Práve máte otvorenú ukážku kniha Posledný gambit. Ide o tretí diel série Hry o dedičstvo. Ukážka obsahuje prvú kapitolu. Viac o knihe nájdete na tomto odkaze.
1. KAPITOLA
„Musíme prebrať tvoje osemnáste narodeniny.“ Alisine slová sa odrážali od stien najväčšej z piatich knižníc v sídle Hawthornovcov. Police, ktoré pokrývali celé steny, siahali do výšky dvoch poschodí. Prehýbali sa pod zväzkami v pevnej aj koženej väzbe, mnohé z nich mali nevyčísliteľnú hodnotu a každý pripomínal muža, ktorý túto miestnosť vystaval.
Tento dom.
Túto dynastiu.
Vedela som si predstaviť, že ma duch Tobiasa Hawthorna pozoruje, ako kľačím na mahagónovej podlahe, prehmatávam dosky a pátram po nepravidelnostiach v spojoch medzi nimi.
Keďže som nijaké nenašla, vstala som a otočila sa k Alise. „Musíme? Naozaj?“
„Z právneho hľadiska?“Alisa Ortegová, vzbudzujúca rešpekt, zdvihla obočie. „Musíme. Už síce máš spôsobilosť na právne úkony, no pokiaľ ide o podmienky dedičstva…“
„Budem mať síce osemnásť, no nič sa nezmení,“ povedala som. Obzerala som sa po miestnosti a rozmýšľala, čo urobím. „Dediť budem až vtedy, keď vydržím v sídle Hawthornovcov celý rok.“
Svoju právničku som už poznala dosť dobre na to, aby som vedela, čo má na srdci. Narodeniny budem mať osemnásteho októbra. A v prvom novembrovom týždni uplynie rok, odkedy som sem prišla a stala sa najbohatšou tínedžerkou na svete. Dovtedy sa musím sústrediť na niečo iné.
Na stávku, ktorú chcem vyhrať. Na to, aby som prekabátila Hawthorna.
„V každom prípade…“ Alisa bola nezastaviteľná ako vysokorýchlostný vlak. „Blížia sa tvoje narodeniny, preto treba prebrať niekoľko vecí.“
Odfrkla som. „Presne štyridsaťšesť miliárd?“
Alisa na mňa podráždene fľochla, no ja som sa sústredila na svoju úlohu. Sídlo Hawthornovcov je pretkané tajnými chodbami. Jameson sa so mnou stavil, že ich nenájdem všetky. Upierala som pohľad na obrovský kmeň stromu, ktorý slúžil ako stôl. Z puzdra, ktoré som mala pripevnené na vnútornej strane topánky, som vytiahla nôž, aby som si ním overila, či je puklina na povrchu stola prirodzená.
Už som sa naučila, že nemôžem chodiť nevyzbrojená.
„Kontrola nálady!“ Vo dverách knižnice sa objavila hlava Xandera Hawthorna, žijúceho a dýchajúceho prístroja Ruba Goldberga. „Avery, urči na stupnici od jeden do desať, ako veľmi teraz potrebuješ rozptýlenie a ako veľmi lipneš na svojom obočí.“
Jameson sa nachádzal na druhom konci sveta. Grayson sa od odchodu na Harvard ozval iba raz. Xander, môj najlepší priateľ z Hawthornovcov, za ktorého sa sám pasoval, považoval za svoju svätú povinnosť udržiavať ma v neprítomnosti svojich bratov v dobrej nálade.
„Jeden,“ odvetila som, „a desať.“
Xander sa mierne uklonil. „V tom prípade sa maj.“ A už ho nebolo.
V nasledujúcich desiatich minútach určite niečo vybuchne. Otočila som sa k Alise a prechádzala pohľadom po zvyšku miestnosti – po zdanlivo nekonečných policiach, kovových točitých schodiskách. „Alisa, veď už vyklopte, čo máte na srdci.“
„Veru, Lee-Lee,“ zatiahol z chodby hlboký medový hlas. „Informuj nás.“ Vo dverách sa zjavil Nash Hawthorne s neodmysliteľným kovbojským klobúkom na hlave.
„Nash,“ otočila sa k nemu Alisa v kostýme, ktorý nosila ako brnenie. „Toto sa ťa netýka.“
Nash sa oprel o zárubňu a ležérne si prekrížil nohy v členkoch. „Ak ma maličká pošle preč, odídem.“ Nash Alise už dlho nedôveroval.
„Som v pohode, Nash,“ ozvala som sa. „Môžeš ísť.“
„Asi môžem.“ Nash sa však ani nepohol. Bol zo štyroch hawthornovských bratov najstarší a na súrodencov dohliadal. V uplynulom roku už dohliadal aj na mňa. A s mojou sestrou už niekoľko mesiacov „nechodil“.
„Dnes nemáte ,nerande‘?“ podpichla som ho. „Nemal by si byť niekde inde?“
Nash si sňal klobúk a pokojne sa na mňa zadíval. „Stavím sa,“ vyhlásil a zvrtol sa na odchod, „že chce s tebou prebrať založenie zvereneckého fondu.“
Počkala som, kým sa Nash nevzdiali natoľko, že nás už nemôže počuť, a otočila sa k Alise. „Zvereneckého fondu?“
„Chcem ti iba predostrieť rôzne možnosti.“ Alisa sa s ľahkosťou právničky vyhla konkrétnej odpovedi. „Zosumarizovala som ti ich a môžeš sa na ne pozrieť. Vráťme sa ešte k tvojim narodeninám a oslave.“
„Nijaká oslava nebude,“ zamietla som okamžite. Rozhodne som netúžila, aby sa z mojich narodenín stala udalosť, ktorá zaplní titulky novín a časopisov a spôsobí výbuch na sociálnych sieťach.
„Máš nejakú obľúbenú skupinu? Alebo speváka? Treba sa zabaviť.“
Pozrela som na ňu prižmúrenými očami. „Nijaká oslava nebude, Alisa.“
„Chceš pozvať niekoho konkrétneho?“ Alisa však nemala na mysli ľudí, ktorých poznám, ale celebrity, miliardárov, spoločenských prominentov, členov kráľovských rodín…
„Nik sa pozývať nebude,“ zamietla som. „Oslava sa nekoná.“
„Mala by si pouvažovať o svojom názore na…“ začala Alisa, no ja som ju už nepočúvala. Vedela som, čo povie. Hustí to do mňa už skoro jedenásť mesiacov. Všetci zbožňujú príbeh o Popoluške.
Lenže táto Popoluška musí vyhrať stávku. Obzerala som si kovové schodiská. Tri sa krútili proti smeru hodinových ručičiek. Zato štvrté… Vybrala som sa k nemu a zamierila hore. Na podeste som prešla prstami po spodnej strane police oproti schodom. Tlačidlo. Stisla som ho a celá zaoblená polica sa odsunula.
Číslo dvanásť. Šibalsky som sa usmiala. Tu máš, Jameson Winchester Hawthorne!
„Nijaká oslava nebude!“ zvolala som dolu na Alisu. A zmizla som v stene.
