Práve máte otvorenú ukážku knihy Balada o láske až za hrob. Ukážka obsahuje prvú kapitolu. Viac o knihe nájdete na tomto odkaze.
1.
V kráľovskej knižnici Vlčieho zámku sú dvere, ktoré už stáročia nikto neotvoril. Ľudia ich skúšali spáliť, rozbiť sekerou a otvoriť ich čarovným kľúčom. No nikto na tých tvrdohlavých dverách nezanechal ani škrabanček. Niektorí tvrdili, že sa im dvere vysmievali. V strede dverí je vyrytá hlava leva s korunou a ľudia prisahali, že ten lev sa uškŕňal nad ich chabými pokusmi alebo vyceril zuby, ak sa niekomu podarilo o kúsok priblížiť k otvoreniu neotvoriteľných dverí.
Aj Evangeline Foxová to raz skúsila. Ťahala, šklbala a otáčala kovovou guľou, no dvere sa ani nepohli. Vtedy nie. Dúfala však, že teraz to bude inak.
Evangeline dúfanie naozaj išlo.
A takisto jej išlo otváranie dvier. Stačila kvapka jej ochotnej krvi a mohla otvoriť akýkoľvek zámok.
Najprv sa musela uistiť, že ju nepozoruje ani nesleduje ten zákerný požierač jabĺk, na ktorého meno nechcela ani pomyslieť.
Obzrela sa. Svetlo lampáša odohnalo neďaleké tiene, no zvyšok knižnice Vlčieho zámku zahaľovala tma.
Nervózne sa hrala s prstami a lampáš zablikal. Evangeline sa dosiaľ tmy nebála. Predstavovala pre ňu hviezdy, sny a čary, ktoré sa diali medzi dňami. Predtým, než prišla o rodičov, s otcom po nociach pozorovala konštelácie hviezd a mama jej pri svetle sviečky rozprávala príbehy. A pritom sa nemala čoho báť.
No v skutočnosti sa nebála tmy ani noci, ale brnenia, ktoré cítila medzi lopatkami, odkedy vyšla zo svojej komnaty s cieľom odomknúť tie dvere. Dúfala, že ju dovedú k niečomu, čo vylieči jej manžela Apolla.
Ten záhadný pocit bol taký nepatrný, že ho spočiatku považovala za paranoju.
Nikto ju neprenasleduje.
Nepočuje žiadne kroky.
Až kým…
Evangeline sa zahľadela do tmy a zrazu na ňu hľadeli dve neľudsky striebornomodré oči, žiarivé ako spadnutá hviezda. Vedela, že žiaria iba preto, aby ju nalákali. Vedela, že aj keď tie oči dokázali zahnať tmu, nemôže im dôverovať. Nemôže dôverovať jemu.
Jacks. Snažila sa nemyslieť na jeho meno, no márne, kým sledovala, ako vychádza z tmy, ľahostajne a sebavedome, akoby sa tma mala báť jeho a nie on jej.
Brnenie spomedzi lopatiek sa rozšírilo do ruky, znepokojivo ju pohladilo a usadilo sa v poslednej jazve v tvare zlomeného srdca. Rana zaštípala a zapulzovala, akoby do nej Jacks znovu zaboril zuby.
Evangeline zovrela v ruke lampáš ako meč.
„Choď preč, Jacks.“ Odkedy ho stráže vyviedli z Vlčieho zámku, prešli len dva dni a Evangeline dúfala, že si bude od nej držať odstup dlhšie – ideálne navždy. „Viem, čo si urobil, a už nikdy ťa nechcem vidieť.“
Jacks si strčil ruky do vreciek nohavíc. Dymovosivú košeľu mal ledabolo zastrčenú do nohavíc, vyhrnuté rukávy mu odhaľovali chudé ruky a gombík pri krku mu chýbal. So strapatými vlasmi, ktoré už neboli zvodne modré, ale zlaté, vyzeral skôr ako bezstarostný chlapec z maštale než vypočítavý Osud. No Evangeline vedela, že nemôže zabudnúť, kto Jacks v skutočnosti je. Je to Osud bez morálnych zásad a svedomia.
Hovorí sa, že jeho bozk je smrteľný pre všetkých okrem jeho pravej lásky, a kým ju hľadal, zanechával za sebou kopu obetí. Evangeline bola kedysi naivná a verila, že Princ sŕdc chápe, čo je mať zlomené srdce, pretože jemu sa srdce počas hľadania tej pravej láme dookola. Teraz to už bolo jasné ako facka – on láme srdcia, pretože nevie milovať.
Jacks potichu prehovoril: „Pochopím, ak som ťa ranil…“
„Ak,“ prerušila ho Evangeline. „Otrávil si mi muža!“
Jacks nonšalantne mykol plecami. „Nezabil som ho.“
„Za to si nezaslúžiš žiadne dobré body.“ Robila, čo bolo v jej silách, aby jej nepreskočil hlas.
Doteraz si neuvedomovala, ako sa držala štipky nádeje, že Jacks je možno predsa len nevinný. On sa však ani nepokúsil popierať to. Netrápilo ho, že z Apolla urobil živú mŕtvolu, tak ako ho netrápilo, že sa Evangeline premenila na kameň.
„Musíš ma prestať súdiť podľa ľudských štandardov,“ povedal Jacks ospalo. „Som Osud.“
„A presne preto ťa už nikdy nechcem vidieť. Odkedy som ťa stretla, moja prvá láska sa premenila na kameň, potom zas ja, potom som sa stala utečenkyňou, niekoľko ľudí sa ma pokúsilo zabiť a otrávil si mi manžela.“
„To si už spomínala.“
Evangeline naňho hľadela v nemom úžase.
Jacks si povzdychol a oprel sa o policu s knihami, akoby sa jej pocity dali porovnať s kýchnutím – niečím, čo človek prekoná veľmi rýchlo alebo sa tomu vyhne jednoduchým odstúpením z cesty. „Nebudem sa ti ospravedlňovať za to, kto som. A stále zabúdaš, že predtým, než sme sa stretli, bola si smutná sirota so zlomeným srdcom a zlou nevlastnou sestrou. A keď som ti vošiel do života, stala si sa miláčikom Valendy, vydala si sa za princa a stala sa princeznou.“
„Iba preto, lebo si šiel za svojím pomýleným cieľom.“ V Evangeline to priam vrelo. Jacks urobil všetko len preto, aby otvoril Bránu Valorovcov. „Deti ničia svoje hračky nežnejšie, než si ty zaobchádzal so mnou.“
Jacks prižmúril oči. „Tak prečo si ma nezabila, Líštička? V tú noc v hrobke som ti podal svoju dýku a bol som dosť blízko, aby si ma bodla.“ Keď sa sklonil k jej krku, oči mu pobavene zažiarili. Bolo to to isté miesto, kde mal pred tromi dňami ústa.
Zapýrila sa pri nevítanej spomienke na jeho zuby a jazyk na svojej pokožke. On bol nakazený upírím jedom a ona zas hlúposťou.
V tú noc s ním zostala, aby ho zabavila a nešiel sa napiť ľudskej krvi, inak by sa premenil na upíra. Nenakŕmil sa síce ľudskou krvou, no nakŕmil sa jej ľútosťou. Povedal jej príbeh o dievčati, vďaka ktorému mu znovu začalo biť srdce – o princeznej Donatelle. Ona mala byť jeho pravá láska, no vybrala si iného a tým bodla Jacksa priamo do srdca.
Po vypočutí toho príbehu ho začala Evangeline vnímať ako súcitného Princa sŕdc, ktorého šla vo Valende požiadať o pomoc. Jacks však v skutočnosti žiadne srdce nemal. A ona už musí prestať veriť, že by mohol byť niečo viac.
„V tú noc som urobila chybu.“ Evangeline si vyhnala červeň z líc a pozrela sa Jacksovi priamo do neľudských očí. „Daj mi ešte jednu šancu a už nezaváham, či ťa bodnem.“
Uškrnul sa a ukázal jamky na lícach, ktoré si vôbec nezaslúžil. „Takmer mám chuť overiť si to. No ak sa ma chceš zbaviť, budeš musieť urobiť viac, než ma raniť.“ Vytiahol z vrecka žiarivé biele jablko a začal si ho pohadzovať. „Aknaozaj chceš, aby som z tvojho života navždy zmizol, pomôž mi nájsť chýbajúce kamene a otvoriť Bránu Valorovcov. Prisahám, že potom ma už nikdy neuvidíš.“
„To by sa mi síce veľmi páčilo, no tú bránu pre teba nikdy neotvorím.“
„A čo pre Apolla?“
Evangeline zachvátila bolesť kvôli princovi a hnev na Jacksa. „Ako sa opovažuješ vysloviť jeho meno?“
Jacks sa ešte väčšmi zaškeril. Jej hnev ho očividne tešil. „Ak mi sľúbiš pomoc, preberiem ho z pozastaveného života.“
„Si blázon, ak veríš, že by som niečo také urobila.“ Túto hrôzu predsa odštartovala jej prvá dohoda s Jacksom. Už s ním nemienila uzatvárať žiadne dohody, partnerstvá, nič. „Na záchranu Apolla ťa nepotrebujem. Našla som iný spôsob.“ Evangeline ukázala bradou na zapečatené dvere. Ešte stále boli napoly zahalené tieňom, no prisahala by, že lev s korunou sa na ňu uškrnul, akoby vedel, že ona tie dvere konečne odomkne.
Jacks sa pozrel na dvere a zachechtal sa. Potichu a posmešne. „Myslíš, že tam nájdeš liek pre Apolla?“
„Viem to.“
Jacks sa znovu zasmial, tentoraz o čosi temnejšie, a spokojne si odhryzol z jablka. „Daj mi vedieť, keď zmeníš názor, Líštička.“
„Nezme…“
Jacks však zmizol skôr, než to stihla dopovedať. Zostala po ňom len ozvena zlomyseľného smiechu. No Evangeline odmietala dopustiť, aby ju jeho slová podráždili. Starý knihovník jej predsa povedal, že za tými dverami nájde každú chýbajúcu knihu a príbeh o Valorovcoch. Aj keď prvá severská kráľovská rodina boli ľudia, všetci veria, že mali nadprirodzené schopnosti. Honora Valorová, prvá kráľovná Severu, bola vraj najväčšia liečiteľka všetkých čias. Preto Evangeline verila, že medzi príbehmi ukrytými za dverami budú aj príbehy o jej liečiteľstve, medzi ktorými sa azda nájde aj návod, ako dostať niekoho zo stavu pozastaveného života.
Evangeline vytiahla dýku s rúčkou vykladanou kameňmi, z ktorých zopár chýbalo. Patrila vlastne Jacksovi. Hodil jej ju v tú noc v hrobke. Nasledujúce ráno si ju nevzal a ona si stále nebola istá, prečo ju vtedy zdvihla. Nechcela si ju nechať – už nie –, no ešte nemala čas vymeniť ju a bola to najostrejšia vec, akú vlastnila.
Stačilo jedno pichnutie a dlaň jej zaplavila červeň. Priložila ju k dverám a zašepkala: „Prosím, otvor sa.“
Zámok okamžite šťukol. Kľučka sa otočila.
A prvý raz za niekoľko storočí sa dvere otvorili.
Evangeline pochopila, prečo sa Jacks tak smial.
