Tisíc chlapčenských bozkov
Tillie Coleová
Najprv som po knihe siahla, aby som si prečítala oddychovú romantiku s typickou alebo predvídateľnou linkou a happyendom. V tej chvíli som ešte ale netušila ako sa mýlim.
Tisíc chlapčenských bozkov nie je kniha, ktorá má do detailov spracované dejové línie, ktoré sa rôzne prelínajú ani zložité pasáže, ktorým musíte venovať svoju plnú pozornosť, no je to kniha, ktorá každého chytí za srdce.
,,Som dievča, ktoré vstáva skoro ráno, aby videlo východ slnka. Som dievča, ktoré chce v každom vidieť niečo dobré… Som to dievča, Rune. To, ktoré čaká vonku v daždi len na to, aby videlo dúhu. Prečo byť smutný, keď môžeš byť šťastný? Pre mňa je to jednoduché rozhodnutie.“
Rune sa ako päťročný spolu s rodinou musí z Nórska presťahovať do Ameriky kvôli otcovej práci. Nepáči sa mu to, no po príchode stretne rovesníčku Poppy, ktorej zomrie babka a daruje jej zaváraninový pohár. V ňom je 1000 srdiečok, na ktoré si má zapísať 1000 najkrajších bozkov.
,,Na čo je ten pohár? Čo je vo vnútri?“
,,Babka ma poslala za novým dobrodružstvom. Takým, čo bude trvať celý život… Tisíc bozkov, Rune! Tisíc!“
Svet sa zdá ružovejší, ako si mysleli, že bude. Tejto nerozlučnej dvojke však problémy zase raz spôsobí robota Runovho otca, pre ktorú sa musia vrátiť späť do Nórska. Sľúbia si, že budú udržiavať kontakt – písať si, telefonovať. Poppy sa však odmlčí a Rune netuší prečo. Pomaly zatrpkne a začne kašľať na svet. Po návrate do Ameriky sa neskôr dozvie pravdu, ktorá taká ružová už nebude.
,,Byť milovaná Runem ma napĺňalo teplom. Byť nenávidená Runem bolo ako stáť na arktickom ľade.“
,,Keď som vyskočil von a bežal k domu, začul som jej smiech. Iba niečo také čisté dokázalo potlačiť temnotu v mojom srdci.“
Je to príbeh o láske a živote, ktorý Vám ukáže, že treba žiť naplno. Ukáže Vám, že náš čas na Zemi nemusí trvať osemdesiat rokov, pokiaľ každý jeden okamih prežijeme naplno a uvedomíme si krásu života. Nič nie je večné, no láska v podobe, v akej ju tu spoznáte poruší aj toto pravidlo.
„…najlepšie veci umierajú rýchlo, ako čerešňové kvety. Pretože niečo
také krásne nemôže trvať navždy, nemalo by trvať navždy.
Zostávajú len na krátky moment, aby nám pripomenuli, aký je
život vzácny, kým neodídu tak rýchlo, ako prišli. Viac nás učí
to, čo trvá len krátko, ako niečo, čo trvá navždy.“
Túto knihu odporúčam každému, či už teenagerom alebo dospelým. Dej sa vyvíja rýchlo, nie sú tu žiadne zbytočné opisy, ale zato je plný zvratov.
Bozky, kedy máte motýle v bruchu, ktoré si Poppy bude zapisovať, budete prežívať s ňou. S nimi. Najmä ten tisíci.
,,Bozk číslo štyristotridsaťtri. S Poppymin pod mólom.
Srdce mi takmer vyskočilo z hrude.“
Koniec je nádherný, šťastný, ale aj smutný. Krajší by ste nevymysleli.
,,Bola čerešňový kvet. Bezkonkurenčná krása s krátkou životnosťou. Krása taká extrémna vo svojej sláve, že nemohla trvať naveky.“
Kniha roztopí aj kamenné srdce a verím, že každý si pri nej poplače. Na príbeh len tak nezabudnete a zakaždým, keď sa pozriete na knižku vo vašej knihovničke, vykúzli Vám úsmev na tvári. Trochu smutný, ale predsa len úsmev. Ako som spomínala, koniec je trpko nádherný. (Po prečítaní pochopíte.)
Kniha je citátom sama osebe a ja som rada, že som mohla objaviť jej čaro.
Barbora Kopnická
