej nádeje, kým som hrala s kartami, ktoré mi boli rozdané.
Z mihalníc mi kvapkali horúce slzy roztrpčenia a ľútosti, dopadali na líca a miesili sa so zaschnutou krvou.
Pociťovala som taký nesmierny smútok, akoby ma okradli. V inom živote by to možno dopadlo celkom inak. Možno by som bola šťastná.
Asi si ťa musím nechať navždy…
„Čo je s ňou?“ začula som niečí hlas. Priam bolestne pripomínal hlas Joeyho priateľky Aoife. „Prečo jej tečie krv z úst?“
Netvár sa tak vydesene, neublížim ti…
„Shannon! Shannon! Ježišikriste, robte niečo!“
Povedz mi, kto sa ťa dotkol, a ja to napravím…
„Pozri sa, čo si urobil!“ začula som mamin krik.
Postarám sa o teba…
„Zavolajte sanitku!“
So mnou sa ti nič nestane…
„Zomiera! Zabil mi sestru! A ty sa na to len dívaš?!“
Nespadneš… Neboj, držím ťa…
„Kurva, zavolajte tú sanitku!“
Zostaň so mnou…
Na tvári som pocítila teplo dlaní a vychutnávala ten nežný dotyk. „Počuješ ma?“ V ušiach mi znel Joeyho hlas. „Vezmem ťa odtiaľto, dobre?“
Len ma neprestávaj bozkávať…
„Shannon, počuješ ma?“
Milujem ťa, Shannon ako tá rieka…
„Shan?“ Potom sa mi čosi dotklo oka. Uvedomila som si, že to mi Joeyho prsty nadvihli viečka. „Shannon, no tak, povedz niečo.“
Horko-ťažko som otvorila oči a prinútila sa mu pozrieť do vydesenej tváre, ktorá na mňa upreto hľadela. „Zoženiem pomoc, dobre?“ Prerývane vydýchol. „Sanitka je už na ceste.“
Otvorila som ústa, že mu odpoviem, no nevydala som ani hláska. Pery nevládali vysloviť potrebné slová.
„Shannon, dýchaj.“ Potom sa predo mňa učupila mama, kľakla si k Joeyho nohám. Jednou rukou sa mi dotkla tváre a druhou mi na hrudník položila vrecko mrazeného hrachu. „Shannon, dýchaj,“ opakovala. „Dýchaj, miláčik.“
Bolo to na niečo dobré? Alebo sa tým len všetko zhoršilo?
Netušila som.
Jedno som však vedela naisto – nevládala som sa nadýchnuť. A najstrašidelnejšie na tom bolo, že som to prijímala so stoickým pokojom. Nezmietla som sa v panike, neprepadala strachu.
Bola som skrátka… na konci. Bolo… po všetkom.
„Shan,“ opakoval Joey čoraz hlasnejšie a tvár vraštil od strachu. „Shannon, prosím.“ Učupil sa predo mňa, chytil ma za plecia a jemne mnou zatriasol. „Ježišikriste, Shannon, povedz niečo!“
Skúšala som to, no nič zo mňa nevychádzalo.
Rozkašľala som sa. Z nepoznanej kovovej chuti ma začalo napínať na vracanie a z úst sa mi vyrinula hustá slizká krvavá zrazenina.
Hlava mi klesla nabok a znovu sa vzpriamila, keď mi Joey vzal tvár do dlaní. „Aoife, daj mi kľúče od auta,“ hlesol a nespúšťal zo mňa svoje zelené oči. Potom ma pustil a zmizol mi z dohľadu. „Odveziem ju sám.“
„Joey, nehýb ňou. Mohla by mať vnútorné…“
„Láska, daj mi tie zasrané kľúče!“
Bez jeho silných rúk, čo ma držali vzpriamene, som sa mimovoľne prehla dopredu a ťažko dopadla na mamu.
„Zvládneš to,“ pošepla mi. Ovinula si ruky okolo môjho tela a prstami sa mi prehŕňala vo vlasoch. „Všetko bude v poriadku.“
Kiežby som vládala sedieť bez pomoci a nemusela sa opierať o matku. Nechcela som, aby sa ma dotýkala, ale už vo mne nič nezostalo.
Kým ma celkom pohltila tma, ešte naposledy som pocítila bratov dotyk, keď ma vzal do náručia, a zachytila jeho hlas, keď mi pošepol do ucha: „Neopusti ma.“
