Práve máte otvorenú ukážku knihy Zachráň ma. Ukážka obsahuje prvú kapitolu. Viac o knihe nájdete na tomto odkaze.
1
RUBY
Život mám rozdelený podľa farieb:
zelená – dôležité,
tyrkysová – škola,
ružová – organizačný výbor v Maxton Hall,
fialová – rodina,
oranžová – výživa a šport.
Fialovú (odfotiť Emberine modely), zelenú (kúpiť nové zvýrazňovače) a tyrkysovú farbu (poprosiť pani Wakefieldovú o študijné materiály k práci z matematiky) som dnes už skoro vybavila. Odškrtnúť si niečo zo zoznamu povinností je najlepší pocit, aký poznám. Občas si dokonca spíšem úlohy, ktoré som už splnila, len aby som ich mohla hneď nanovo preškrtnúť. To však iba nenápadnou svetlosivou farbou, aby som si nepripadala ako úplná podvodníčka.
Ak niekto otvorí môj zápisník, v momente zbadá, že môj bežný deň sa skladá väčšinou zo zelenej, z tyrkysovej a ružovej. Asi pred týždňom, teda na začiatku nového školského roka, pribudla nová farba:
zlatá – Oxford.
Prvá úloha, ktorú som si zapísala novou fixkou, znela:
Vyzdvihnúť si odporúčanie u profesora Suttona.
Prechádzam prstom po písmenách s kovovým leskom.
Už iba rok. Posledný na strednej škole Maxton Hall. Neuveriteľné, že sa to konečne blíži. Možno budem už o tristošesťdesiatpäť dní sedieť na seminári o politike a počúvať najinteligentnejších ľudí na svete.
Celá sa chvejem pri pomyslení, že sa čoskoro dozviem o splnení svojho najväčšieho sna, či som to naozaj zvládla a môžem študovať. Na Oxforde.
V mojej rodine neštudoval nikto a viem, že to nie je samozrejmé. Rodičia sa len unavene usmiali, keď som im prvý raz oznámila, že tam chcem študovať filozofiu, politológiu a ekonómiu. Mala som vtedy sedem.
Ani dnes, teda o desať rokov neskôr, sa na tom nič nezmenilo. Okrem toho, že mám cieľ na dosah ruky. Stále mi pripadá ako sen, že som to dotiahla tak ďaleko. Často ma prepadne strach, že sa odrazu zobudím a nájdem sa vo svojej starej škole, nie v Maxton Hall, jednej z najrenomovanejších škôl v Anglicku.
Podľa hodín nad masívnymi dverami triedy ostávajú ešte tri minúty. Zadania, ktoré máme spracovať, som dokončila už včera večer, takže teraz len čakám, kým sa hodina konečne skončí. Netrpezlivo prestupujem z nohy na nohu, za čo si vyslúžim štuchnutie do boku.
„Au,“ zasyčím a chcem to Lin vrátiť, ale je rýchlejšia a uhne sa. Má ohromné reflexy. Podľa mňa preto, lebo sa od základnej školy venuje šermu. Pri ňom musí človek útočiť rýchlo ako kobra.
„Neposkakuj toľko,“ šepne a ani nezdvihne zrak od úplne popísaného papiera. „Znervózňuješ ma.“
Čudné. Lin nebýva nikdy nervózna. Teda prinajmenšom by si to jakživ nepripustila alebo nedala najavo, no v očiach má naozaj náznak nepokoja.
„Mrzí ma to. Neviem si pomôcť.“ Zase prejdem prstami po písmenách. Posledné dva roky som robila všetko, aby som udržala krok so spolužiakmi. Aby som bola lepšia a všetkým dokázala, že chodím právom do Maxton Hall. A keď sa teraz odovzdávajú prihlášky na univerzity, takmer umieram od nervozity. Neviem s tým nič spraviť, ani keby som chcela. Trošku ma však upokojuje, že Lin je na tom podobne.
„Prišli už tie plagáty?“ spýta sa. Zaškúli na mňa a do tváre jej spadne pramienok čiernych vlasov, ktoré jej siahajú po plecia. Netrpezlivo si ho odhrnie z čela.
Pokrútim hlavou. „Ešte nie. Istotne dorazia dnes popoludní.“
„Fajn. Rozdáme ich zajtra na biológii, dobre?“
Ukážem na zodpovedajúci ružový riadok v zápisníku a Lin spokojne prikývne. Znovu skontrolujem hodiny. Mám čo robiť, aby som sa ovládla a nekývala nohami. Namiesto toho si čo najnenápadnejšie začnem baliť fixky. Všetky špičky musia smerovať rovnako, preto potrebujem viac času.
Zlatú si nezbalím, ale slávnostne ju strčím za tenkú gumičku na plánovači. Vrchnák otočím dopredu. Iba tým sa uspokojím.
Konečne zazvoní a Lin vystrelí zo stoličky rýchlejšie, než je podľa mňa v ľudských silách. Zdvihnem obočie.
„Nepozeraj sa tak,“ okomentuje a prehodí si tašku cez plece. „Ty si začala!“
Neodpoviem, len si s úsmevom dobalím zvyšok vecí.
Z miestnosti vyjdeme prvé. Rýchlymi krokmi sa presunieme cez západné krídlo Maxton Hall a odbočíme prvou chodbou doľava.
V prvých týždňoch som v tej obrovskej budove neustále blúdila a niekoľkokrát som meškala na hodinu. Bolo mi to hrozne trápne, hoci ma učitelia neúnavne presviedčali, že sa to stáva väčšine nováčikov v Maxton Hall. Škola je ako zámok. Má päť poschodí, južné, západné a východné krídlo a tri vedľajšie budovy, v ktorých sa vyučujú predmety ako hudobná výchova a informatika. Dá sa zatúlať na množstve odbočiek aj chodníkov a všetky schody nevedú na každé poschodie, čo privádza človeka do zúfalstva.
Hoci som sa tu spočiatku nadobro strácala, dnes poznám školu ako svoje topánky. Dokonca som si istá, že by som cestu do kabinetu profesora Suttona našla aj so zavretými očami.
„Mala som si aj ja dať napísať odporúčanie Suttonovi,“ hundre Lin cestou po chodbe. Napravo zdobia vysoké steny benátske masky – umelecký projekt záverečného ročníka. Už som sa pred nimi párkrát zastavila a obdivovala hravé detaily.
„Prečo?“ spýtam sa. Bude treba upozorniť školníka, aby tie masky odniesol do bezpečia pred víkendovým večierkom na oslavu návratu do školy.
„Lebo nás má rád, odkedy sme minulý rok spolu organizovali rozlúčkový večierok, a vie, že sa zapájame a tvrdo pracujeme. Navyše je mladý, ambiciózny a takisto nedávno skončil Oxford. Bože, najradšej by som si dala facku, že mi to nenapadlo skôr.“
Potľapkám Lin po predlaktí. „Aj profesorka Marrová študovala na Oxforde. A podľa mňa je lepšie dostať odporúčanie od niekoho, kto má viac pracovných skúseností než Sutton.“
Lin sa na mňa skepticky pozrie. „Ľutuješ, že si ho požiadala?“
Pokrčím plecami. Profesor Sutton sa koncom predošlého školského roka náhodou dozvedel o mojej túžbe dostať sa na Oxford a ponúkol mi, že ho môžem vyspovedať, ako len chcem. Hoci študoval iný odbor, než plánujem ja, mal množstvo zasvätených informácií, ktoré som dychtivo nasávala a neskôr si starostlivo zapísala.
„Nie,“ odvetím nakoniec. „Určite vie, čo je v odporúčaní dôležité.“
Na konci chodby musí Lin odbočiť doľava. Dohodneme sa, že si neskôr zavoláme, a rýchlo sa rozlúčime. Podľa hodiniek je o päť minút pol druhej, preto pridám do kroku. So Suttonom sa mám stretnúť o pol druhej a v nijakom prípade nechcem meškať. Prefičím okolo vysokých renesančných okien, cez ktoré dopadajú do chodby zlatisté septembrové lúče, a pretlačím sa cez skupinu študentov v rovnakej tmavomodrej uniforme, akú nosím ja.
Nikto si ma nevšíma. Tak to v Maxton Hall chodí. Obliekame si síce to isté, teda dievčatá modrozelené kockované sukne, chlapci béžové nohavice a všetci tmavomodré saká šité na mieru, ale nedá sa prehliadnuť, že sem vlastne nepatrím. Zatiaľ čo moji spolužiaci chodia do školy s drahými značkovými taškami, látka môjho kaki ruksaka je miestami už taká tenká, že sa každú chvíľu pretrhne. Nedám sa však nijako zastrašiť. Ani tým, že sa tu mnohí správajú, akoby škola patrila výlučne im, lebo pochádzajú z bohatých rodín. Som pre nich neviditeľná a robím, čo sa dá, aby to tak aj ostalo. Najmä nevzbudzovať pozornosť. Doteraz to fungovalo celkom dobre.
So sklopeným zrakom sa prederiem cez zvyšok študentov a naposledy odbočím doprava. Za tretími dverami naľavo sedí profesor Sutton. Medzi nimi a ďalším kabinetom stojí ťažká drevená lavička. Preletím pohľadom od nej na svoje hodinky a zase späť. Ešte dve minúty.
Nevydržím to už ani o sekundu dlhšie. Rozhodne si uhladím sukňu, napravím si sako a skontrolujem, či mám kravatu na správnom mieste. Potom podídem k dverám a zaklopem.
Nič.
S povzdychom sa napokon posadím na lavičku a sledujem obe strany chodby. Možno si len odbehol po niečo na jedenie. Prípadne po čaj. Alebo kávu. To mi pripomenie, že som dnes radšej nemala nijakú piť. Bola som totiž rozrušená, ale mama jej uvarila priveľa a nechcela som ju vylievať. Teraz sa mi pri opätovnom pohľade na hodinky trochu trasú ruky.
Je pol druhej. Na minútu presne.
Zase vykuknem na chodbu. Nikto nikde.
Čo ak som nezaklopala dostatočne nahlas? Alebo som to poplietla. Z tej predstavy sa mi hneď zrýchli pulz. Žeby sme nemali schôdzku dnes, ale až zajtra? Rýchlo potiahnem zips na ruksaku a vylovím plánovač. Všetko však sedí. Správny dátum aj čas.
Zavrtím hlavou a zavriem batoh. Za bežných okolností nebývam taká nervózna, ale doslova šaliem z myšlienky, že by sa pri prihlasovaní na vysokú školu niečo nepodarilo alebo že by ma na Oxford neprijali.
Snažím sa upokojiť. Vykročím k dverám a zaklopem znovu.
Tentoraz začujem nejaký zvuk. Akoby niečo spadlo na zem. Opatrne otvorím dvere a nakuknem dnu.
Vynechá mi srdce.
Počula som dobre.
Profesor Sutton tam je.
Ibaže nie sám.
Na jeho písacom stole sedí nejaká žena a vášnivo ho bozkáva. On stojí medzi jej nohami a drží ju za stehná. Vtom ju zovrie silnejšie a pritiahne si ju bližšie až na okraj stola. Ich pery sa opäť spoja, ona ticho zastoná a zaborí ruky do jeho tmavých vlasov. Sú takí prepletení, až sa nedajú jednotlivo rozoznať.
Kiežby som od nich dokázala odvrátiť zrak. Ibaže nemôžem. Ani keď zasunie ruky hlbšie pod jej sukňu, ťažko zafučí a ona ticho vzdychne: „Bože, Graham.“
Konečne sa spamätám zo šoku, no neviem si spomenúť, ako mi fungujú nohy. Zakopnem o prah a dvere sa tak rozletia, až tresnú o stenu. Profesor Sutton a tá žena od sebe odskočia. On zdvihne hlavu a zbadá ma. Otvorím ústa, aby som sa ospravedlnila, ale vyjde zo mňa iba chrapot.
„Ruby,“ hlesne bez dychu profesor Sutton. Má strapaté vlasy, vrchné gombíky na košeli rozopnuté a červenú tvár. Pripadá mi úplne cudzo, vôbec nie ako môj učiteľ.
Do tváre mi stúpa vražedná horúčava. „Ja… mrzí ma to. Myslela som si, že máme…“
Vtedy sa mladá žena otočí a zvyšok vety mi uviazne v hrdle. Ústa sa mi odmietnu zavrieť, telom prebehne ľadový mráz. Doslova zízam na tú ženu. Tyrkysové oči má prinajmenšom také vytreštené ako ja. Rýchlo odvráti zrak na svoje drahé topánky, prejde ním po podlahe a nakoniec sa pozrie na profesora Suttona, teda Grahama, ako ho nazvala pred chvíľou.
Poznám ju. Predovšetkým jej plavý, dokonale zvlnený vrkoč s ryšavým nádychom, ktorý sa predo mnou vždy hojdá na dejepise.
Na hodinách profesora Suttona.
Dievča, ktoré sa práve bozkávalo s mojím učiteľom, sa volá Lydia Beaufortová.
Točí sa mi hlava. A každú chvíľu sa asi povraciam.
Usilujem sa vymazať z hlavy všetko, čo som videla v uplynulých minútach, ibaže márne. Viem to, profesor Sutton a Lydia to pochopili tiež. Dá sa to zreteľne vyčítať z ich šokovaných výrazov. Cúvnem o krok a profesor Sutton ku mne podíde s natiahnutou rukou. Zase sa potknem o prah a zachytím sa v poslednej chvíli.
„Ruby,“ začne, ale hučanie v mojich ušiach je čoraz hlasnejšie.
Zvrtnem sa na podpätku a rozbehnem sa preč. Profesor Sutton za mojím chrbtom opakuje moje meno. Stále hlasnejšie.
Ja však utekám. Čo najďalej.
