1. kapitola
LOGAN
„Tá ma vyzlieka očami.“
„No jasnééé, kámo.“
„Stále sa sem pozerá! Chce ma.“
„Taká sexi mladá kočka si určite neobzerá starého capa ako ty.“
„Veď mám len dvadsaťosem!“
„Fakt? To je ešte viac, než som si myslel.“
Potlačil som smiech. Trojicu burzových maklérov som počúval hádam dvadsať minút. Teda, nebol som si istý, či sú makléri, ale mali na sebe obleky šité na mieru a pili drahé drinky vo vychýrenej finančníckej štvrti, tak som možno nebol ďaleko od pravdy.
Zato ja, športovec, som sedel v deravých džínsoch a mikine na samom konci baru a nadájal sa pivom. Mal som šťastie, že som vôbec našiel voľné miesto. V ten večer bolo všade plno. Počas sviatkov sú bostonské bary preplnené, ľudia si užívajú voľno z práce či zo školy.
Traja chlapíci, ktorých som špehoval, si ani nevšimli, ako som skĺzol na vedľajšiu barovú stoličku a počúval ich hlúpe reči.
„Čo myslíš, aké má Baker šance?“ opýtal sa jeden z mužov.
Spolu s blond kamarátom si premerali tmavovlasého spolusediaceho – toho „starého“. „Osem percent,“ odhadol prvý muž.
Blondín bol štedrejší. „Desať percent.“
„Tak spravme kompromis a zhodnime sa na deviatich percentách. Čiže deväť k jednej.“
Finančníci to asi nebudú. Dumal som, ako to vyrátali, ale na nič som neprišiel.
„Choďte obaja do riti. Mám u nej oveľa vyššie šance,“ protestoval Baker. „Videli ste moje hodinky?“ Zdvihol ľavé zápästie a natrčil im nablýskané rolexky.
„Deväť k jednej,“ trval na svojom ten prvý. „Ber alebo nechaj tak.“
Pán Rolex namrzene zahundral a plesol na bar bankovky. Ostatní urobili to isté.
Vypozoroval som, že hra prebiehala asi takto:
1. krok: Jeden z nich vybral ženu z baru.
2. krok: Ďalší dvaja vyrátali (toto slovo používam len obrazne) jeho šance, že od nej dostane telefónne číslo.
3. krok: Hodili na bar kopu peňazí.
4. krok: Chlapík šiel za vybranou ženou, ktorá ho bez pardonu odmietla. Prišiel o peniaze zo stávky, ktoré však o chvíľu získal späť, pretože v druhom kole hry pohorel aj ďalší kamarát.
Úplne nezmyselná a hlúpa hra.
Popíjal som pivo a pobavene sledoval, ako pán Rolex kráča ku krásnej žene v obtiahnutých drahých šatách.
Zvraštila nos, len čo si ho všimla. Hneď som vedel, že jeho kamoši stávku vyhrajú. Nepomohli im ani drahé obleky, na ženy v bare nemali. Nóbl krásavice nedozretých frajerov netolerujú, pretože vedia, že majú na viac.
Pán Rolex sa vracal ku kamošom so zaťatými zubami a s prázdnymi rukami. Kamaráti pobavene húkali nad výhrou.
Vo chvíli, keď si blond chlapík vyberal ďalší cieľ, položil som pohár piva na vyleštený bar a ozval sa: „Môžem hrať s vami?“
Tri hlavy sa zvrtli mojím smerom. Pán Rolex si posmešne obzrel moje ležérne oblečenie. „Prepáč, kámo. Túto hru si nemôžeš dovoliť.“
Prevrátil som oči, vytiahol z vrecka peňaženku a ukázal im jej bohatý obsah. „Myslím si, že môžem.“
„Ty tu celý čas sedíš a počúvaš nás?“ oboril sa na mňa blondiak.
„Nešepkali ste. Mimochodom, stávky zbožňujem. Je mi jedno, o čo sa hrá. A keď už sme pri tom, akú mám podľa vás šancu u…“ Pomaly som prechádzal pohľadom po preplnenom bare. „… u nej,“ dokončil som.
Namiesto toho, aby môj pohľad nasledovali, tri páry očí sa stále upierali na mňa. Dlho si ma prezerali, akoby sa usilovali prísť na to, či si z nich len neuťahujem. Zoskočil som z barovej stoličky a podišiel k nim. „Pozrite na ňu. Je to bomba. Myslíte si, že niktoš ako ja dokáže získať jej číslo?“
Pán Rolex poľavil z ostražitosti ako prvý. „Od nej?“ spýtal sa a kývol, nie veľmi diskrétne, k peknému dievčaťu, ktoré si objednávalo drink u barmana. „Myslíš tú slečinku Neviniatko?“
Mal pravdu. Pôsobila nevinne. Jej jemný profil odhaľoval pehy na nose, bledohnedé vlasy jej voľne splývali na plecia namiesto komplikovaného účesu iných pipiek v bare. Napriek čiernemu priliehavému svetru a krátkej sukni pôsobila skôr ako sexi dievča od susedov než divoká mačička.
Tmavovlasý chlapík odfrkol. „Želám ti veľa šťastia.“
Zdvihol som obočie. „Myslíš si, že nemám šancu?“
„Kámo, pozri sa na seba. Si športovec, však?“
„Buď to, alebo fičí na steroidoch,“ ozval sa blondiak.
„Som športovec,“ ozrejmil som, no detaily som si nechal pre seba. Očividne nešlo o fanúšikov hokeja, inak by vo mne spoznali nováčika bostonského tímu.
A možno nie. Odkedy ma z farmy zavolali hrať do profesionálnej ligy, veľa času som na ľade nestrávil. Ešte stále som vo fáze dokazovania svojich kvalít trénerovi aj spoluhráčom. V poslednom zápase som si však pripísal jednu asistenciu, čo je skvelé.
Ibaže gól by bol ešte lepší.
„Také sladké dievčatko skôr zastrašíš,“ informoval ma pán Rolex. „Šanca, že získaš jej číslo, je… dvadsať k jednej.“
Kamaráti s ním súhlasili. „To je dvadsaťpäťpercentná šanca,“ spresnil ďalší. Už som spomínal, že ich matematika nemá zmysel, však?
„A čo ak chcem viac než len číslo?“ provokoval som ich.
Blondiak sa uškrnul. „Chceš vedieť, aké máš šance, že s ňou odídeš domov? Sto k jednej.“
Znovu som sa obzrel na brunetku. Na prekrížených nohách mala čierne zamatové čižmy s hrubými podpätkami a pôvabne sŕkala nápoj. Bola naozaj roztomilá.
„Dvesto dolárov, že mi do piatich minút strčí jazyk do krku,“ naparoval som sa a arogantne sa na nich uškrnul.
Moji noví kamoši vybuchli do smiechu.
„No jasné, kámo,“ chechtal sa pán Rolex. „Ak si si nevšimol, ženy v tomto bare majú úroveň. Nebudú sa olizovať na verejnosti.“
V tej chvíli som plesol na bar dvesto dolárov. „Bojíte sa mojich sexuálnych superschopností?“ doberal som si ich.
„Ha! Tak dobre. Stávku prijímam,“ pristal blondiak a položil dve stodolárové bankovky na tie moje. „Choď za ňou, nech ťa pošle do čerta, ty milovník.“
Vypil som pivo do dna. „Na odvahu,“ oznámil som trojici. Pán Rolex prevrátil oči. „Pozerajte a učte sa.“
Žmurkol som a pomalým krokom od nich odchádzal.
Okamžite sa na mňa zamerala. Na perách jej hral jemný úsmev. Doriti, aké krásne pery! Plné, ružové a lesklé.
Stretli sa nám pohľady a všetci v bare akoby zmizli. Mala krásne výrazné hnedé oči, z ktorých už sršala túžba. Zrýchlil sa mi tep. Uviazol som v jej obežnej dráhe, moje nohy sa samy náhlili k nej.
O sekundu som už stál pri nej a pozdravil ju: „Ahoj.“
„Ahoj,“ odvetila.
Musela trochu nadvihnúť hlavu, pretože som sa nad ňou týčil. Vždy som bol veľký chlap, no odkedy hrávam hokej na vyššej úrovni, ešte som zmohutnel. Korčuľovať za profíkov je drina.
„Môžem ťa pozvať na pohárik?“ navrhol som.
Zdvihla plný pohár. „Nie, ďakujem. Už jeden mám.“
„Tak na druhý.“
„Druhý nebude. V tomto smere si nedôverujem.“
„A to už prečo?“
„Som drobná. Pripijem sa už z jedného. Po dvoch vystrájam.“ Jemne nadvihla kútiky úst.
Môj vták okamžite zareagoval. „Ako veľmi?“
Zapýrila sa, no odpovedala. „Veľmi.“
Zaškeril som sa na ňu a prehnane zamával na čašníka. „Ešte jeden pre dámu!“ zvolal som.
Jej melodický smiech mi vyvolával zimomriavky. Nesmierne ma priťahovala.
Nesadol som si však na prázdnu stoličku vedľa nej, zostal som stáť. Iba som sa k nej trochu priblížil. Koleno sa mi šuchla o bedro. Prisahám, že som počul, ako aj pri tomto nepatrnom kontakte zatajila dych.
Obzrel som sa na svojich nových kamošov. So záujmom nás pozorovali. Pán Rolex si dramaticky poklepkal po hodinkách, pripomenul mi, že čas beží.
„Takže, počúvaj…“ naklonil som sa k jej uchu, aby ma počula. Tentoraz som už videl, že zatajila dych. Plné prsia sa jej s nádychom nadvihli. „Kamaráti mi dávajú dvadsaťpäťpercentnú šancu, že získam tvoje číslo.“
Oči jej šibalsky zažiarili. „Fíha. Veľkú dôveru k tebe nemajú. To je mi ľúto.“
„To nič. Už som vyhral aj ťažšie stávky. Ale… prezradím ti tajomstvo…“ Obtrel som sa jej perami o ušný lalôčik a zašepkal: „Tvoje číslo nechcem.“
Prekvapene sa mykla a prebodla ma pohľadom. „Nechceš?“
„Nie.“
„Čo potom chceš?“ Odpila si z pohára.
Chvíľu som mlčal a potom odvetil: „Chcem ťa pobozkať.“
Priškrtene sa zasmiala. „To vravíš len preto, lebo dúfaš, že ti to dovolím, a ty im tak dokážeš, že nie si lúzer.“
Znovu som sa obzrel. Pán Rolex sa spokojne uškŕňal. Znovu zaťukal na hodinky. Tik-tak.
Mojich päť minút už takmer ubehlo. Vlastné hodinky mi ukazovali, že zostávajú už len dve.
„Nie,“ povedal som. „Nie preto ťa chcem pobozkať.“
„Skutočne?“
„Skutočne.“ Olizol som si spodnú peru. „Chcem ťa pobozkať, pretože si najsexi dievča v tomto bare,“ mykol som plecami. „A, mimochodom, očividne to chceš tiež.“
„Ako si na to prišiel?“ vyzvala ma.
„Dívaš sa mi na pery, odkedy som za tebou prišiel.“
Prižmúrila oči.
„Poviem ti to otvorene.“ Jemne som jej prešiel končekmi prstov po útlom ramene. Aj keď som sa nedotkol jej nahej pokožky, očividne sa zachvela. „Kamoši si myslia, že si neviniatko, ktoré sa niekoho ako ja zľakne. Niekoho takého drsného a tvrdého. No vieš, čo si myslím ja?“
„Čo?“
„Podľa mňa sa ti drsné a tvrdé veci páčia.“ Znovu som sa k nej naklonil. V ušiach mala maličké diamantové náušnice. Neovládol som sa a špičkou jazyka jednu z nich olizol.
Znovu sa nadýchla a ja som pocítil príval uspokojenia.
„Podľa mňa nie si ani trošku nevinná,“ pokračoval som. „Nie si dobré dievčatko. Túžiš mi strčiť jazyk do úst, zaryť mi nechty do chrbta a nechať sa pretiahnuť tu a teraz pred celým barom.“
Nahlas zavzdychala.
Vo chvíli, keď sa mi na perách usadil nafúkaný úsmev, ma zdrapila za krk.
„Máš pravdu,“ zašepkala mi pri perách. „Vôbec nie som dobré dievčatko.“
Vták mi stvrdol skôr, než mi vopchala jazyk do úst. No len čo mi ho vsunula medzi oddelené pery, zavzdychal som. Chutila ako džin a sex. Opätoval som jej lačné bozky a plne si uvedomoval povzbudivé pokriky okolo nás. Určite vychádzali od mojich burzových kamošov, no nestíhal som sa kochať ich údivom.
A kým naše jazyky kĺzali okolo seba, vsunul som jej nohu medzi hebké stehná. Nech vie, aký som z nej tvrdý.
„Panebože,“ vydýchla. Odtiahla sa a z očí jej sršala túžba. „Vypadnime odtiaľto a dokončime to v súkromí.“
„Nie. Chcem ťa tu a teraz,“ zachrapčal som.
Zažmurkala. „Teraz?“
„Ehm.“ Položil som jej dlaň na štíhly pás a dráždivo ju pohladil. „Počul som, že na dámskych toaletách sú veľmi priestranné kabínky…“
Položila mi dlaň na hruď. Nie však preto, aby ma od seba odtisla. Tiež ma dráždila, zatiaľ čo mi rozpáleným pohľadom blúdila po tele. Potom naklonila hlavu a opýtala sa: „Čo by na to povedala tvoja frajerka?“
Chlipne som sa usmial. „Povedala by… rýchlo, John, nech už som.“
Grace znovu zavzdychala.
„Myslel som si,“ doberal som si ju, no svoje dievča som nezmiatol.
Niekedy nemôžem uveriť, že je to to isté dievča, ktorému som raz nechtiac zaklopal na dvere do internátnej izby. Že táto nebojácna žena, sexi diablica, ktorá by mi dovolila pretiahnuť ju na dámskych toaletách, je tá sladká Grace Iversová, do ktorej som sa kedysi bezhlavo zaľúbil.
Aj keď práve ona vybrala tento bar a skontrolovala čistotu na dámskych toaletách, než súhlasila s hraním rolí. Takže, áno, stále je to to čudné dievča, čo som pred rokmi spoznal. No zároveň je to aj moja sexi, žiadostivá frajerka.
Chytil som ju za ruku a stiahol z barovej stoličky. Ešte stále som bol tvrdý ako kameň a úľavu som potreboval ako soľ. Jej plytké dýchanie prezrádzalo, že je rovnako nadržaná ako ja.
„Tak, čo povieš?“ opýtal som sa a hladil jej palcom dlaň.
Grace sa postavila na špičky a pritisla mi pery na ucho. „Rýchlo, John, nech už som.“
Potlačil som zúfalý ston a nasledoval ju do zadnej chodbičky. Než sme prešli dverami, hodil som posledný pohľad ponad plece. Chlapci z burzy na mňa zízali ako na mimozemšťana. Blahosklonne som kývol na peniaze na bare, akoby som vravel nechajte si ich.
Nepotrebujem vyhrať žiadnu hlúpu stávku. Už dávno som najšťastnejší chlap v tomto bare.
