Cítim, že prichádza, ale nedokážem ju zastaviť.
PANIKA.
Nechali ma tu. Rodičia ma tu naozaj nechali! VO FRANCÚZSKU!
Medzičasom Paríž podivne stíchol. Operná speváčka to nadnes zabalila. Nemôžem sa zosypať. Steny sú tu tenšie ako leukoplast, takže ak sa zrútim, moji susedia – moji noví spolužiaci – všetko začujú. Bude mi zle. Vyvrátim tú divnú baklažánovú pastu, čo som mala na večeru, a každý to bude počuť a potom ma už nikto nezavolá, aby sme spolu sledovali, ako mímovia utekajú z neviditeľných debien, alebo čo tu ľudia vo voľnom čase robievajú.
Ponáhľam sa k vyvýšenému umývadlu, aby som si ovlažila tvár, ale voda vytryskne a pofŕka mi tričko. Rozplačem sa teda ešte usedavejšie, pretože som ešte nevybalila uteráky a mokré oblečenie mi pripomenie tie hlúpe vodné atrakcie, na ktoré ma Bridgette s Mattom nútili chodiť v Six Flags, kde má voda čudnú farbu, smrdí a je v nej miliarda triliónov mikróbov. Ó, bože. Čo ak sú v tejto vode mikróby? Je vôbec francúzska voda pitná?
Na zaplakanie. Som na zaplakanie.
Koľko sedemnásťročných by vraždilo, aby vypadlo z domu? Decká v susedných izbách neprežívajú nervové zrútenie. Spoza stien sa neozýva plač. Schmatnem z postele košeľu, aby som sa osušila, a v tom ma osvieti. Vankúš. Zvalím sa tvárou do zvukovej bariéry a vzlykám a vzlykám a vzlykám.
Niekto zaklope na dvere.
Nie. Určite to nebolo na moje.
A znova!
„Haló?“ ozve sa z chodby dievčenský hlas. „Haló? Si okej?“
Nie, nie som okej. CHOĎ PREČ. Ale ozve sa znova, a tak som nútená vyliezť z postele a otvoriť jej. Stojí tam blondínka s dlhými úhľadnými kučerami. Je vysoká a veľká, ale nie veľká akože tučná. Skôr veľká ako volejbalistka. Krúžok v nose podobný diamantu sa ligoce. „Si v pohode?“ Hlas má jemný. „Som Meredith, bývam vo vedľajšej izbe. To boli tvoji rodičia, čo práve odišli?“
Moje opuchnuté oči hovoria za všetko.
„Aj ja som v prvú noc plakala.“ Nakloní hlavu, zamyslí sa a potom prikývne. „Poď. Chocolat chaud.“
„Chocolate šou?“ Prečo by som chcela ísť na čokoládovú šou? Mama ma opustila a ja sa desím toho, že by som mala vyjsť z izby a…
„Nie.“ Usmeje sa. „Chaud. Horúci. Horúca čokoláda, spravím ju vo svojej izbe.“
Ou.
Neochotne ju nasledujem. Meredith ma zastaví rukou ako dopravný policajt. Všetkých päť prstov má prsteňmi. „Nezabudni si kľúč. Dvere sa automaticky zamknú.“
„Viem.“ Spod košele vytiahnem náhrdelník. Zavesila som si naň kľúč cez víkend počas povinných informačných seminárov pre nových študentov, kde nás upozornili, ako ľahko sa môžeme vymknú.
Vojdeme do jej izby. Zalapám po dychu. Je rovnako stiesnená ako tá moja, dvakrát tri metre, s rovnakým ministolíkom, minibielizníkom, miniposteľou, minichladničkou, miniumývadlom a minisprchou. (Žiaden minizáchod, tie sú spoločné na konci chodby.) Ale… Na rozdiel od mojej sterilnej klietky, každý centimeter stien a stropu zdobia plagáty, obrázky, lesklý baliaci papier a pestrofarebné letáky vo francúzštine.
„Ako dlho si tu?“ opýtam sa.
