Práve máte otvorenú ukážku knihy Belladonna. Ukážka obsahuje prvú kapitolu. Viac o knihe nájdete na tomto odkaze.

1
Vraví sa, že človeka dokáže zabiť už päť bobúľ ľuľkovca zlomocného, známeho tiež pod názvom belladonna. Za svoje meno vďačí obsahu atropínu, kvôli ktorému Talianky používali túto rastlinu na rozšírenie zreničiek, aby mali pekný zmyselný pohľad.
Stačí zjesť päť sladkých bobúľ priamo zo stonky. Alebo ich rozdrviť a nechať vylúhovať v šálke čaju, ako to zvyčajne robila Signa Farrowová.
Nakláňala sa nad medeným pohárom a vdychovala výpary. Tmavé obočie sa jej lesklo od potu. Zjesť čerstvé bobule by bolo určite jednoduchšie, ale ešte stále sa učila, aké má na ňu ľuľkovec zlomocný účinky a nechcela riskovať, že teta Magda ju opäť nájde ležať v záhrade v bezvedomí s jasnočerveným jazykom.
Už celé týždne nevidela smrť. Zo skrýše ju dokázal vytiahnuť len posledný výdych a nikdy neodchádzala s prázdnymi rukami. Aspoň tak to malo fungovať. Lenže Signa Farrowová bola dievča, ktoré nemohlo umrieť.
Prvé stretnutie so zubatou, ktoré si Signa pamätala, sa odohralo, keď mala päť rokov. V dome starej mamy spadla zo schodov tak nešťastne, že si zlomila väzy. Zostala ležať na chladnej podlahe a kútikom oka sledovala, ako sa k nej blíži. Hmlisto chápala, že jej mladé telo niečo také nemôže prežiť a bola si istá, že si po ňu prišla. Lenže smrť sa len mlčky prizerala, ako sa jej kosti vracajú na miesto, a keď sa akoby zázrakom pozviechala z pádu, ktorý by každého iného zabil, bez slova zmizla.
Prešlo ďalších päť rokov, kým ju Signa opäť uvidela. Sedela na posteli pri umierajúcej starej mame a s úžasom sledovala, ako jej smrť podáva ruku a vyslobodzuje jej dušu z tela. Stará mama bola celé mesiace chorá a predtým, ako dovolila smrti odviesť ju do pokojného posmrtného života, usmiala sa a pobozkala Signu na čelo.
Signa zvierala ruku jej mŕtveho tela a s plačom prosila smrť, aby priviedla starú mamu späť, kým v nej neostala jediná slza. Nikto iný smrť nevidel. A nevidel ani duše, ktoré smrť sprevádzala do posmrtného života. Signa premýšľala, či to nie je jej vina. Či stará mama nezomrela preto, lebo je dievčaťom, ktoré vidí smrť.
Nepamätala si, ako dlho zostala v dome, kým niekto zacítil zápach rozkladajúceho sa tela a nenašiel Signu, ktorá so strapatými vlasmi a v špinavom oblečení sedela schúlená na podlahe pri posteli starej mamy. Vyhnali ju z domu a poslali k prvému tútorovi, po ktorom nasledovalo mnoho ďalších.
Nasledujúcich niekoľko rokov trávila skúšaním svojich nezvyčajných schopností. Začala tým, že sa pichla tŕňom do prsta a sledovala, ako jej vytryskla krv a vzápätí zmizla, akoby sa nikdy neporanila. Potom svoje experimenty posunula na vyššiu úroveň – skákala zo skál dosť vysokých na to, aby sa pri dopade dokaličila. Zistila, že pociťuje len tupý náraz a o niekoľko minút sa už opäť preháňala po útesoch.
Bobule belladonny však nikdy nemali byť súčasťou experimentov. Narazila na ne náhodou v zanedbanej záhrade tety Magdy niekoľko mesiacov potom, ako k nej prišla. Myslela si, že sú to divoké čučoriedky. Netušila, že sú jedovaté, až kým sa jej nezahmlilo pred očami. Vzápätí sa bezvládne zvalila do buriny. Vtedy sa jej opäť zjavila smrť, číhala na ňu za kmeňom duba.
Teta Magda ju našla ležať na zemi v záhrade s bobuľami belladonny v ruke a s ústami sfarbenými dočervena. Takmer dostala infarkt, keď sa Signa zrazu zdvihla zo zeme, akoby sa nič nestalo. Jed sa jej z organizmu vyplavil za niekoľko minút.
V ten deň sa Signa niečo naučila – ako vylákať smrť z tieňov. A s týmto poznaním sa rozhodla, že jej už nedovolí dlhšie sa skrývať.
Priložila si čaj k perám, no sotva si stihla namočiť jazyk, medený pohár jej vyletel z rúk. Rozheganá drevená lavička sa pod ňou rozsypala na kúsky, pohár s rachotom dopadol na zem a fialový čaj sa rozlial po ošúchanej sivej kamennej podlahe.
Keď sa Signa otočila, hľadela na ňu zachmúrená tvár tety Magdy. Takto sa tvárila často, hoci keby sa človek prizrel bližšie, zistil by, že tenká spodná pera a kostnaté ruky sa jej v Signinej prítomnosti trasú. Videl by jej rozšírené zrenice a pot na zvráskavenom čele.
„Myslíš si, že neviem, čo máš za lubom, ty diablica?“ Teta Magda zdvihla pohár z podlahy, privoňala k nemu a nakukla dovnútra. Keď zbadala rozdrvené bobule, ešte viac sa zamračila. „Nešťastnica jedna, aké diabolské kúsky to tu stváraš?“
Teta Magda do nej hodila pohár. Signa sa uhla, ale pohár ju trafil do pleca. Zostalo v ňom dosť tekutiny, aby ju popálila a fialová šťava z bobúľ zašpinila jej obľúbený sivý kabát. „Varovala som ťa, čo sa stane, ak prinesieš to bosoráctvo do môjho domu,“ skríkla teta Magda.
Signa si pálenie pokožky nevšímala a vrhla na tetu zlostný pohľad. „Bol to len čaj,“ vyhlásila tak presvedčivo, že každý, kto ju dobre nepoznal, by si mohol myslieť, že vraví pravdu. Lenže teta Magda vedela svoje. A myslela si o sebe, že je priveľmi chytrá a priveľmi zbožná, aby sa nechala oklamať „čarodejnicou“.
Samozrejme, Signa sa za čarodejnicu nepovažovala. Hoci botaniku nijako zvlášť neobľubovala, často si želala, aby poznala zopár kúziel. Aké úžasné by bolo mať čarovnú formulku, ktorá by upratala túto chatrč alebo jej vyčarila namiesto suchého chleba všemožné dobroty, na ktoré by si len spomenula.
„Zbaľ si veci!“ skríkla teta Magda, keď cez štrbinu v okne do kuchyne prenikol prudký závan jesenného vzduchu. Pritiahla si kabát tesnejšie k útlemu telu. Tvár mala bledú a hruď sa jej otriasala mokrým, zadúšajúcim kašľom. Signa sa pozrela za ňu, či tam neuvidí tiene smrti, aby si ju odviedli so sebou. Obávala sa toho už odvtedy, čo teta pred týždňom začala kašľať, ale žiadne tiene nevidela.
„Dnes v noci budeš spať v kôlni,“ vyhlásila teta chladným tónom, až Signu zamrazilo a ľutovala, že sa k tejto odpornej ženskej vôbec niekedy dostala. Žiaľ, nemala na výber.
Vďaka dedičstvu, na ktoré si Signa bude môcť uplatniť nárok v deň svojich dvadsiatych narodenín a štedrej odmene, ktorú z neho jej tútori inkasovali, sa o ňu kedysi jej potenciálni opatrovníci doslova bili. Prvú bitku vyhrala jej stará mama, nie z chamtivosti, ale z lásky. Keď zomrela, Signu poslali k matkinmu bratovi – mladému a zdravému bankárovi so značným majetkom a plodným milostným životom. Hoci ju často nechával samu a musela sa starať sama o seba, na roky, ktoré s ním strávila, mala dobré spomienky. Dokonca si našla aj priateľku, Charlottu Killingerovú, ktorá jej robila spoločnosť na potulkách v lese a výzvedných misiách v susedstve.
Lenže nakoniec sa ukázalo, že milostný život jej strýka bol až priveľmi plodný. Keď mal tridsať rokov, zomrel na chorobu, ktorú chytil od svojich početných mileniek. Signa dúfala, že si ju k sebe vezme Charlottina rodina, lenže matka jej priateľky zomrela na tú istú chorobu. Škandál znamenal koniec ich priateľstva a Signa o Charlotte viac nepočula.
Keď mala Signa dvanásť rokov, začali sa šíriť klebety. A keď jej tretí tútor zahynul pri tragickej dopravnej nehode cestou po ňu a štvrtá tútorka sa utopila vo vlastnej vani po požití sedatív a priveľkého množstva likéru, len sa to zhoršilo. To dieťa je prekliate, šepkali si ľudia. Je to bosorka splodená samotným diablom. Kamkoľvek sa pohne, zubatá ju nasleduje. Signa nikdy nepovedala ani slovo na svoju obranu, pretože si nebola istá, či nemajú pravdu.
Predstierala, že nevidí duchov, okolo ktorých prechádzala na uliciach alebo s ktorými sa dokonca delila o domy, v ktorých bývala, v nádeji, že keď si ich nebude všímať, jedného dňa sa vyparia. Žiaľ, ignorovať duchov nebolo až také jednoduché. Občas mala pocit, že ich rozčuľuje, ako sa im snaží vyhýbať.. A tak zavíjali po chodbách alebo ju strašili v zrkadlách. Vždy sa usilovali svojím vyčíňaním Signu prekvapiť a vydesiť.
V Magdinom dome našťastie nijakí duchovia nebývali, ale Signinu situáciu to nijako neuľahčovalo. Teta Magda obľubovala hazardné hry a často trávila celé dni v herniach. Samozrejme, domov sa vždy vracala s prázdnymi vreckami. Nezaoberala sa takými hlúposťami, ako nakúpiť zásoby základných potravín alebo upratať, aby Signa mohla v tej zaprášenej chatrči, ktorá bola jej domovom, riadne dýchať. Zaujímali ju len peniaze, ktoré dostávala za to, že dovolila Signe u nej bývať.
Signa si uvedomovala, že teta sa jej bojí – dokonca to aj očakávala, ale nič to nemenilo na skutočnosti, že u nej mala biedny život. Už sa nevedela dočkať dňa, keď o niekoľko mesiacov dovŕši dvadsať rokov a bude si môcť uplatniť nárok na svoje dedičstvo. Potom si konečne vytvorí vlastný domov, ktorý sa naplní svetlom a teplom, a čo je najdôležitejšie, množstvom ľudí. Bude sa po ňom prechádzať v nádherných šatách a priťahovať pohľady desiatok driečnych mládencov, ktorí jej budú vyznávať lásku. A už nikdy nebude sama.
Lenže aby sa jej sny mohli stať skutočnosťou, musela sa postaviť zoči-voči smrti. Najlepšie ešte v tú noc, skôr než si so sebou vezme ďalšieho jej tútora a naďalej ju bude prenasledovať.
„Choď sa zbaliť, dievča,“ zopakovala teta Magda. Kostnaté ruky sa jej triasli. „Dnes v noci ťa vo svojom dome nechcem.“
Signa zdvihla zo zeme pohár, v ktorom pribudol ďalší vrub a vybehla z kuchyne. Vratké drevené schody pod ňou zastonali, akoby ich jej kroky urážali. Signa sa usilovala myslieť len na špinu, ktorá pokrývala dom od základov až po rozpadávajúcu sa strechu, na križiaka, ktorý si spokojne žil v dokonale zachovanej pavučine v kúte stropu, mimo dosahu, ale vždy na očiach. Usilovala sa myslieť na čokoľvek, len aby zahnala chmúrne myšlienky, ktoré jej vírili hlavou. Myšlienky o tom, že s ňou niečo nie je v poriadku. Že je netvor. Že keby bola normálna, svet by bol lepší.
Magda bola presvedčená, že Signa má vo svojej duši diabla a možno mala pravdu. Možno sa v nej diabol pohodlne usadil a preto nemohla umrieť. Napriek tej predstave Signa presne vedela, čo musí urobiť.
Domom sa ozýval Magdin zadúšajúci kašeľ a Signa pridala do kroku. Keď vošla do svojej malej izby v podkroví, pritiahla kufor k dverám, aby tete zabránila vojsť dnu a po špičkách prešla do stredu izby. Vyzliekla si kabát, nadvihla si sukňu a sadla si na podlahu. Z vrecka kabáta vytiahla bobule belladonny. Položila ich pred seba, potom z druhého vrecka vybrala hrdzavý kuchynský nôž a zastrčila si ho za pás sukne, aby ho mala poruke. Do úst si vložila päť bobúľ a skôr než dovolila, aby sa jej ich sladkosť rozliala po jazyku, mimovoľne si uhladila tmavé kučery a upravila golier.
Keď jed začal účinkovať, mala pocit, akoby jej niekto rozrezal hruď žeravým železom a zmocnil sa jej pľúc. Jej pokožka sa zmenila na tečúci kohútik, z pórov jej prúdili veľké kropaje potu. Zdvihol sa jej žalúdok a v hrdle ju pálila žlč. Zavrela oči pred tieňmi, ktoré sa pred ňou mihotali a vytvárali čudné vidiny.
O chvíľu začali účinky bobúľ slabnúť. Bola to dávka, ktorá by každého iného zabila, no Signa sa z nej zotavila v priebehu niekoľkých minút. Tento stav však musela čo najviac predĺžiť. Jedine tak mala šancu vylákať smrť zo skrýše a raz a navždy s ňou skoncovať.
Nakoniec jej vnútro zaplavil chlad. Dobre vedela, čo to znamená. Bola to tá známa prítomnosť, ktorá sa dožadovala povšimnutia. Keď otvorila oči, tiene smrti sa vznášali priamo pred ňou.
Sledovali ju.
Čakali.
Prítomnosť smrti bola známa a opojná, a vždy ju prekvapila – zvíjajúce sa tiene sformované do nejasnej ľudskej postavy. Takej temnej, že pohľad na ňu priam bolel. Lenže Signa od nej nemohla odtrhnúť zrak. Smrť ju priťahovala ako svetlo nočného motýľa. A zdalo sa, že to bolo vzájomné.
Nejasná postava k nej pristúpila bližšie a naklonila sa nad ňu ako sup nad svoju korisť. Okolo nej tancovali tiene. Signa sa pozrela do bezodnej temnoty, a hoci ju oči pálili, nedokázala odvrátiť zrak.
„Bol by som radšej, keby si ma nevolala zakaždým, keď si zmyslíš.“ Hlas bol celkom iný, ako Signa očakávala. Bol hlboký a mužský, nie ľadový a drsný, ako predpokladala. Znel ako potok na lúke, pohládzal ju po tele a pozýval ju na polnočné kúpanie. „Mám plné ruky práce, ako iste vieš.“
Signa celá zmeravela. Vyše devätnásť rokov čakala, kedy konečne začuje hlas smrti, a toto sú jej prvé slová? Uchopila rukoväť noža a zamračila sa. „Keď mi už ničíš život, je načase, aby si mi povedal dôvod.“
Tiene ustúpili dozadu a jej skrehnuté prsty zaplavilo teplo. Vôbec si neuvedomovala, že jej bola zima. „To podľa teba robím, Signa? Ničím ti život?“ spýtal sa hlas neveriacky.
Niečo v tých slovách Signu znepokojilo. Niečo až priveľmi známe, čo spôsobilo, že jej celým telom prebehli zimomriavky. „Nevyslovuj moje meno,“ skríkla. „Z tvojich úst znie ako nadávka.“
Hlas sa zasmial hlbokým, melodickým tónom a tiene sa zavlnili. „Tvoje meno nie je nadávka, vtáčatko. Páči sa mi jeho chuť.“
Signa nechápala, čo s ňou ten smiech robí. Celé roky sa pripravovala na túto chvíľu a zrazu nenachádzala slová. A aj keby ich našla, čo by sa tým zmenilo? Nemohla sa nechať uchlácholiť podivnými rečami, keď činy smrti jej zničili život, pripravili ju o všetkých priateľov, tútorov a o všetky domovy, aké kedy mala. Preto viac nepremýšľala – nastal čas chopiť sa príležitosti a zistiť, kde má smrť slabiny.
Trasúcimi sa rukami uchopila nôž, pozbierala všetky sily, ktoré jej zostali v ochabnutom tele, a nôž zapichla priamo doprostred tieňov.
…