Práve máte otvorenú ukážku knihy Hry o dedičstvo. Ukážka obsahuje prvú kapitolu. Viac o knihe nájdete na tomto odkaze.
1. KAPITOLA
Keď som bola malá, mama ustavične vymýšľala rôzne hry. Hra na ticho. Na to, čie sušienky vydržia dlhšie. Zvlášť obľúbená bola tá, pri ktorej sme jedávali penové cukríky, oblečené v páperových bundách, aby sme nemuseli zapnúť kúrenie. Na hru s baterkou prišiel rad vtedy, keď nám vypli elektrinu. Málokedy sme kráčali pomaly, najčastejšie sme sa pretekali v behu. Podlaha takmer vždy predstavovala lávu. Vankúše boli vymyslené výhradne na stavbu pevností.
Hra, ktorú sme hrali najdlhšie, sa volala tajomstvo. Mama tvrdila, že každý by mal mať aspoň jedno. Niekedy to moje uhádla, inokedy nie. Hrali sme ju takmer každý týždeň až do mojich pätnástich rokov. Až kým ju jedno z jej tajomstiev nedostalo do nemocnice.
A potom mamy už nebolo.
„Si na ťahu, princezná.“ Chrapľavý hlas ma vrátil do prítomnosti. „Nemám na to celý deň.“
„Nie som princezná,“ ohradila som sa a posunula koňa po šachovnici. „Ideš, starec.“
Harry na mňa zagánil. Netušila som, koľko má rokov, a už vôbec nie, ako je možné, že je bezdomovec a žije v parku, kde každé ráno hrávame šach. S istotou som však vedela, že je neľahkým súperom.
„Si hrozná,“ zavrčal s pohľadom upretým na šachovnicu.
Ešte tri ťahy a položila som ho na lopatky. „Šach-mat. Vieš, čo to znamená, Harry.“
Zagánil na mňa. „Smieš mi kúpiť raňajky.“ Také boli podmienky našej dlhodobej stávky. Keď vyhrám, nemôže odmietnuť jedlo zadarmo.
Slúžilo mi ku cti, že v mojej radosti bola iba štipka zlomyseľnosti. „Je fajn byť kráľovná.“
***
Školu som len tak-tak stíhala načas. Aj pri známkach som chodila po tenkom ľade. Kvôli áčkam som síce vyvíjala aké-také úsilie, no nepreháňala som to. Nie z lenivosti, išlo mi hlavne o praktickú stránku. Radšej som odpracovala v reštaurácii zmenu navyše, ako by som sa naháňala za deväťdesiatimi ôsmimi bodmi, keď mi na najlepšiu známku stačilo aj deväťdesiatdva.
Práve som na hodine španielčiny vypracúvala koncept seminárky na angličtinu, keď ma zavolali do riaditeľne. Dievčatá ako ja by mali byť neviditeľné. Nevolajú nás do riaditeľne na koberček. Vyrábame presne toľko problémov, koľko si môžeme dovoliť, čiže v mojom prípade žiadne.
„Avery.“ Privítanie riaditeľa Altmana by sotva niekto nazval srdečným. „Sadni si.“
Poslúchla som.
Zložil si ruky na stôl. „Zrejme vieš, prečo si tu.“
Ak nemal na mysli poker, ktorý som hrávala každý týždeň na parkovisku, aby som naškrabala na raňajky pre Harryho – a niekedy aj na vlastné –, nemala som ani potuchy, čím som si zaslúžila jeho pozornosť. „Prepáčte,“ odvetila som, azda dostatočne pokorne, „ale neviem.“
Riaditeľ Altman sa na chvíľu odmlčal a nechal ma škvariť sa, potom mi podal kôpku papierov spojených spinkou. „Toto je včerajší test z fyziky.“
„Aha.“ Takúto odpoveď asi neočakával, no čo som mala na to povedať? Naozaj som sa učila. Nemohla som ho napísať tak zle, aby si ma musel predvolať.
„Avery, testy známkoval pán Yates. Ty jediná si dosiahla najvyššie skóre.“
„Super.“ Potláčala som nutkanie znova povedať iba aha.
„Vôbec to nie je super, mladá dáma. Pán Yates zámerne zostavuje testy tak, aby poriadne prevetral vedomosti svojich študentov. Za dvadsať rokov uňho ešte nikto nedosiahol podobné skóre. Už chápeš, kde je problém?“
„V učiteľovi, ktorý zostavuje také testy, že ich väčšina študentov nedokáže vypracovať?“ nezdržala som sa.
Pán Altman prižmúril oči. „Si dobrá študentka, Avery. Pomerne dobrá vzhľadom na tvoju životnú situáciu. No ešte ani raz si nedosiahla plný počet bodov.“
To bola pravda. Tak prečo som mala pocit, akoby ma kopol do brucha?
„Naozaj s tebou súcitím,“ pokračoval riaditeľ Altman, „no musíš byť ku mne úprimná.“ Uprene sa mi zadíval do očí. „Vedela si, že pán Yates ukladá kópie všetkých testov na cloud?“ Takže je presvedčený, že som podvádzala? Upieral na mňa zrak, no ja som si pripadala ako neviditeľná. „Rád by som ti pomohol, Avery. Vzhľadom na to, ako sa k tebe život zachoval, sa ti darí mimoriadne dobre. Bol by som nerád, keby ti nevyšli plány do budúcnosti, ak nejaké máš.“
„Ak nejaké mám?“ zopakovala som neveriacky. Keby som sa volala inak, keby som mala otca zubára a mamu ženu v domácnosti, nesprával by sa ku mne, akoby som nemala budúcnosť a mohla o nej iba snívať. „Som tretiačka,“ precedila som cez zuby. „Budúci rok skončím školu s kreditom hodným minimálne dvoch semestrov na vysokej škole. Vďaka výsledkom v testoch by som mala dostať štipendium na Connecticutskej univerzite, ktorá ponúka jeden z najlepších študijných programov poistnej matematiky.“
„Poistnej matematiky?“ zamračil sa pán Altman.
„Štatistické hodnotenie rizika.“ Malo najbližšie k hlavným predmetom môjho záujmu – pokeru a matematike. Navyše sa vďaka tomuto odboru raz-dva zamestnám.
„Rada odhaduješ riziká, Avery Grambsová?“
Napríklad pri podvádzaní? Nesmela som sa nahnevať, preto som si predstavila, že hrám šach. V mysli som si určila ťahy. Dievčatá ako ja nevybuchujú. „Nepodvádzala som,“ bránila som sa pokojne. „Učila som sa.“
Venovala som tomu čas – na iných hodinách, medzi pracovnými zmenami aj v noci, keď som už mala spať. Pán Yates je neslávne známy svojimi nemožnými testami, preto som sa rozhodla preveriť hranice možného. Výnimočne ma nezaujímalo, ako málo mi stačí učiť sa na dobrú známku, ale ako ďaleko dokážem zájsť.
A toto bola odmena za úsilie, pretože dievčatá ako ja predsa neexcelujú v nemožných testoch!
„Napíšem ten test znova,“ navrhla som. Ovládala som sa, aby som nehovorila zúrivo ani dotknuto. „A dostanem rovnakú známku.“
„A čo keby pán Yates pripravil nový test? Nové otázky, každá rovnako ťažká ako tá prvá.“
Ani na okamih som nezaváhala. „Dobre.“
„Môžeš ho vypracovať zajtra počas tretej hodiny, no varujem ťa. Bolo by pre teba podstatne lepšie, keby si…“
„Hneď.“
„Prosím?“ začudoval sa pán Altman.
Kašľať na pokoru a neviditeľnosť. „Napíšem ten nový test tu. A teraz.“
