Moja vina (ukážka)

Práve máte otvorenú ukážku knihy Moja vina. Ukážka obsahuje prvú kapitolu. Viac o knihe nájdete na tomto odkaze.

1

NOAH

Sedela som v maminom novom aute a zamestnávala sa otváraním a zatváraním okna. Hlavou sa mi preháňali myšlienky, rozmýšľala som, čo si pre mňa tento pekelný rok pripraví. Stále som nechápala, ako sme sa ocitli v situácii, ktorá nás donútila opustiť náš dom a cestovať cez celú krajinu až do Kalifornie. Mama mi pred tromi mesiacmi oznámila tú príšernú novinu, ktorá mi definitívne zmenila život a vyvolala u mňa záplavy sĺz a pre ktorú som prosíkala a durdila sa ako jedenásťročné decko a nesprávala sa ako sedemnásťročné dievča.
Čo sa však dá robiť? Nie som plnoletá. Do osemnástych narodenín mi chýba ešte jedenásť mesiacov, tri týždne a dva dni. Až potom sa budem môcť zbaliť a vypadnúť na výšku, preč od mamy, ktorá myslí len na seba, a ďaleko od cudzích ľudí, s ktorými musím bývať. Vďaka mojej mame teraz totiž budem bývať s dvomi cudzími osobami, a aby toho nebolo málo, s dvomi chlapmi.
„Môžeš s tým už prestať? Znervózňuješ ma,“ požiadala ma mama počas toho, ako strkala kľúč do zapaľovania a štartovala auto.
„Aj mňa znervózňujú tvoje aktivity, ale musím ich vydržať,“ odvrkla som. Na moje slová zvykla reagovať hlasným povzdychom tak často, až sa mi to prestalo zdať divné.
Ako ma môže takto nútiť? Nezaujímajú ju moje pocity? „Samozrejme, že áno,“ odpovedala mama, zatiaľ čo sme sa vzďaľovali od nášho mesta. Moji rodičia sa rozišli pred šiestimi rokmi. Nebol to ani bežný, ani príjemný rozvod. Patril medzi tie najtrpkejšie, no už som to prekonala… alebo som sa o to aspoň snažila.
Ťažko som si zvykala na zmeny a desilo ma tráviť čas s cudzími ľuďmi. Nie som hanblivá, no súkromie si prísne strážim a tráviť dvadsaťštyri hodín denne s dvomi neznámymi osobami vo mne preto vyvolávalo takú úzkosť, až som mala chuť vystúpiť z auta a zvracať.
„Stále nechápem, prečo tu nemôžem zostať,“ povedala som jej pri x-tom pokuse ukecať ju, „už nie som malá, viem sa o seba postarať. Navyše budúci rok idem na výšku a aj tak budem bývať sama. Je to jedno,“ argumentovala som a snažila sa, aby pochopila, že ja som tá, kto má pravdu.
„Nemienim prísť o tvoj posledný rok na strednej. Chcem si ťa ešte užiť, kým mi ujdeš na výšku. Noah, povedala som ti to už miliónkrát. Chcem, aby si bola súčasťou tejto novej rodiny. Si predsa moja dcéra! Skutočne si myslíš, že dovolím, aby si žila v inej krajine bez dohľadu nejakého dospelého?“ odpovedala s pohľadom upretým na cestu a všetky emócie vyjadrovala gestami pravej ruky.
Mama nechápala, aké to bolo pre mňa ťažké. Ona začínala nový život s novým manželom, ktorého vraj ľúbila, ale čo ja?
„Mami, nechápeš to. Nerozmýšľala si nad tým, že aj pre mňa je to posledný rok na strednej? Ťaháš ma od mojich kamarátok, frajera, práce, partie… Od celého môjho života!“ kričala som a snažila sa zadržať slzy. Celá táto situácia bola na mňa príliš, to bolo jasné. Ja však nikdy, opakujem nikdy, pred nikým neplačem. Plač je pre slabochov, pre ľudí, ktorí nevedia ovládať svoje emócie a v mojom prípade neplatí pre osoby, ktoré sa v živote naplakali toľko, že sa rozhodli nevypustiť už ani slzičku.
V myšlienkach som sa neustále vracala do momentu, keď celé toto šialenstvo začalo. Navždy si budem vyčítať, že som s mamou nešla na tú plavbu loďou po ostrovoch Flyi, pretože práve tam, na lodi v južnom Pacifiku, spoznala toho úžasného a tajomného Williama Leistera.
Keby som sa mohla vrátiť v čase do polovice apríla, kedy mama za mnou prišla s dvomi lístkami na dovolenku, určite by som ju neodmietla. Lístky jej darovala najlepšia kamarátka Alicia. Tá mala vážnu autonehodu, pri ktorej si zlomila pravú nohu, ruku a dve rebrá. Očividne na tú dovolenku s manželom nemohla ísť, tak ju darovala mojej mame. Ale akože haló… Dovolenka v polovici apríla? V tom čase som sa predierala obdobím záverečných skúšok a volejbalových zápasov. Náš tím konečne vyhral ligu a prelomil zdanlivo nekonečnú sériu druhých miest. Bol to jeden z najväčších úspechov môjho života. S odstupom času by som s radosťou vrátila trofej, skončila s volejbalom a nevadilo by mi ani prepadnúť z literatúry, len aby som zabránila uzavretiu tohto manželstva.
Vydala sa na lodi. Moja mama úplne zošalela! Dokonca mi o tom ani nepovedala. Zistila som to až po jej návrate domov. Oznámila mi to takým pokojným hlasom, akoby svadba s milionárom niekde uprostred oceánu bola tá najobyčajnejšia vec na svete. Celá táto situácia bola ako z filmu a ešte k tomu sa rozhodla presťahovať do Kalifornie v Spojených štátoch. Veď to je úplne iná krajina! Hoci moji rodičia pochádzajú zo Štátov, mama z Texasu a otec z Kalifornie, ja som sa narodila v Kanade. Tam sa mi páčilo, spoznala som…
„Noah, vieš, že pre teba chcem len to najlepšie,“ prihovorila sa mi mama a vytrhla ma z myšlienok, „vieš, čím som si prešla, teda čím sme si obe prešli. Teraz som konečne našla muža, ktorý ma ľúbi a rešpektuje. Už dávno som necítila toľké šťastie. Potrebujem ho. Určite si ho časom obľúbiš. Okrem toho ti môže zabezpečiť takú budúcnosť, o akej sme predtým nemohli ani len snívať. Môžeš ísť na akúkoľvek vysokú školu.“
„Mami, ja ale nechcem ísť na drahé vysoké školy a už vôbec nechcem, aby mi ich platil nejaký cudzí človek,“ odvrkla som a cítila, ako mi po chrbte prešiel mráz pri myšlienke na tú snobskú strednú školu plnú bohatých deciek, na ktorú o mesiac začnem chodiť.
„Nie je cudzí, je to môj manžel, tak si na to začni zvykať,“ odvetila prudko.
„Nemienim si na to zvyknúť,“ odvrátila som od nej zrak a zadívala sa na cestu.
Mama si povzdychla a ja som si priala, aby tým ten rozhovor skončil. Nemala som náladu ďalej v ňom pokračovať.
„Chápem, že ti budú chýbať kamaráti a Dan, ale pozri sa na to z lepšej stránky, budeš mať brata!“ radostne vykríkla.
Otrávene som sa na ňu zahľadela. „A to má byť akože výhra?“
„Uvidíš, že si sadnete. Nick je skvelý,“ dodala s úsmevom. „Je to zrelý a zodpovedný chlapec. Určite sa už nevie dočkať, kedy ti predstaví všetkých svojich kamarátov a ukáže ti mesto. Zakaždým, keď som ich navštívila, bol zavretý v izbe s učebnicou alebo knihou v ruke. Možno máte aj nejakých spoločných obľúbených autorov.“
„To určite… isto číta Jane Austenovú,“ prevrátila som oči. „Koľko si vravela, že má rokov?“ Odpoveď som už poznala, pretože mama celé mesiace rozpráva len o ňom a Willovi. Až sa mi zdá divné, že si nenašiel ani chvíľku času, aby ma prišiel navštíviť a spoznať. Sťahovať sa je jedna vec, ale sťahovať sa k niekomu, koho nepoznám, to je už vrchol.
„Je od teba trochu starší, ale ty si vyspelejšia než ostatné dievčatá v tvojom veku. Určite si budete rozumieť,“ oznámila.
Snažila sa mi zaliečať, vraj „vyspelá“. Nebola som si istá, či toto je to slovo, ktoré ma vystihuje, ale aj keby, pochybujem, že skoro dvadsaťdvaročný chalan mi s radosťou ukáže mesto a predstaví ma svojim kamošom. Vlastne o to ani nemám záujem.
„Už sme tu,“ oznámila mi mama.
Obzerala som si vysokánske palmy a cesty oddeľujúce obrovské vily, z ktorých každá zaberala asi polovicu bloku. V architektúre domov sa striedali rôzne štýly: gotický, viktoriánsky… no našli sa aj moderné s presklenými stenami a nekonečnými záhradami. Každým prejdeným metrom sa domy zväčšovali, až som sa začala báť.
Nakoniec sme zastali pred obrovskou, tri metre vysokou bránou a mama, akoby sa nechumelilo, vytiahla z priehradky ovládač, stlačila ho a brána sa začala postupne otvárať. Príjazdová cesta, ktorú obklopovali záhrady a vysoké borovice voňajúce ako leto a more nás doviedla až k domu.
„Nie je taký vysoký ako ostatné v okolí a vďaka tomu máme tie najkrajšie výhľady na pláž,“ povedala mama so širokým úsmevom. Pozrela som sa na ňu a takmer som ju nespoznala. Nevidela, kam sme to prišli? Nezdalo sa jej, že je to pre nás priveľké?

Nestihla som tieto otázky vysloviť nahlas, pretože sme konečne dorazili k sídlu a nezmohla som sa na viac než na: „Páni moji!“

Dom bol celý biely a zdobili ho vysoké strechy pieskovej farby. Mal najmenej tri poschodia, množstvo terás, okien a všetkého… V jeho tesnej blízkosti sa nachádzala očarujúca stĺpová chodba, ktorá bola vzhľadom na večernú hodinu krásne osvetlená a dodávala okoliu rozprávkový nádych. Mohlo byť tak sedem hodín a blížil sa západ slnka. Krásne sfarbená obloha vytvárala kontrast s nepoškvrnenou bielou farbou fasády.
Prešli sme okolo okrúhlej fontány a mama zaparkovala pred schodmi, ktoré viedli k hlavným dverám. Keď som vystúpila z auta, mala som pocit, že som prišla do najluxusnejšieho hotela v celej Kalifornii. Lenže toto nebol hotel, ale dom… a vraj aj môj domov. Aspoň to sa mi mama snažila nahovoriť.
Tesne po našom príchode sa vo dverách zjavil William Leister. Za ním sa držali traja muži oblečení ako tučniaky. Mamin nový manžel vyzeral inak ako počas tých niekoľkých stretnutí, keď som sa uráčila stráviť s ním nejaký čas. Namiesto drahého značkového obleku alebo vesty mal oblečené len biele bermudy, bledomodrú polokošeľu a na nohách plážové šľapky. Tmavé vlasy nemal uhladené ako inokedy, ale prirodzene strapaté. Musím uznať, chápem, čo na ňom mamu tak priťahovalo. Bol totiž veľmi atraktívny, vysoký, oveľa vyšší než moja mama, a očividne sa o seba staral. Mal príjemnú tvár, hoci aj on, samozrejme, javil známky starnutia v podobe výrazových vrások a vrások na čele. Vo vlasoch sa mu sem-tam objavil sivý vlas, ktorý mu dodával zaujímavý, zrelý nádych.
Mama sa za ním rozbehla ako pubertiačka a hodila sa mu okolo krku. Ja som sa neponáhľala, pomaly som zamierila ku kufru auta vybrať si z neho veci. Náhle ma však predbehli ruky v rukaviciach, až som od ľaku poskočila.
„Ja vám to odnesiem, slečna,“ prihovoril sa mi jeden z tučniakov.
„Zvládnem to aj sama, vďaka,“ odpovedala som s pocitom nepohodlia.
Pozrel sa na mňa, akoby som bola úplne mimo.
„Dovoľ Martinovi, aby ti pomohol, Noah,“ začula som Williama Leistera.
Nahnevane som pustila svoj kufor.
„Rád ťa znovu vidím,“ zahlásil mamin manžel a srdečne sa usmial. Mama vedľa neho sa ma gestami a výrazmi tváre snažila donútiť k úsmevu a slušnému správaniu.
„Nemôžem povedať to isté,“ z diaľky som mu podala ruku. Vedela som, že sa správam vrcholne nevychovane, no v tom momente sa mi zdalo fér povedať mu pravdu. Chcela som, aby bolo všetkým jasné, čo si myslím o tejto zmene životného štýlu.

Nezdalo sa, že Williama by sa to dotklo. Ruku mi držal dlhšie, než bolo normálne, až som sa cítila nepríjemne.
„Noah, viem, že je to pre teba veľká zmena, no chcem, aby si sa tu cítila ako doma a užívala si všetko, čo ti môžem ponúknuť. Hlavne si však želám, aby si ma považovala za súčasť svojej rodiny… keď na to dozrie čas,“ dodal, len čo si všimol, ako som naňho vyvalila oči. Medzitým som na sebe pocítila prenikavý pohľad maminých modrých dúhoviek.  
Zmohla som sa len na malé prikývnutie a ustúpila som, aby mi konečne pustil ruku. Takéto prejavy náklonnosti, najmä od cudzích ľudí, som neznášala dobre. Mama sa vydala, gratulujem, no tento muž pre mňa nikdy nebude otcom, nevlastným otcom, ani ničím podobným. Už som jedného otca mala a ten mi stačil tak akurát.
„Chceš vidieť dom?“ navrhol so širokým úsmevom, ktorý bol presným opakom mojej zdržanlivosti a zlej nálady.
„Poď, Noah,“ posúrila ma mama, zatiaľ čo sa natiahla k mojej ruke. Len tak si mohla byť istá, že s ňou skutočne pôjdem.
Vnútri boli rozsvietené všetky svetlá, vďaka čomu mi neušiel jediný detail toho majestátneho domu, ktorý by pohodlne stačil aj dvadsaťčlennej rodine… nehovoriac o štvorčlennej. Všade boli vysoké stropy s drevenými brvnami a obrovské okná s výhľadmi. V strede ohromnej obývačky sa dvíhalo schodisko, ktoré sa rozvetvovalo po oboch stranách k hornému poschodiu. Mama s manželom ma previedli po celom dome, ukázali mi priestrannú obývačku a rozľahlú kuchyňu, v ktorej strede sa nachádzal veľký ostrovček – ten sa mojej mame určite páčil zo všetkého najviac. V dome mali všetko: posilňovňu, vyhrievaný bazén, sály na rôzne typy osláv a veľkú knižnicu, ktorá si ma okamžite získala.
„Tvoja mama mi spomínala, že rada čítaš a píšeš.“ William ma vytrhol zo sna.
„Presne ako tisícky ďalších ľudí,“ odsekla som. Vadil mi ten milý tón, ktorým sa mi prihovárala. Jednoducho som ho nechcela počúvať.
„Noah,“ pokarhala ma mama a zaryla do mňa pohľad. Vedela som, že sa kvôli mne cítila zle, ale musí predsa niečo vydržať. Ja sa kvôli nej budem cítiť zle celý rok a nič pre to nemôžem spraviť. William si naše pohľady nevšímal a úsmev mu ani na chvíľu nezmizol z tváre.
Frustrovane a nespokojne som vydýchla. Bolo toho na mňa príliš. Všetko bolo iné, extravagantné… Nevedela som, či si dokážem zvyknúť na život na takomto mieste. Potrebovala som byť sama a dopriať si čas na zmierenie sa s týmito zmenami.
„Som unavená. Ukážete mi moju izbu?“ opýtala som sa trochu milšie.
„Samozrejme. Tvoja aj Nicholasova izba sú na druhom poschodí v pravom krídle domu.
Môžeš si sem pozvať, koho chceš, Nickovi to vadiť nebude. Okrem toho, odteraz budete mať spoločnú oddychovú miestnosť.
Oddychovú miestnosť? To ako fakt? Pri myšlienke na spolužitie s Williamovým synom som sa usmiala najviac, ako som len mohla. Vedela som o ňom len to, čo mi povedala mama: má dvadsaťjeden rokov, študuje na Kalifornskej univerzite a je to neznesiteľný snob. No dobre, to posledné sú moje slová, ale určite sa nemýlim.
Cestou hore schodmi som sa nemohla zbaviť myšlienky na to, že oddnes budem bývať s dvomi cudzími mužmi. Naposledy som bývala s mužom, mojím otcom, pred šiestimi rokmi. Už som si zvykla, že sme len dievčatá, len my dve. Môj život nikdy nebola prechádzka ružovou záhradou, najmä počas prvých jedenástich rokov. Mňa aj mamu poznačili problémy s mojím otcom.
Po tom, čo otec odišiel, sme s mamou žili samé. Krok po kroku sme svoj život dostali do normálu a postupom času sa z mojej mamy stávala moja najlepšia kamarátka. Dávala mi slobodu, ktorú som tak chcela, a to len preto, že ona verila mne a ja zas jej… teda až do momentu, kým sa to všetko nerozhodla zničiť.
Mama sa oprela o tmavé dvere so slovami: „Toto je tvoja izba.“ Prezrela som si maminu a Williamovu tvár plnú očakávaní.

„Môžem vojsť?“ ironicky som sa spýtala, pretože naďalej stáli pred dverami. „Noah, táto izba je špeciálny dar, ktorý ti chcem dať,“ oznámila mi mama s nadšeným pohľadom. Podozrievavo som na ňu pozrela, a keď ustúpila, opatrne som vstúpila dnu s obavami, čo tam na mňa bude čakať.
Moje zmysly najskôr zaznamenali nádhernú vôňu margarétok a mora. Oči mi padli na veľkú presklenú stenu oproti dverám, ktorá ponúkla dych berúce výhľady. Načisto som z toho okoktavela. Dom asi stál na vrchole nejakého útesu, pretože som videla len oceán a zaň pomaly zapadajúce slnko. Bolo to úžasné.
„Páni moji!“ zdalo sa, že to bude moja nová obľúbená fráza. Naďalej som si prezerala izbu: bola obrovská, na ľavej stene stála posteľ s baldachýnom a veľkými vankúšmi bielej farby, ktoré dokonale ladili s príjemnou bledomodrou farbou na stenách. Z nábytku ma najviac zaujal písací stôl s veľkým počítačom Mac, krásny gauč, toaletný stolík so zrkadlom a najmä vysoká knižnica so všetkými mojimi bielymi a modrými knihami. Farby mojej novej izby v kombinácii s tými nádhernými výhľadmi boli to najkrajšie, čo som kedy videla.
Bola som ohromená. Toto všetko bolo pre mňa?
„Páči sa ti?“ opýtala sa ma mama.
„Je nádherná… ďakujem,“ bola som vďačná, no zároveň v rozpakoch. Nepáčilo sa mi, že si ma chceli kúpiť drahými darmi, nepotrebovala som ich.
„Vyše dvoch týždňov som pracovala s profesionálnou dekoratérkou. Chcela som, aby si tu mala všetko, o čom si vždy snívala, no ja som ti to nikdy nemohla dať,“ povedala so slzami v očiach. Proti tomu som už nemohla namietať. Podobná izba je snom každého tínedžera a aj každej matky. Prišla som k nej a objala ju. Už prešli zo tri mesiace, odkedy sme mali nejaký fyzický kontakt a vedela som, aké je to pre mamu dôležité.
„Vďaka, Noah,“ pošepkala mi do ucha tak, aby som to počula len ja. „Sľubujem, že spravím všetko pre naše šťastie.“
„Budem v pohode, mami,“ odpovedala som, lebo som vedela, že to nebolo celkom v jej rukách. Pustila ma, zotrela si slzu, ktorá sa jej kotúľala po líci, a znovu sa postavila k svojmu manželovi.
„Necháme ťa, aby si sa zabývala,“ povedal milo William. Bez štipky vďaky som prikývla. Celá táto izba ho nestála nič viac ako len peniaze.
Zavrela som dvere a zistila, že nemajú zámok. Podlaha bola drevená, ale pokrytá hrubým bielym kobercom, na ktorom by sa dalo aj spať. Nová kúpeľňa bola rovnakej veľkosti ako moja bývalá izba. Mala som tam sprchový kút s masážnymi tryskami, vaňu a dve umývadlá. Pristúpila som k oknu a vykukla von. Naskytol sa mi krásny pohľad na zadnú záhradu, obrovský bazén a záhony kvetov a paliem. Vyšla som z kúpeľne a oči mi padli na otvor v stene bez dverí. Preboha… Podišla som bližšie a vstúpila do sna mnohých žien, tínedžeriek a dievčat – do šatníka. Ten môj nebol prázdny, práve naopak, pretekal množstvom nových odevov. Hlasno som vydýchla a postupne prechádzala jednotlivé ramienka. Všetky kusy oblečenia mali na sebe visačky a už pri prvom pohľade na cenovku som si uvedomila, koľkými peniazmi som bola obklopená. Moja mama, alebo ktokoľvek, kto ju na toto nahovoril, asi zošalel.
Neustále ma napĺňal pocit, že toto všetko je len sen a ja sa o chvíľu zobudím v mojej starej izbe s normálnym oblečením a jednolôžkovou posteľou. Úprimne som si to veľmi želala, lebo toto nebol môj život… nebolo to to, čo som si priala. Zo všetkých síl som sa chcela vrátiť domov. Cítila som, ako sa mi zovrel žalúdok a naplnila ma úzkosť. Zviezla som sa k zemi a položila si hlavu na kolená. Zhlboka som dýchala, kým ma neprešla chuť plakať.
V tom momente mi prišla správa od mojej najlepšej kamošky Beth, akoby vedela, že to potrebujem.

Aká bola cesta? Už teraz mi chýbaš.

Usmiala som sa na mobil a poslala som jej fotku z môjho plného šatníka. Okamžite mi prišlo asi päť smajlíkov s otvorenými ústami.

Neznášam ťa! Vedela si o tom?

Zasmiala som sa a odpísala.

S radosťou by som ti to celé dala. Vlastne by som dala čokoľvek za to, aby som sa mohla za vami vrátiť, aby som bola pozerať s Danom film alebo aby som s ním len tak mohla sedieť na tom jeho hroznom gauči.

Nebuď taká negatívna. Uži si to. Odteraz si predsa boháčka!

Bohatá som nebola ja, ale William. Položila som mobil na zem a prešla k svojmu kufru. Rýchlo som schmatla šortky a jednoduché tričko. Nechcela som sa nijako meniť ani začať s nosením značkových polokošiel.
Po dlhej ceste som sa konečne uvoľnila v teplej sprche. Mám to šťastie, že nemusím tráviť hodiny času úpravou vlasov ako iné dievčatá. Zdedila som mamine zvlnené vlasy, preto ich stačí len vysušiť. Obliekla som si to, čo som si predtým vybrala a rozhodla som sa poobzerať po dome a pohľadať nejaký olovrant.
Prechádzať tými chodbami bolo zvláštne, cítila som sa ako votrelec. Vedela som, že mi potrvá zvyknúť si na život na tomto mieste, no ešte dlhšie si budem zvykať na všetok ten luxus a rozmery domu. V starom byte stačilo mierne zvýšiť hlas a s mamou sme sa dobre počuli. Tu také niečo nehrozilo.
Smerovala som do kuchyne v nádeji, že sa nestratím. Zomierala som od hladu, urgentne som do seba potrebovala dostať niečo nezdravé. Žiaľ, keď som dorazila do kuchyne, nebola som tam sama. Niekto sa hrabal v chladničke. Netušila som, o koho ide, videla som totiž vytŕčať len časť tmavých vlasov. Chystala som sa niečo povedať, no prerušil ma ohlušujúci štekot, kvôli ktorému som zvreskla ako malé decko. Znova som sa zľakla, keď spoza dvier chladničky vykukla tvár dotyčného, zrejme chcel zistiť, kto to tak vyvádzal.
Zdrojom môjho prvotného strachu však nebol on, ale veľký čierny pes usadený blízko kuchynského ostrovčeka. Bol síce krásny, no v tvári mal vražedný výraz. Nevedela som to presne, ale asi išlo o labradora. Odtrhla som od neho oči a pozrela sa na chalana stojaceho vedľa.
Zvedavý a prekvapený pohľad som upierala pravdepodobne na Williamovho syna Nicholasa Leistera. Ako prvé mi napadlo: To sú ale oči. Mali nebesky modrú farbu, takú bledú ako steny v mojej izbe, ktorá vytvárala šokujúci kontrast s jeho strapatými a spotenými ebenovými vlasmi. Asi práve docvičil. Mal na sebe obtiahnuté krátke nohavice a voľné tričko bez rukávov. Pravdupovediac bol poriadne príťažlivý, no musela som myslieť na to, koho mám práve pred sebou. Išlo predsa o môjho nevlastného brata, s ktorým mám celý najbližší rok žiť pod jednou strechou a od ktorého som očakávala len to najhoršie. A ten jeho pes na mňa vrčal, akoby mi čítal myšlienky.
„Ty si Nicholas, však?“ opýtala som sa a snažila sa skryť svoj strach z toho diabolského zvieraťa, ktoré na mňa neprestávalo vrčať. Nicholas na svojho psa občas pozrel a usmial sa. To ma prekvapilo a zároveň naštvalo.
„Osobne,“ potvrdil a zadíval sa na mňa. „Ty budeš asi dcéra otcovej novej ženy,“ povedal až neuveriteľne chladným tónom.

Prižmúrila som oči.
„Akože sa to voláš?“ opýtal sa a ja som naňho prekvapene civela.
To ani nevie moje meno? Naši rodičia sa zobrali, ja som sa s mamou presťahovala a on ani nevie, ako sa volám?