Práve máte otvorenú ukážku knihy Stratený dedič. Ukážka obsahuje prvú kapitolu. Viac o knihe nájdete na tomto odkaze.
1. KAPITOLA
„Ešte raz mi opíš, ako ste v parku hrávali šach.“ Aj v tlmenom svetle sviečok, ktoré osvetľovali Jamesonovi tvár, som postrehla, ako sa mu tmavozelené oči lesknú.
Nič – a nikto – tak nerozprúdilo Jamesonovi Hawthornovi krv v žilách ako záhada.
„Začali sme s tým krátko po maminom pohrebe,“ odvetila som. „Po pár dňoch, možno po týždni.“
S Jamesonom sme sa zašili do tunelov pod sídlom Hawthornovcov, kde nás nikto nemohol počuť. Neprešiel ani mesiac, odkedy som prekročila prah tohto honosného texaského sídla, a týždeň, odkedy sme rozlúštili hádanku, prečo som sem mala prísť.
Ak sa to vlastne dalo považovať za rozlúštenie hádanky.
„S mamou sme často chodievali do parku.“ Zatvorila som oči. Potrebovala som sa sústrediť na fakty, nie na Jamesa, ktorý visel na každom mojom slove. „Nazývala to hra na potulky.“ Zaplavili ma spomienky a otvorila som oči. „Krátko po jej pohrebe som šla do parku prvý raz sama. Na chodníku pri rybníku sa zhŕkli ľudia. Ležal tam muž, prikrytý dotrhanou dekou, a vyzeral, že spí.“
„Bezdomovec.“ Toto Jameson už počul, no naďalej ma sledoval ako laserový zameriavač.
„Považovali ho za mŕtveho alebo minimálne za spitého do nemoty. Vtom sa však posadil. Pomedzi ľudí sa predieral policajt.“
„Lenže ty si sa k nemu dostala prvá,“ dokončil Jameson a nespúšťal zo mňa zrak. Nadvihol kútik úst. „A spýtala si sa ho, či si s tebou nezahrá šach.“
Nečakala som, že Harry ponuku prijme, nehovoriac o tom, že by nado mnou zvíťazil.
„Odvtedy sme ho spolu hrávali,“ pokračovala som. „Niekedy aj dva-tri razy do týždňa. Nič mi o sebe nepovedal, len svoje meno.“
A to sa v skutočnosti ani nevolal Harry. Oklamal ma. A preto som sa ocitla s Jamesonom v týchto tuneloch. Preto sa opäť na mňa díval ako na záhadu. Ako na hádanku, ktorú môže vylúštiť jedine on.
Miliardár Tobias Hawthorne isto nezanechal svoj majetok neznámemu človeku, ktorý pozná jeho „mŕtveho“ syna, náhodou.
„Si si istá, že to bol Toby?“ overoval si Jameson. Vo vzduchu to priam iskrilo.
V týchto dňoch som si bola istá ešte jednou vecou. Pred tromi týždňami som bola obyčajné dievča, pretĺkala som sa životom, zúfalo sa usilovala prežiť strednú školu, získať štipendium a vypadnúť. Potom mi sčista-jasna prišiel list, že jeden z najbohatších mužov v krajine zomrel a zahrnul ma do svojho závetu. Tobias Hawthorne mi zanechal miliardy, takmer celý svoj majetok, a ja som netušila prečo. S Jamesonom sme dva týždne riešili hádanky a hľadali stopy, ktoré starý pán zanechal. Prečo ja? Mohlo za to moje meno a deň narodenia. Tobias Hawthorne stavil všetko na jednu kartu v nádeji, že sa mi podarí dať jeho rozbitú rodinu dohromady.
Minimálne k tomuto záveru nás priviedla jeho posledná hra.
„Na sto percent,“ odvetila som presvedčene. „Toby žije. A ak to tvoj starý otec tušil, ak to ozaj vedel, musíme predpokladať, že si ma vybral buď preto, lebo Tobyho poznám, alebo preto, lebo zosnoval plán, ktorý nás má v prvom rade spojiť.“
O zosnulom miliardárovi Tobiasovi Hawthornovi som sa už dozvedela, že bol schopný zinscenovať takmer čokoľvek a zmanipulovať takmer kohokoľvek. Zbožňoval hádanky, rébusy a hry.
Presne ako Jameson.
„Čo ak si sa s mojím strýkom nestretla prvý raz v parku?“ Jameson ku mne vykročil, doslova sršal energiou. „Rozmýšľaj, dedička. Povedala si, že starý otec sa s tebou stretol, keď si mala šesť rokov, v lacnej reštaurácii, kde pracovala tvoja mama ako čašníčka. Počul celé tvoje meno.“
Avery Kylie Grambsová. Stačilo poprehadzovať písmená a vznikli slová a very risky gamble, veľmi riskantná hra. Také meno by si Tobias Hawthorne naisto zapamätal.
„Presne tak,“ súhlasila som. Jamesom stál blízko pri mne. Nebezpečne blízko. Všetci hawthornovskí chlapci pôsobili ako magnety. Mali na ľudí obrovský vplyv – a Jameson to vedel veľmi dobre využiť, aby dosiahol svoje. A teraz chcel čosi odo mňa.
„Prečo sa môj starý otec, texaský miliardár so zástupom súkromných kuchárov, na ktorých stačí lusknúť prstom a pribehnú, šiel najesť do zastrčenej lacnej reštaurácie v connecticutskom mestečku, o ktorom nikto v živote nepočul?“
„Myslíš, že niečo hľadal?“ uvažovala som.
Jameson sa prefíkane usmial. „Alebo niekoho. Čo ak tam pátral po Tobym a našiel teba?“
Slovo teba vyslovil zvláštnym tónom. Akoby som znamenala viac. Akoby na mne záležalo. Toto sme však s Jamesonom už preberali. „A všetko ostatné slúži iba na odpútanie pozornosti?“ opýtala som sa a odvrátila sa od neho. „Moje meno, Emilina smrť na moje narodeniny, hádanka, ktorú nám tvoj starý otec nechal – to všetko bola iba lož?“
Jameson na poznámku o Emily nereagoval. Zoči-voči záhade ho nemohlo rozptýliť nič, ani ona. „Lož,“ zopakoval Jameson. „Alebo nesprávny smer.“
Natiahol ku mne ruku, aby mi odhrnul vlasy z tváre. Všetky moje nervové zakončenia sa prepli do stavu vysokej pohotovosti. Odtiahla som sa. „Nedívaj sa na mňa tak,“ napomenula som ho.
„Ako?“ začudoval sa.
Prekrížila som si ruky cez prsia a uprene sa naňho pozrela. „Keď niečo chceš, vytasíš svoj šarm.“
„Dedička, teraz si sa ma vážne dotkla,“ uškrnul sa. Nik sa neuškŕňal tak pekne ako on. „Chcem od teba iba jedno, aby si zalovila v pamäti. Starý otec rozmýšľal štvordimenzionálne. Mohol mať viacero dôvodov, prečo si ťa vybral. Vravieval, načo zabiť jednou ranou iba dve muchy, keď ich môžeš zabiť dvanásť?“
V jeho tóne a pohľade bolo čosi, v čom by som sa raz-dva utopila. Dala by som sa pohltiť možnosťami, záhadou aj ním.
Lenže nemám vo zvyku robiť rovnakú chybu dvakrát. „Možno si to zle pochopil.“ Odvrátila som sa. „Čo ak tvoj starý otec nevedel, že Toby žije? Čo ak si Toby uvedomil, že ma starý pán sleduje a uvažuje, že mi zanechá všetok majetok.“
Harry sa javil ako skvelý šachista. Možno v ten deň nebol v parku náhodou. Možno ma vyhľadal.
„Niečo nám uniká,“ konštatoval Jameson a zastal tesne za mnou. „Alebo nám možno niečo tajíš,“ zašepkal mi priamo do zátylka.
Nebol ďaleko od pravdy. Nemienila som vyložiť na stôl všetky karty a Jameson Winchester Hawthorne sa ani nenamáhal predstierať, že mu možno veriť.
„Viem, o čo tu ide, dedička.“ Počula som, ako sa uškŕňa. „Ak chceš hrať, čo keby sme tú hru trochu ozvláštnili?“
Otočila som sa k nemu. Takto zoči-voči som si poľahky spomenula, že Jameson sa nebozkáva váhavo ani nežne. Vtedy to nebolo úprimné, pripomenula som si. Predstavovala som preňho iba časť hádanky, nástroj, ktorý treba využiť. A stále som súčasťou hádanky.
„Nie všetko je hra,“ odvetila som.
„A možno,“ nedal sa a oči mu zasvietili, „presne to je ten problém. Možno preto si v tuneloch deň čo deň lámeme hlavu, rozoberáme to zľava-sprava a nikam sa neposúvame. Pretože toto nie je hra. Zatiaľ. Hra má pravidlá a víťaza. Možno potrebujeme na vyriešenie záhady Tobyho Hawthorna väčšiu motiváciu.“
„Akú motiváciu?“ prižmúrila som oči.
„Čo povieš na stávku?“ veľavravne sa na mňa pozrel. „Ak tomu prídem na koreň prvý, odpustíš mi a zabudneš na môj chybný úsudok po rozlúštení významu Čierneho lesa.“
V Čiernom lese sme zistili, že jeho bývalá frajerka zomrela na moje narodeniny. V tej chvíli sa prvý raz ukázalo, že Tobias Hawthorne si ma nevybral preto, lebo som výnimočná. Vybral si ma pre vplyv, aký to bude mať na jeho rodinu.
A krátko nato mi Jameson doprial studenú sprchu.
„A ak vyhrám ja,“ zadívala som sa mu priamo do zelených očí, „zabudneš, že sme sa niekedy pobozkali, a už nikdy ma nebudeš baliť.“
Neverila som mu, no v tomto prípade som neverila ani sebe.
„Fajn, dedička.“ Priložil mi pery k uchu a zašepkal: „Hra sa začína.“
