Bezmocná (ukážka)

5. februára 2025
17 minút(y) čítania
Rate this post

Práve máte otvorenú ukážku knihy Bezmocná. Ukážka obsahuje prvú kapitolu. Viac o knihe nájdete na tomto odkaze.

1

Paedyn

Po ruke mi steká horúca mazľavá tekutina.

Krv.

Zvláštne. Ani som si neuvedomila, že kým bola moja päsť zamestnaná strážnikovou tvárou, stihol ma poškriabať mečom. Je síce Blesk, no môj pravý hák je očividne rýchlejší.

V nose zacítim pach sadzí a, aby ma neprezradilo kýchnutie, priložím k nemu špinavú ruku.

Prezradiť sa takým žalostným spôsobom by bolo fakt trápne.

Keď som si istá, že môj nos neupúta pozornosť Imperiálov, ktorí číhajú rovno pod mojou skrýšou, ruku opäť pritlačím na špinavú stenu, o ktorú sa opieram chrbtom, pričom nohami sa odtláčam od steny naproti. Zhlboka sa nadýchnem, takmer sa zadusím sadzami a znovu sa začnem pomaly škriabať hore. Aj napriek tomu, že ma stehná pália takmer rovnako ako nos a stále zadržiavam kýchnutie, prinútim sa pokračovať v lezení.

Nemyslela som si, že večer strávim driapaním sa hore komínom. Z tesného priestoru ma oblieva pot, no strach hádžem za hlavu a štverám sa na vrch komína s lákavou vidinou výmeny špinavých stien za hviezdnatú oblohu. Hlavu konečne prestrčím von a doslova hlcem vlhký vzduch. Potom pretiahnem komínom celé telo, zatiaľ čo ma bombarduje ďalšia zmes pachov, omnoho horších než zápach sadzí, ktoré sa mi lepia na telo, šaty aj vlasy. Pot, ryby, korenie a dala by som ruku do ohňa za to, že aj nejaké telesné tekutiny vytvárajú nezameniteľnú arómu Lúpežníckej ulice.

Balansujem na okraji komína a v tej tme žmúrim na ruku, aby som skontrolovala tú mazľavú tekutinu. Bez bodavej bolesti, na ktorú som pri ranách od meča zvyknutá, som na ňu takmer zabudla.

Z prepoteného a priliehavého tielka odtrhnem kúsok látky a priložím ju k rane.

Len čo Adena zistí, že som znovu zničila odev, ktorý mi ušila, zabije ma.

Nával bolesti stále neprichádza, a to ani vtedy, keď si zranenie netrpezlivo šúcham drsnou látkou v snahe dostať zo seba mazľavú tekutinu.

Až vtedy k tekutine pričuchnem.

Med.

Med z buchiet, ktorý mi vyteká z vreciek otrhanej vesty a lepí sa po rukách. Žiadna krv. Povzdychnem si a zagúľam nad sebou očami.

Napriek tomu je to veľmi príjemná správa. Všetko, dokonca aj med, sa dá vyčistiť lepšie ako krv.

Zhlboka sa nadýchnem a rozhliadnem sa po polorozpadnutých budovách uväznených v tieni neprestajne blikajúceho pouličného svetla. Tu v gete nie je veľa elektriny, no kráľ nám veľkoryso poskytol pár stĺpov s lampami. Vďaka Voltom a Vzdelaným, ktorí svojimi schopnosťami udržiavajú stabilnú elektrickú sieť, musím vyvíjať mimoriadne úsilie, aby si ma nikto nevšimol.

Čím ďalej od geta upriem zrak, tým zachovalejšie a väčšie budovy nachádzam. Z chatrčí sa stávajú domy, z domov vily, až pohľadom zavadím o najohromujúcejšiu budovu zo všetkých. Musím žmúriť, aby som v tme aspoň ako-tak rozoznala týčiace sa veže kráľovského hradu a hneď vedľa neho šikmú kopulu Kruhovej arény.

Pohľadom švihnem späť na ulicu podo mnou a zahľadím sa na ošarpané budovy. Lúpežnícka ulica je samotným srdcom geta, ktoré do celého mesta pumpuje kriminalitu a obchod. Prezerám si desiatky ďalších uličiek, ktoré z nej ústia, strácam sa v bludisku z budov, až spočiniem zrakom na dôverne známej ulici a s úškrnom si povzdychnem.

Domov. Teda takmer, pretože mať domov znamená mať strechu nad hlavou.

Lenže aká by to už len bola zábava hľadieť v noci na strop namiesto hviezd?

Odpoveď by som mala poznať, keďže kedysi som na ten strop v noci pozerala. Vtedy mi nemuseli robiť spoločnosť hviezdy.

Pohľad ma zradil a zablúdil na miesto, kde som bývala kedysi. Je presne na križovatke medzi Obchodníckou a Brestovou ulicou. Teraz tam pri stole pravdepodobne večeria rodinka a jej členovia so smiechom rozoberajú svoj deň…

Z pazúrov nepríjemných myšlienok ma vytrhne buchnutie a tichý šepot. S námahou rozpoznávam hlboký strážnikov hlas, ktorého som len pred chvíľou tak láskavo odbremenila od jeho bežných povinností.

„… ktosi sa ku mne prikradol, potichu ako myška, no a potom… potom ma už len poklepkal po pleci a jednu mi vrazil.“

Komínom sa odrazu rozozvučí podráždený a prenikavý ženský hlas: „Patríš k Bleskom, aby to mor trafil, nemal by si byť rýchly?!“ Zhlboka sa nadýchne. „Povedz mi jedno. Zachytil si, ako vyzeral, skôr než si ho znovu nechal okradnúť ma?“

„Len jeho oči,“ zamrmle strážnik. „Modré. Neskutočne modré.“

Žena si podráždene odfrkne. „Tak to ti veľmi pekne ďakujem. Rovno sa idem postaviť na Lúpežnícku a zastavovať všetkých modrookých ľudí, či náhodou oči niektorého z nich nezodpovedajú tvojmu bystrému opisu neskutočne modrej.“

Potlačím odfrknutie, ktoré sa mi derie von z hrdla, keď vtom začujem, ako na druhej strane miestnosti čosi zaškrípe. Nasleduje zvuk tlmených krokov. Vŕzganie hnijúceho dreva pod topánkami mi prezradí, že sa k honu na lupiča pridali ďalší traja strážnici.

Viac mi netreba.

Zoskočím z komína a chytím sa vyvýšeného okraja strechy, nohami prehupnem na druhú stranu a visím nad ulicou. Vydýchnem a len čo sa pustím, zahryznem si do jazyka, aby som v momente, keď ma gravitácia pritlačí k zemi, nevykríkla. S buchnutím dopadnem do obchodníkovho voza plného sena. Tvrdá slama sa mi prediera cez šaty a ja sa cítim ako Adenin vankúšik na ihly. Vybehnem na ulicu a v nočnom vánku po mne ostáva iba oblak sadzí a sena.

Kráčam späť do svojej pevnosti a čas si krátim vyberaním slamy z vrkoča. Kľučkujem pomedzi ošarpané vozy obchodníkov, ktoré sú v noci odkázané samy na seba, a nohami prepletám po odpadkoch a rozbitom haraburdí. Keď prechádzam okolo prikrčených lupičov v bočných uličkách, začnú si čosi šepkať.

V topánke cítim tiaž dýky a jej chlad ma upokojuje, keď míňam skupinky bezdomovcov, ktorí sa k sebe po nociach túlia. Pri niektorých skupinách vidím fialové silové polia, no iní nemajú schopnosti dosť silné ani na to, aby sa bezpečne vyspali. Z rovnakého dôvodu nachádzajú domov tu, v gete.

Kráčam rýchlo a sebaisto, pohľadom neustále sledujem okolie, musím mať oči na stopkách. Chudobní nerobia rozdiely. Každý šiling sa zíde a je im jedno, či oň pripravia niekoho, kto je na tom horšie, než sú oni sami.

Cestu mi skríži niekoľko strážnikov, a tak spomalím, aby som sa im vyhla. Každý obchod, roh a ulica dostali do daru zlomyseľných strážnikov v bielych uniformách. Na Lúpežníckej vzrástla kriminalita, a preto možno nemilosrdných Imperiálov stretnúť na každom kroku.

Pochopiteľne, nemám s tým nič spoločné.

Vkĺznem do bočnej slepej uličky a kráčam až na jej koniec. V rohu stojí barikáda z rozbitých obchodníckych vozov, kartónov, starých plachiet a len svätý mor vie, čoho všetkého ešte. Nie som ani v polovici cesty ku kope odpadkov, ktoré nazývame domov, keď sa z pevnosti vynorí tvár zaliata divokými kučerami, ktoré siahajú jej majiteľke po plecia.

„Máš to?!“

Bez námahy rozpletie svoje dlhé nohy z tureckého sedu, vstane a svižne prekoná trojmetrovú stenu odpadkov oddeľujúcu náš domov od ulice. Vrhne sa ku mne s takou nádejou v očiach, až by si niekto mohol myslieť, že som jej sľúbila strechu nad hlavou a teplé jedlo. Napriek tomu, že jej nemôžem dať nič z toho, mám podľa nej niečo oveľa lepšie.

Vzdychnem si. „Prekvapuje ma, že si o mne po toľkých rokoch pochybovala, Adena. Čakala som od teba trochu viac dôvery.“ Z chrbta zložím batoh a vytiahnem z neho zhúžvaný červený hodváb. Pri pohľade na jej užasnutú tvár nedokážem potlačiť úsmev.

Nenásytne mi ho vytrhne z ruky a prstami prechádza po jemných záhyboch látky. Cez kučeravý závoj vlasov, ktoré jej padajú do orieškovohnedých očí, na mňa pozerá, akoby som práve ľavou zadnou premohla mor, a nie ukradla látku žene, ktorá vedie mnohonásobne lepší život než my dve.

Hľadí na mňa, akoby som bola hrdinka, nie zlodejka.

Adenin úsmev je rovnako žiarivý ako samotné slnko nad púšťou Plamenit. „Ty a tvoje mazané prstíky. Si ako čarodejnica, Pae, vieš o tom?“

Vrhne sa mi okolo krku a uväzní ma v zdrvujúcom objatí, vďaka ktorému sa med ešte viac roztečie po veste a vreckách.

„Keď už hovoríme o mazanosti…“ Odtiahnem sa od nej a zalovím vo vrecku. Vytiahnem šesť rozpučených buchiet, ktoré nie príliš vábne zdobí seno.

Len čo ich Adena zbadá, vypleští oči a hneď mi jednu vytrhne z ruky, rovnako nenásytne ako pred chvíľou hodváb. Pri prežúvaní sa otočí, poľahky vhupne do našej pevnosti a usadí sa na vyblednutom hrubom koberci na druhej strane barikády. S očakávaním potľapká po mieste vedľa seba, no ja na rozdiel od nej najskôr neohrabane preskočím barikádu, až potom sa zvládnem posadiť.

„Stavím sa, že Maria musela šalieť, keď si jej znovu vyrabovala obchod. Chúďa, mala by tam mať viac strážnikov,“ trkoce Adena s plnými ústami a k omrvinkám na jej tvári sa pridáva úsmev.

Už roky tú ženu okrádam aspoň raz za mesiac a za celý ten čas dospela k jedinému záveru, a to, že som muž. Aj snaha sa cení.

„Aby sme jej nekrivdili,“ pokrčím plecami, „okolo obchodu sa motali ďalší dvaja Imperiáli. Asi ju už unavuje, koľko medových buchiet jej za tie roky zmizlo.“

Len čo Adena zbadá môj úsmev, prižmúri orieškovohnedé oči. „Moru vďaka, že ťa nechytili, Pae.“ Len čo jej táto nešťastná fráza vykĺzne z úst, zatnem sánku, zatiaľ čo ona uprostred hltu zamrzne. Skriví tvár, zvraští čelo a prečistí si hrdlo. „Prepáč, sila zvyku.“ Prsty mi zablúdia k hrubému prsteňu na palci. Začnem ním bezmyšlienkovite krútiť a zmôžem sa len na chabý úsmev. Zvyčajne túto tému neotvárame. Kvôli mne sa z nej stalo tabu.

Za všetko môže chvíľka slabosti, za ktorú by som sa mala pociťovať väčšiu vinu. „Vieš, že nejde o konkrétne slová, ale…“

„Ale o zmysel, ktorý v sebe ukrývajú,“ s úsmevom mi skočí do reči a je až šokujúce, ako dokonale dokáže napodobniť môj hlas.

Od smiechu mi takmer zabehne kúsok sladkého cesta. „Ty sa ma snažíš napodobniť?“

Namiesto odpovede si odhryzne z lepkavej buchty a pomedzi hlty vyhlási: „A, mimochodom, nie je to mor, čo ťa trápi, ale to, čo prišlo po ňom.“

Pomaly prikývnem, zatiaľ čo prstami mimovoľne hladím dôverne známy ošúchaný vzor koberca. Pri myšlienke, že by som mala ďakovať moru, ktorý zabil tisícky obyvateľov kráľovstva Ilya, strácam chuť do jedla, dokonca aj na medové buchty. Ďakovať za toľko bolesti, smrti a neprávosti?

Jediné, čo teraz každého zaujíma, je, koho mor nezabil. Kráľovstvo bolo roky izolované, aby sa choroba nešírila do susedných miest, a mor zatiaľ menil štruktúru tela tých najsilnejších, tých, ktorí ho dokázali prežiť. Rýchli sa stali ešte rýchlejšími, silní sa stali neporaziteľnými a tí, ktorí sa skrývali v tieňoch, sa nimi stali. Iba v kráľovstve Ilya majú ľudia desiatky rôznych nadprirodzených schopností. Každá schopnosť má inú intenzitu, povahu aj moc.

Dary za prežitie.

Títo ľudia patria k Elitným. K neobyčajným. K výnimočným.

„Len…“ odmlčí sa Adena, a kým sa hrá s mazľavou buchtou, snaží sa nájsť tie správne slová. „Len nechcem, aby sa ti niečo stalo, Pae. Ak ťa chytia a ty ich nebudeš vedieť presvedčiť…“

„Nerob si o mňa starosti,“ vyhlásim až príliš nenútene a pritom sa snažím ignorovať prichádzajúcu vlnu obáv. „Je to moja práca, A. Vždy bola.“

S úsmevom si povzdychne a mávne rukou. „Veď ja viem. S Elitnými si dokážeš poradiť.“

Znovu prichádza pocit úľavy. Som vďačná, že ma tak dobre pozná, no zároveň sa pre to cítim vinná. Nie všetci tí, ktorí prežili mor, totiž získali nejakú moc. Kiežby. Obyčajní však zostali takými, akými boli – obyčajnými. Mnoho rokov po morovej pandémii spolu Elitní a Obyčajní nažívali bok po boku.

Až kým kráľ Edric nevyhlásil, že Obyčajní už nie sú hodní žiť v jeho kráľovstve.

Pred tridsiatimi rokmi sa krajinou prehnala ďalšia choroba. Išlo pravdepodobne o bežnú chrípku, no kráľovskí Liečitelia využili príležitosť a presvedčili kráľa, že to Obyčajní prenášajú túto neznámu pliagu, pretože nemajú žiadne schopnosti, a tak sa ich treba zbaviť. Styk s Obyčajnými sa stal pre Elitných a ich schopnosti škodlivý, pretože Obyčajní vraj oslabovali schopnosti Elitných, ktorí si ich tak veľmi chránili.

Pri tej myšlienke musím potlačiť nutkanie prevrátiť očami.

Otec týmto bludom neveril. A ja tiež nie. No aj keby som mala dôkaz o tom, že nám kráľ klame do očí, nikto by neveril dievčaťu z geta.

Kráľ však nemohol nič prenechať náhode. Nemohol dovoliť, aby Elitných oslabili nejakí Obyčajní. Strata schopností neprichádzala do úvahy.

A tak sa začala Očista.

Strašidelné príbehy o telách, ktoré sa pod prudkým slnkom roztrúsili po piesku, sa dodnes, aj po desaťročiach od tej strašnej udalosti, rozprávajú pri ohni, šepkajú sa medzi deťmi.

Lepkavé prsty sa prikmotria k mojim. Vrstva medu na Adeniných rukách je rovnako sladká ako úsmev, ktorý sa jej šíri po tvári. Veľkú časť života som si myslela, že v žiadnom úsmeve nikdy nenájdem ani trochu úprimnosti. Myslela som si, že všetky priateľstvá sú falošné, každý náznak láskavosti vypočítavý.

Neodhaľuj svoje pocity, neodhaľuj strach, a čo je najdôležitejšie, neodhaľuj, kým v skutočnosti si. Nikto to nesmie vedieť, Paedy. Nikomu a ničomu never. Len svojej vlastnej intuícii.

Otcov zvyčajne jemný hlas sa ozýva v mojej hlave akosi nástojčivo. Pripomína mi, že nikdy nikomu nesmiem povedať pravdu, že by som mala klamať aj tomuto dievčaťu, celému kráľovstvu.

Raz som však podľahla sebectvu a ohrozila nás obe.

„Dosť už o more,“ zvolá Adena a predtým, než pokračuje, dôkladne preskúma uličku, „a tvojej… situácii.“

Neobťažujem sa zakryť odfrknutie. „Zdá sa, že za dva roky si sa nenaučila byť ani trochu nenápadná, A.“

Pravdepodobne ma už ani nepočúva. Pochybujem, že sa teraz dokáže sústrediť na čokoľvek iné ako na látku, po ktorej prechádza prstami. Orieškovohnedé oči upne na šijacie potreby a rozhovor, ktorý sme viedli, ponecháva napospas minulosti. Šteboce už len o tom, čo z hodvábu ušije. Teplými hnedými rukami prehrabáva v mihotavom svetle pouličnej lampy kusy látok, zahýna ich okraje, pripína rohy, omylom si zapicháva ihly do prstov a neúnavne nadáva.

Začneme viesť príjemný rozhovor a len vďaka mnohoročnému spolunažívaniu na ulici dokážem rozlúštiť, čo hovorí cez stisnuté pery, v ktorých drží špendlíky. Otočím sa na bok a mlčky sledujem jej pevné prsty a zvraštené čelo. Spánok v jej prípade neprichádza do úvahy, je príliš ponorená do práce.

Bodavá bolesť v boku ma prinúti znovu otvoriť privreté oči. Ospalosť je nenávratne preč. Tupo zavrčím na ostrý kameň, ktorý vytŕča z dlažby v uličke. „Zapamätaj si moje slová, Adena, raz pre nás ukradnem poriadnu posteľ.“

Adena zagúľa očami, ako už mnoho večerov predtým, keď som jej dala rovnaký prázdny sľub. „Uverím, keď uvidím, Pae,“ zaševelí.

Prevrátim sa ešte asi stokrát, kým mi do hlavy nevrazí zhúžvaná drsná deka. „Ak sa neprestaneš prehadzovať, prisahám, že ťa k tej prekliatej zemi prišijem,“ pohrozí Adena hlasom sladkým ako buchty, ktoré sme jedli.

„Uverím, keď uvidím, A.“