McManusová napísala ďalší silný príbeh
Je príliš banálne vyhlasovať, že túto knihu by ste si ozaj mali prečítať?
Posudky píšem už mnoho rokov – čítam rukopisy a zvažujem ich nedostatky a prednosti, či sa oplatí preložiť a vydať knihu aj u nás. Možno to vyzerá zábavne, človek si skrátka niečo prečíta, ale beriem to zodpovedne a niekedy sa dosť narozmýšľam. Koniec koncov, rozhodujem za viacerých, ktorí potom knihu budú alebo nebudú čítať. Predstavte si, že nejaká vaša srdcovka mohla nevyjsť len preto, že sa niekomu nezapáčila, a tak ju zamietol.
Samozrejme, občas nie je o čom – občas sa objaví niečo, čo ma dokonale strhne a žiadne zdĺhavé zvažovanie sa nekoná. Presne to bol prípad Karen McManusovej.
Niektorí budú mať výhodu v tom, že si tento jej nový román môžu porovnať s predchádzajúcimi, ktoré u nás vyšli. Ja sa priznám, že som ich nečítala. Ďalší na rade bolo moje prvé stretnutie s touto autorkou. Takto vás aspoň môžem ubezpečiť, že vám nebude chýbať kontext. Je to naozaj len voľné pokračovanie, čokoľvek potrebujete vedieť z predošlých udalostí, veľmi ľahko pochopíte hneď na prvých stranách.
O čo teda ide?
Po tom, ako školou aj mestom otriasla pred rokom smrť študenta Simona, ktorá bola vyústením jeho pochybnej hry, deje sa na Bayview High opäť niečo nekalé. Niekto nadviazal na Simonov odkaz a rozbehol hru Pravda alebo odvaha. Anonym pravidelne kontaktuje vybraného študenta či študentku a dá mu 24 hodín na rozmyslenie – alebo dotyčný splní nejakú pridelenú úlohu (ktorú v tej chvíli nepozná), alebo o ňom anonym zverejní nejakú pikantnú informáciu.
Príbeh na striedačku rozprávajú Knox, hanblivý, nevýrazný chlapec, Maeve, preliečená leukemička, ktorá s Knoxom chvíľu chodila a dodnes sa s ním kamaráti, a pekná a trochu divoká Phoebe. Práve týchto troch si anonym vyberie medzi prvými. Všetky tri klebety, ktoré o nich zverejní, sú pravdivé, na škole spôsobia senzáciu a v súkromí dotyčných úplné peklo.
Rozohrá sa tam všeličo ďalšie – nečakane umrie Brandon, ľahkomyseľný, veselý chlapec, ktorý sa s kamarátmi ocitol na starom stavenisku, kam je prístup zakázaný. Knox bol pri tom, ale skončil v nemocnici s otrasom mozgu a nevie si spomenúť, čo sa stalo. Maeve medzitým natrafí na čosi, čo by mohla byť stopa vedúca k záhadnému anonymovi.
A hra medzitým pokračuje…
Mňa napodiv ani veľmi nezaujímalo, kto je páchateľom. Jednotlivé línie sa preplietajú úplne prehľadne, indície sú nám servírované s jasnozrivou logikou a príbeh má dokonale vierohodné rozuzlenie (a celkom šokujúce, a pochopíme ho až z posledných riadkov). Slovom, je to vskutku majstrovská skladačka.
Ale možno ešte lepší je samotný ten nápad. Všetci máme nejaké tajomstvá. Všetci navonok prezentujeme nejaký nie celkom úplný obraz seba samých. A je to prirodzené, máme svoj osobný priestor a chránime si ho.
Na druhej strane, človek je tvor zvedavý a možnosť nazrieť do najtemnejších zákutí druhých je jednoducho lákavá. V tomto McManusová psychologicky prepracovala svoj román výborne – ani tí spomedzi študentov, ktorí mrzkú hru, obnažujúcu to najsúkromnejšie, odsudzujú, sa nedokážu ubrániť zvedavosti. Všetci vedia, kedy ďalšej obeti uplynie lehota, kedy čo bude zverejnené, a čakajú na to ako na strunke. Dvaja ľudia splnia úlohu a sú za hrdinov, čo len ďalej podporuje rozvášnený vír emócií okolo celej veci.
Príbeh ma určite strhol predovšetkým preto, že som sa veľmi rýchlo zžila s postavami a trápilo ma, čo s nimi bude. A veď tak by to asi malo byť.
Okrem toho, dve veľmi sympatické postavy sa tam pomaly zbližujú, takže som, samozrejme, chcela vedieť, ako to dopadne.
Tak či tak, pri posudkoch nejde o moje preferencie, nezáleží na tom, či som sa zamilovala do nejakej postavy, či mi je blízka téma, čo sa tam rozoberá, a podobne. Mám knihu zhodnotiť objektívne. Ale ani to nie je problém, McManusovej román je ozaj úctyhodne premyslený, číta sa výborne a – čo mi pripadá nemenej dôležité – rozoberá stále aktuálne témy ako sociálne siete či šikanovanie.
Chápem, že naše učebné osnovy na to nie sú uspôsobené, ale takéto knihy by sa v pohode mohli čítať v rámci nejakých hodín – na literatúre, na spoločenských vedách – a mohlo by sa o nich debatovať. Prinášajú skvelé postrehy a svojím spôsobom aj varovanie.
Na druhej strane, keby toto bola povinná literatúra, už by sa to možno nikomu nechcelo čítať, čo? 😉
Mika Rosová
