Práve máte otvorenú ukážku knihy Francúzske bozky v New Yorku. Ukážka obsahuje prológ. Viac o knihe nájdete na tomto odkaze.
Prológ
Vedela som, že táto noc sa raz skončí, no to neznamená, že na ňu nemyslím.
Nemyslieť na to, že s nocou odíde aj on.
Pouličné lampy, ktoré nám dlhé hodiny svietili na potulkách mestom, zažmurkajú a všetky naraz zhasnú. Nad Parížom sa rozlieva mäkké ružové svetlo letného úsvitu. Bez toho, aby sme sa na tom so Zachom dohodli, kráčame späť k Marsovým poliam, dlhému, starostlivo upravovanému parku vedúcemu k Eiffelovej veži, pri ktorej sme sa včera večer zoznámili. V noci patrili chodníky iba nám, no chodcov pomaly pribúda, zahalení jemným ranným oparom klipkajú v polospánku viečkami. Sú to všetko znamenia, že Paríž sa prebúdza, a teda náš čas čoskoro vyprší. Nateraz.
Akoby mi Zach čítal myšlienky, skontroluje na mobile, koľko je hodín. Natiahnem krk, aby som aj ja dovidela. 5.36. Z displeja mi do očí svieti krutá realita.
„Nezostáva nám ani hodina,“ poznamenám, tajac, ako ma to desí.
Keď prídeme k parku, kde iba niekoľko psíčkarov venčí svojich miláčikov, Zach ma objíme. Zaborím si doňho tvár, vdychujem jeho vôňu, pižmo miešajúce sa s vôňou trávy. Jeho mikina je ako vankúš, na ktorom by som pokojne zaspala, hoci ma do líca tlačí popruh jeho batoha.
„Budeš mi chýbať,“ šepne mi do ucha. „Rok mi pripadá ako večnosť.“
Srdce mi bije o jeho hruď. Viem, na čom sme sa dohodli, napriek tomu ma nádej neopúšťa. Čo keby zostal o deň dlhšie? O týždeň? Celú noc sme to preberali. Práve som ukončila letný kurz v Le Tablier, najprestížnejšom kulinárskom programe vo Francúzsku. Po lete nastúpim do posledného ročníka strednej školy v rodnom mestečku neďaleko Tours. Zach bude medzitým s batohom na chrbte cestovať po svete a prežívať najlepší rok svojho života. Paríž bol jeho prvou zastávkou, ráno pokračuje vlakom do Berlína. Prirodzene, že mu nekonečne závidím, ale zároveň… mám chuť kričať od hnevu nad zlým načasovaním. Prečo sa naše cesty pretli až počas jeho poslednej noci v Paríži?
„Aj ty mi budeš chýbať,“ vydýchnem. „Čo keby…“ Zdvihnem hlavu a zadívam sa mu do očí.
Rukou mi vojde do hustých vlnitých vlasov, zdvihne mi bradu a pobozká ma. Prebehne mnou sladký záchvev. Celú noc sme sa túlali mestom, okolo Víťazného oblúka, po kľukatých uličkách štvrte Saint-Germain až na Montmartre, kde-tu sme si kúpili niečo pod zub. V pouličnom stánku hranolčeky s kečupom. V non-stop potravinách kozí syr a bagetu. Potom palacinky s čokoládou, ktoré Zach od príchodu do Paríža ešte neochutnal. Aj po dvoch hodinách chutia jeho pery sladko.
Takúto noc som ešte nezažila, a už vôbec nie v Paríži. Bývam v malom meste dve hodiny juhozápadne od Paríža, no dalo by sa povedať, že je to iný svet. Nie sú tam takéto reštaurácie, obchody, kaviarne, hudba, davy ľudí, v ktorých sa môžete stratiť, chýba ten pocit, že ste na výnimočnom mieste. Ako dobre vychovaná dcéra som sa každý deň po kurze vracala vlakom domov, s ťažkým srdcom som za sebou zanechávala toto rozprávkové mesto.
Táto noc bola jediná, ktorú som mala v Paríži stráviť, na internáte u priateľov, aby som sa mohla zúčastniť na pikniku na rozlúčku s letom. Na miesto stretnutia som však nedorazila.
„Rozmyslela si si to?“ opýta sa Zach.
Srdce sa mi rozbúši ešte divšie – následok prebdenej noci a horúčkovitej túžby. „A ty?“
„Nie!“ zvoláme jednohlasne do ranného ticha.
Zachichocem sa, no vzápätí na mňa opäť doľahne vážnosť situácie. „Takto o rok už budem mať po strednej. Konečne! Skončím s nudným životom v malom meste.“
Paríž je nádherný, vzrušujúci, úžasný. No nie je to New York. New York je len jeden.
O živote v New Yorku snívam od dvoch rokov, keď sme sa odtiaľ odsťahovali. Veľké jablko je nielen miesto, kde sa plnia sny, ale aj moje rodisko. Miesto, kam patrím.
„Budeme spolu,“ dodám. „Tým som si istá.“
Je to osud. Inými slovami to nemožno vyjadriť. Niekto sníva o štúdiu na prestížnej univerzite, ale ja chcem jediné – zbaliť svoje kuchárske nože a vrhnúť sa do životných dobrodružstiev. Takých, aké prežívali moji rodičia, kým ma mama nešupla do Francúzska, aby sa zo mňa stala vidiecka myš.
Keď mi Zach povedal, že je Američan a po návrate z ciest nastúpi na dohodnuté miesto kuchára v známej newyorskej reštaurácii, srdce mi skákalo od radosti dobrých päť minút. Aká je pravdepodobnosť takého niečoho? Sme si súdení!
Lenže to bude až o rok. Chvíľu kráčame mlčky. V tieni na lavičke zbadám bozkávajúci sa párik. Pohľad naň prehĺbi môj smútok. Včera sme to boli my. Sedela som tam pred odchodom na piknik a kochala sa výhľadom, keď si ku mne Zach prisadol. Hneď sme sa dali do reči a doteraz sme neskončili. Tomu páriku sa možno podarí byť spolu celý rok, zatiaľ čo ja môžem iba snívať o tom, že Zacha znovu objímem.
„Vzťahy na diaľku sú najhoršie,“ poznamená Zach. „Ak si budeme celý rok iba písať a dúfať… veru neviem…“
„Nebude to fungovať.“
O tom som presvedčená.
Hovorili sme o tom celú noc a vždy sme dospeli k rovnakému záveru. Osobnú skúsenosť nemám, zato mám priateľky, ktoré sa zúfalo snažili udržať kontakt s chlapcom, s ktorým sa zoznámili na lyžovačke v Alpách či na letnej dovolenke na Azúrovom pobreží. Týždne si horúčkovito esemeskovali, spriadali všemožné plány o spoločnej budúcnosti, až napokon ich vzťah vyšumel do stratena.
„Pokazili by sme to. Radšej počkajme, kým nebudeme môcť byť spolu. Naozaj spolu. Určite sme sa nestretli bezdôvodne. Nemôže to byť náhoda.“
Zach s vážnym výrazom prikyvuje. Viem – a on tiež –, že medzi nami dvoma sa práve rodí niečo neobyčajné. „Dobre, ale dovtedy…“ vydýchne prerývane.
„Počkám na teba,“ šepnem.
„Margot,“ vzdychne zhlboka.
Pocity, ktoré obaja prežívame, ma utvrdzujú v tom, že na diaľke vlastne nezáleží. Náš vzťah sa zakladá na niečom oveľa hlbšom.
„Povedz mi ešte raz, čo máš na New Yorku najradšej,“ snažím sa odľahčiť náladu.
„Všetko. Jeho energiu, ľudí, pocit, že nič nie je nemožné. Fantastické jedlo… aj keď ani francúzska kuchyňa nie je najhoršia.“
„Francúzska kuchyňa je skvelá!“ vyhlásim, hoci to nie je presne to, čo si myslím. „Chcem povedať, že je dobrá. Asi nie je taká slávna pre nič za nič. Až na to, že nikdy som nejedla inú. Mama má francúzsku reštauráciu a varí iba tradičné jedlá, no mne to pripadá také… staromódne? Stále to isté.“ Usmejem sa naňho. „Je načase ochutnať niečo nové.“
Zach ma namiesto odpovede pobozká. „New York je jedinečný. Ručím za to, že sa ti zapáči. Už sa neviem dočkať, keď ti ho ukážem.“
Každá bunka v ňom nadšene brní, keď mi rozpráva o svojich obľúbených miestach a živote v New Yorku – o skejtbordovaní v Central Parku, koncertoch indie rockových kapiel v Brooklyne, o jedlách, aké ponúka známa reštaurácia, v ktorej sa natáčal film. Už sa teším, ako to všetko okúsim.
Pri Eiffelovej veži, kde sa to všetko začalo, je nám obom jasné, že nadišiel čas rozlúčky. Ani jeden to však nedokážeme vysloviť, prijať skutočnosť, že sa celý rok neuvidíme. Každý úder srdca je ako ďalšia sekunda, o ktorú sa posunuli ručičky hodín.
Zach sa zhlboka nadýchne. „Naozaj nechceš cestovať so mnou?“
Zasmejem sa. Nebolo by to nádherné, keby som mohla všetko zanechať a vyraziť s ním do starovekých Atén, na trhoviská Marakéšu alebo chorvátske piesočné pláže? Lenže… škola. Lenže… mama. Lenže… peniaze. Som rojko, no občas aj ja premýšľam aspoň trochu racionálne.
Niet najmenšej nádeje.
Pokrútim hlavou. Zach smutne nadvihne plecia. „Aspoň som to skúsil.“
Keď znovu vezmem do ruky telefón, zamračí sa. „Myslel som, že si nechceš vymeniť čísla.“
Priznávam, bol to môj nápad. Vymeniť si telefónne čísla alebo Instagram by znamenalo, že si budeme písať, že na hodine chémie budem zo zadnej lavice sledovať jeho úžasné zážitky a ešte viac sa ľutovať. Hoci mám k telefónu rovnako vrúcny vzťah ako všetci sedemnásťroční, predsa len zastávam názor, že technológie a romantika nejdú dokopy. Ak máme so Zachom tvoriť pár – čo nepochybne budeme –, musí to byť veľkolepé. Ten príbeh budeme rozprávať po zvyšok života. Nášho spoločného života.
„Veď nie,“ vyhlásim presvedčene. „Iba si určíme dátum. A miesto.“
„Vyber ich ty,“ povie Zach s úsmevom. „A ja prídem a budem tam na teba čakať.“
Budúce leto je v mojom kalendári – aké prekvapenie – ešte prázdne. „Povedzme prvého augusta?“
Po skončení školy musím ešte nejaký čas pracovať v maminej reštaurácii, aby som si pred odchodom zarobila.
Zach čosi naťuká do telefónu. „Dohodnuté. Napríklad o druhej popoludní?“
Zhlboka sa nadýchnem. Odteraz o rok. „O druhej popoludní neznie veľmi romanticky. Čo tak o polnoci?“
„Máš pravdu. Stretneme sa o polnoci. Ešte miesto.“
Zneistiem. „New York poznáš oveľa lepšie. Nemal by si miesto vybrať ty?“
Zach chvíľu premýšľa. „Bude to zábavnejšie, ak rozhodneš ty. Ktoré miesto chceš po príchode vidieť ako prvé?“
Pravdupovediac, takých miest je viac. Chcem vidieť všetko: Empire State Building, Central Park, Chinatown, Metropolitné múzeum, čarovné uličky West Village… „Times Square,“ vyhŕknem napokon.
Zach sa zasmeje. „Prečo nie? Až na to, že námestie Times Square je obrovské a vo dne v noci plné ľudí.“
Zatvorím oči a uvidím svetlá neónov, ruch, scény z filmov, v ktorých je námestie zobrazené ako to jediné miesto, kde sa oplatí byť. Stred sveta. Predstavujem si, ako ma Zach dvíha v náručí, točí sa so mnou a bozkáva ma pred očami celého New Yorku. Je to skvelý pocit. „Prvého augusta na Times Square, pri červených sklených schodoch vpravo dolu.“
Plán je vyslovený. Je konečný a Zach mi to asi číta v tvári, pretože sa skloní a pobozká ma. Rozochvejem sa ako po zásahu elektrinou. Takže, sme dohodnutí.
Pustí ma a sťažka vydýchne. „Čo ak si to s New Yorkom rozmyslíš? Čo ak si nájdeš perfektnú prácu v reštaurácii v Paríži a rozhodneš sa zostať tam?“
Cítim, že otázok má viac, preto ho preruším. „Čo ak sa tyrozhodneš, že sa do New Yorku nevrátiš? Čo ak na cestách stretneš iné dievča? Čo ak si cestou na Times Square zlomíš nohu a nedorazíš tam?“
Mlčky sa na seba dívame, nad nami sa týči Eiffelova veža.
„Vysvetlím ti to,“ pokračujem. „Odkedy si pamätám, vždy som túžila vypadnúť z nášho malého mesta. Musím to urobiť. Počas posledných týždňov na kurze som si uvedomila, ako veľmi chcem žiť vlastný život. Takže je vylúčené – vylúčené!–, aby som do New Yorku budúci rok nedorazila. Budem prvého augusta o polnoci na Times Square, aj keby sa zemeguľa prestala točiť.“
Zach sa zhlboka nadýchne a zoširoka sa usmeje „Ja tiež.“ Pritiahne si ma. „Zbohom, Margot.“
Jeho pery sa zastavia niekoľko centimetrov od mojich. V kolobehu života je jeden rok len krátkou chvíľou. Pri pohľade do jeho očí a iskričiek, ktoré v nich poskakujú, verím, že nič nie je nemožné.
„À bientôt,“ odvetím. Zatvári sa zmätene, tak mu to preložím: „Do videnia. Do skorého videnia.“
Pobozká ma a náš osud je spečatený.
