Práve máte otvorenú ukážku knihy Kde aj temnota zamrzne. Ukážka obsahuje prvú kapitolu. Viac o knihe nájdete na tomto odkaze.
Prvá kapitola
Dievča, ktoré vstúpilo do lesa
Keď Liska Radostová opúšťa dedinu, práve sa začínajú oslavy Kupalovej noci.
Naposledy sa obzrie cez plece a oči sa jej zalejú slzami. Poryv vetra jej zachytí vlniak a hrozí, že udusí plameň jej lampáša. Táto noc by mala patriť veselej oslave slnovratu pod veľkým letným mesiacom. Je to noc, keď slobodné dievčatá vijú venčeky z poľných kvetov a púšťajú ich po rieke, aby sa za nimi miestni chlapci mohli naháňať. Noc, keď sa spievajú ľudové piesne za veselého burácania vatry. Noc, keď sa dedinčania modlia k Bohu za úrodné polia, dobytok a ženy. No čo je najdôležitejšie, je to noc, keď podľa legendy rozkvitá kvet papradia.
A ak sú legendy pravdivé, túto noc ho Liska nájde. Vezme ho do rúk, vysloví želanie a odčiní svoje hriechy.
Kráča hlbšie do tmy, cez jedno z mnohých pšeničných polí, ktoré sa plazia po kopcoch a zo všetkých strán obkolesujú dedinu. Napoludnie slnko mení steblá na zlatú priadzu, ale teraz v neblahej predtuche šuchocú o Liskine sukne s kvetinovým vzorom a skláňajú sa ako kajúcnici pri pokání. Zdvihne lampáš vyššie, ale jeho svetlo je ako chvejúca sa iskrička – výsmech Kupalovej vatre, ktorá tancuje v diaľke a vyrýva siluety šindľových striech Stodoły do nočnej oblohy.
Stodoła. Domov. Domov, ktorý už nikdy neuvidí, ak sa jej to dnes nepodarí. Vie, čo si šepkajú dedinčania: že je čarodejnica, že je zlá ako temná mágia, ktorá sa ukrýva v lese duchov. Takmer sa usmieva nad tou iróniou – práve na tom prekliatom mieste zvanom Driada vraj kvitne kvet papradia.
Jej jediná šanca na vykúpenie.
Nad hlavou vychádza mesiac, veľké strieborné oko otvorené dokorán a ostražité. Pobáda Lisku, aby kráčala ďalej, rozdúchava plameň naliehavosti v jej hrudi. Vo všetkých príbehoch kvet papradia kvitne len do východu slnka – nemala by premárniť ani chvíľku.
Cesta ju vedie okolo polí a pasienkov k zvlneným kopcom zarasteným brezami bielymi ako duchovia a hrubou trávou, v ktorej sídli orchester cvrčkov. V snahe povzbudiť samu seba si začne popod nos spievať ľudovú pieseň o dievčati, dvoch nápadníkoch a jarabine. Cvrčky udávajú rytmus, vánok šepká v harmónii a ona sa pomaly presviedča, že sa nebojí.
Až kým sa na obzore neobjaví les duchov.
Driadu už videla – ako každé dieťa zo Stodoły, ktoré sem privedie nezbedná detská zvedavosť. Koľkokrát stála na tomto mieste s Marysieńkou a navzájom sa vyzývali, ktorá sa odváži priblížiť k lesu? Stále bližšie a bližšie a bližšie, až kým ich vrčanie alebo šuchot znútra neprinútili s krikom utekať až domov. Deti robia hlúposti, kým nie sú dosť veľké na to, aby pochopili, že sú to hlúposti – kým ich otec nenaučí pliesť slamené závesy, ktoré visia v každom stodołskom dome, alebo kým im matka nevysvetlí, prečo im viaže vlasy karmínovými stužkami. Je to ochrana, povie jemným, ale vážnym hlasom, pred duchmi, démonmi a zlom z lesa duchov.
Keď Liska stojí tak blízko, musí uznať, že les má istý morbídny druh krásy. Krásy kvetov na hroboch či jastraba letiaceho strmhlav za korisťou. Jeho stromy sú obrovské, hrubé ako veže a košaté, s konármi krivými ako prsty starej ženy a ovinutými hmlou hustou ako vata. Páchne ako čerstvo vykopaný hrob – hlinou, hnilobou a zdochlinami, ktoré pošpinia každý nádych.
Niekde tam je kvet papradia. Keď ho nájde, musí starostlivo vysloviť svoje želanie, pretože splní len jedno. V legendách ľudia často formulujú svoje želania nesprávne a postihnú ich strašlivé konce, a aj to len za predpokladu, že sa im podarí prejsť cez lesných diabolských duchov. Aspoň v tomto prípade je Liskino prekliatie výhodou – vždy dokázala duchov vycítiť, počuť, dokonca vidieť: škriatka pri peci, ktorý sa sťažuje na špinavú podlahu, či kikimoru v susedovom dome, ktorá nadšene vykrikuje, keď nájde priadzu, ktorú môže zamotať. To sú však zhovievaví domáci duchovia, vypasení vďaka obetám v podobe chleba a soli, priateľskí k ľuďom, ktorí im poskytujú prístrešie. Driadskí démoni majú určite inú náturu.
Naozaj sa to chystá urobiť? Ešte nie je neskoro vrátiť sa.
Nepatrí sem.
Spomienka: Otec Paweł sedí v kuchyni stiesnenej chalupy Radostovcov. Je to mladý kňaz, strapatá riedka brada mu ladí so zaplátanou sutanou a jeho výraz je príliš ostražitý na to, aby sa dal považovať za súcit. On a mama sú jediní ľudia v Stodołe, ktorí vedia o Liskinom tajomstve. Aspoň boli, ešte pred dvoma večermi.
„Ľudia sa začínajú čudovať, Dobrawa,“ hovorí Paweł. „Dôkaz nejestvuje, ale nikto si to nevie inak vysvetliť. Najlepšie bude, ak ju pošleš preč, skôr než sa opäť prestane ovládať alebo než Prawotovci zhromaždia dostatok ľudí na svoj zámer.“
Liska nemá počuť jeho slová, no predsa načúva, pozoruje ho spoza chatrče cez medzierku v okeniciach. Zuby zarýva do pery a na jazyku cíti pachuť železa. Deň je vlhký, na modrej oblohe sa zhlukujú mraky a pri jej nohách hrabe v hline kura.
„Ja viem, otče, ja viem, ale kam by išla?“
Dobrawa Radostová – mama – sedí oproti otcovi Pawłovi, trhá lístky mäty zo stonky a ukladá ich na vysušenie. Svojím meravým držaním tela a očami chladnými ako ľad vždy Liske pripomínala rozprávkovú Sklenenú horu, ktorú nedokázal zdolať žiadny rytier. A rovnako ako tá hora nie je ani milá, ani krutá. Je jednoducho nezlomná, čo sa od nej ako od stodołskej ľudovej liečiteľky vyžaduje.
„Je plnoletá,“ odvetí otec Paweł. „A je to dobre vychované, slušné dievča. Mohla by si ju vydať, poslať do učenia… alebo ešte lepšie – do kláštora. Boh nikoho nevyženie a jeho prítomnosť ju ochráni pred pokušením tých diabolských síl.“
Dobrawa si povzdychne. „O tom všetkom som už uvažovala, otče, ale je naozaj dobrý nápad poslať ju preč samotnú? Bojím sa, čo sa z nej môže stať bez správneho vedenia.“ Odhodí holú stonku mäty. „Ach, Bogdan by vedel, čo s ňou. On jediný to naozaj vedel.“
„Robíš správnu vec,“ ubezpečuje ju otec Paweł. „Nie je to zavrhnutie, len preventívne opatrenie. Pre jej vlastnú bezpečnosť a…“
A aj pre našu. Tie posledné slová zostali nevyrieknuté, ale Liska vie, čo chcel kňaz povedať: že je nebezpečná, že je skazená mágiou ako ovocný sad, ktorý postihne sneť.
„Ja to zmením,“ sľúbi hviezdam nad hlavou. „Napravím to.“
Spraví čokoľvek, aby dokázala, že nie je nebezpečná, že patrí do dediny a k svojmu ľudu. Aj keby to malo znamenať, že bude veriť rozprávkam z detstva.
Vykročí vpred, ďalej a ďalej, až hľadí na stromy Driady priamo pred sebou. Hrôza jej zovrie hrdlo, ale prehltne a potlačí ju.
„Boh ma ochraňuj,“ zašepká.
Z lesa čosi zajačí v odpovedi. Nápor vetra? Nie, je to príliš drsné.
Zavýjanie.
Alebo možno smiech.
Liska Radostová zdvihne lampáš a zahľadí sa na cestu, ktorú si vybrala. Je to sotva vyšliapaný chodníček v podraste medzi ševeliacimi žihľavami a nemilosrdnými šípkovými krami rozďavenými ako čeľuste. V mihotavom svetle plamienka sa to všetko zdá ako prelud, vstup do paláca temnoty. Čakajúci. Pozorujúci.
Znova sa ozve smiech a tentoraz sa Liska prinúti odplatiť sa mu úsmevom.
Potom vykročí medzi stromy.
V nočnom lese nie je nič isté.
V bezveternej tme uzavretej pred svetom strom nie je stromom, ale znetvoreným telom s krivými končatinami. Jeho kôra nie je kôrou, ale grotesknou tvárou s popraskanou kožou. Ostružiny pod ním vôbec nie sú ostružinami, ale zlými pazúrmi, ktoré kmášu a trhajú šaty. Žihľavy pŕhlia Lisku po obnažených členkoch, ale bolesť nie je nič oproti bodavému pocitu na šiji, že ju niekto pozoruje.
Liska si uvedomuje, že sa bojí menej, než by sa mala. Možnože preto, lebo tento les je rovnako neprirodzený, rovnako iný ako ona. Už len výzorom sa hodí do hustého lesa s vôňou zeme viac ako do dediny – jej vlasy majú farbu čerstvo pooranej pôdy, pokožku má olivovú a líca posiate pehami, ktoré jej vytiahlo slnko. Na slávnosť Kupalu si obliekla sviatočný kroj: karmínovú sukňu zdobenú bledými kvetmi, čipkovanú bielu blúzku a na ňu vyšívaný živôtik. Divoké kučery má skrotené do vrkočov. Okolo krku jej visí šnúrka z červených korálikov, ktorá je sviatočnou ozdobou a zároveň ochranou pred démonmi. Keď sa jej zachytí o konár a s prasknutím sa roztrhne, vyznieva to ako irónia.
Nezastaví sa, aby koráliky pozbierala.
Les hustne. V diaľke sa mihnú podivné svetlá, príliš veľké na to, aby to boli svetlušky. V húštine napravo od Lisky čosi zašuchoce. Prisahala by, že v hmle vidí číhať akési krivonohé stvorenie, ktoré sa však odplazí z dohľadu, skôr než naň dopadne svetlo jej lampáša. Keď znovu vykročí, niečo jej zapraští pod nohami. Konár, vraví si.
Hoci to skôr pripomína kosť.
Pokračuje ďalej. Je to jej jediná šanca a zúfalstvo ďaleko prevyšuje jej strach. Už si to v duchu predstavuje – vráti sa domov k mame a povie jej, že sa už nemá čoho obávať, že Liskina mágia ich už nebude trápiť. Už žiadne hrnčeky a taniere rozbíjajúce sa bez dotyku, žiadne ohne plápolajúce v jej prítomnosti, žiadne vtáky, ktoré sa každé ráno zhromažďujú pri jej okne, akoby jej chceli povedať tajomstvo, ktorému nemôže rozumieť.
Aký bude život, keď už nebude musieť skláňať hlavu a predstierať, že katastrofy, ktoré sa za ňou vlečú, sú len náhody? Keď už nebude musieť potláčať každú emóciu, aby náhodou neprebudila jej mágiu?
Naozaj si myslela, že to má konečne pod kontrolou.
Až kým sa nestalo to s Marysieńkou.
Spomienka do nej zatne pazúry, ale ona ju opäť potlačí. Hľaď k svetlu, pripomenie si. Potom za sebou neuvidíš tieň.
Lenže v lese je v noci veľmi málo svetla.
Netrvá dlho a Liska zíde z cesty. Stačí jeden roztržitý krok, a keď sa otočí, už nevidí vyšliapanú cestičku, len stromy pred sebou a stromy za sebou, ktoré sa tlačia čoraz bližšie, konáre sa prepletajú do klaustrofobickej klietky a mokré a studené lístie ju šľahá do tváre.
Tep jej hlasno búši v ušiach. Cestičky, ako bola tá, ktorú práve stratila, si prekliesnili obchodné karavány, ktoré prechádzali z Orlice do susednej krajiny zvanej Litven. Títo kupci vstupujú do Driady pripravení – vedú so sebou statné kone, pušky a meče, niekedy aj najaté stráže. Týždeň pred vstupom do lesa nechávajú pri ústí cesty, po ktorej sa rozhodnú ísť, desiatok: mäso, chlieb alebo mince, obety pre démona Lešija.
Lešij. Meno, ktoré pozná každý obyvateľ dediny Stodoła, ktoré má vryté do pamäti ako modlitbu, no vyslovuje ho ako kliatbu. To on vládne Driade a drží duchov pod kontrolou, on chráni pocestných v lese a dediny okolo neho. To on nedovolí nikomu vstúpiť na svoje územie bez zaplatenia desiatku a všetci vedia, že ak Lešij nie je spokojný s tým, čo dostane, tí, ktorí vstúpia do Driady, sa už nevrátia.
Liska si večer pred Kupalovou slávnosťou pripravila vlastnú obetu – bochník ražného chleba a sušenú klobásu, ktorú nechala pri ústí cestičky, po ktorej sa chystala ísť. Teraz, keď zablúdila, stratila akúkoľvek nádej na Lešijovu ochranu. Príbehy o Lešijovi nehovoria len o tom, že stráži pocestných, ale aj varujú, že tí, čo zídu z jeho chodníčkov, už nikdy nenájdu cestu späť.
„Na tom nezáleží,“ hovorí Liska lesu alebo Bohu, lebo možno v tej chvíli sú jedno a to isté. „Neviem si predstaviť, že by si ten kvet schoval tam, kde by sa dal ľahko nájsť.“
Vtom palcom na nohe narazí do koreňa. Nemotorne sa potkne, vyletí dopredu a padne na kolená. Lampáš jej vykĺzne z prstov, sklo sa s tlmeným prasknutím rozbije.
Plameň zhasne.
