Práve máte otvorenú ukážku knihy Neskutočné príbehy z Baskerville Hall. Ukážka obsahuje prvé tri kapitoly. Viac o knihe nájdete na tomto odkaze.
1. Štúdia v krvavočervenom
Arthur bol chlapec, ktorý sa takmer nikdy nemýlil. V škole mal jeden veľmi otravný zvyk a to, že vždy najprv vypracoval odpoveď a potom aj správne riešenie. Jeho spolužiaci však vedeli, že za to nemohol, a že mu to takto jednoducho myslelo.
No keby ste sa Arthura Conana Doyla v ten svieži septembrový deň opýtali, či vnímal že, niečo visí vo vzduchu a či cítil blížiace sa dobrodružstvo – a aj nebezpečenstvo, – okamžite by vás označil za šarlatána, ktorý sa ho snaží oklamať vešteckými výmyslami, len aby ste z neho vytiahli nejaké drobné.
Ako sa však ukázalo, aj Arthur sa občas mohol pomýliť.
„To je všetko?“ opýtal sa toho osudného popoludnia a zamračil sa na kus baranieho mäsa, ktoré pán Fraser položil pred neho na váhu. Rozdelené na sedem častí by sotva stačilo každému na jedno sústo.
„Obávam sa, že to je všetko, čo si dnes za svoje peniaze kúpiš, Arthur,“ odpovedal mu pán Fraser so smutným úsmevom. Arthurovi neunikli tmavé kruhy pod mäsiarovými očami.
Zahľadel sa na druhý koniec obchodu obsypaného pilinami, kde zvyčajne pracovala pani Fraserová, ale dnes ju tam nevidel. Zrak sa jej v poslednej dobe zhoršil. Prišiel na to podľa toho, ako naňho žmúrila, keď ho zdravila. Možno to s ňou už bolo také zlé, že ani nemohla pracovať. A azda by potrebovala teraz aj lekára a pán Fraser bude musieť namiesto nej niekoho zamestnať.
Inými slovami, pán Fraser mu teraz nemôže dať viac mäsa, ale iba to, za čo zaplatí, usúdil Arthur.
„Dobre,“ privolil Arthur. Rýchlo sa rozpamätal na to, čo sa patrí. „A ďakujem.“
Keď sa vybral k dverám s baraninou zabalenou v papieri, prechádzal pohľadom po ostatných zákazníkov čakajúcich v rade. Stál tam muž, zjavne čímsi zaujatý, pretože si vôbec nevšimol, že cestou do obchodu šliapol do konského lajna. Jedna žena mala zas dosť nešikovne zašitú dieru na sukni. Všimol si aj chlapca, ktorý podľa toho, ako sa mu vydúvala čižma, v nej asi ukrýval nôž.
Snažil sa týmito detailmi odpútať, aby nemyslel na lákavé kusy teľacieho a bravčového mäsa za pultom pána Frasera, ktoré nakŕmia iné rodiny.
Nie sú pre nás, povedal si Arthur. Dnes sa nám z nich neujde.
Uľavilo sa mu, keď vyšiel na nerovnú kamennú dlažbu ulíc Edinburghu. Hemžilo sa to tam nakupujúcimi, roznášačmi novín, koňmi a dievčatami, ktoré na rohu ulíc predávali kytice kvetov.
Vzduchom sa niesla čerstvá vôňa zázvorových koláčikov z pekárne u Barrowclougha. Z juhozápadu však pofukoval chladnejší vietor a už v sebe niesol prísľub nadchádzajúcej jesene. Listy na stromoch pozdĺž cesty príjemne šušťali vo vánku a čakali, kedy na nich príde rad a opadnú.
Mladý Arthur zbožňoval takéto septembrové popoludnia pretože v septembri začínal nový školský rok a s ním aj vyučovanie a nové predmety.
Dnes mu však vetrík zavial do srdca iba pocit nepríjemného chladu.
Skôr než si uvedomil, kam ho nohy nesú, prešiel cez ulicu ku kníhkupectvu W. Scott Books. Zahľadel sa na predavačku, ako aranžuje výklad. Z miesta, kde stál, nedokázal rozoznať názvy kníh, no aj tak boli preňho zväzky rovnako lákavé ako to najlepšie mäso u mäsiara – ba možno ešte viac. V mysli si premietal všetko, čo ukrývali – neprebádané miesta, kdesi ďaleko od Škótska a dobrodružstvá čakajúce iba na to, aby sa odohrali.
Povzdychol si a na výklade sa zahmlilo sklo.
Nie sú pre mňa, pripomenul si znova. Ani dnes si žiadnu nekúpim.
Jeho rodina si nemohla dovoliť ani dostatok jedla, aby naplnila žalúdky všetkých členov. Vonkoncom si nemohli kupovať knihy, ktoré by naplnili Arthurovu myseľ.
Ako na znamenie, z myšlienok ho vytrhlo ostré zaklopanie na sklo z druhej strany výkladu. Kníhkupkyňa so šedivými vlasmi sa na neho mračila a naznačovala mu, aby odišiel.
Arthur sa vrátil na preplnený chodník, a v tej chvíli dospel k rozhodnutiu.
Spomenul si na pána Crabtreeho, nevrlého riaditeľa Newingtonovej akadémie, ktorého dych smrdel ako kyslé mlieko, a na to, ako mu hovoril, že s takou bystrou mysľou, akú má on, by sa mohol presadiť vo svete.
Arthur si však túto teóriu pána Crabtreeho nikdy neoverí, pretože si predsavzal, že budúci týždeň sa do Newingtonskej akadémie už nevráti.
Niekto musel zarábať na živobytie rodiny a keďže jeho otec pracoval čoraz menej, tým niekým musel byť práve Arthur. Tá predstava ho napĺňala strachom, ale aj odhodlaním.
Zajtra by sa mohol zastaviť u mäsiara a požiadať pána Frasera o prácu ako jeho učeň. Predstava, že bude celý deň krájať mäso, ho veľmi nenadchýnala, ale zdalo sa mu to oveľa lepšie ako zametať komíny alebo – zachvel sa – kopať hroby.
Momentálne ho však potrebovali doma. Čakala naňho mama, aby mohla začať pripravovať večeru.
Arthur sa otočil a narazil do neznámej ženy. Tlačila kočík s dieťaťom hore kopcom.
„Prepáčte, madam,“ ospravedlnil.
Zdalo sa, že si ho žena ani nevšimla.
Zvláštne, pomyslel si Arthur.
Zahľadel sa na ňu pozornejšie. Bola to pekná žena, ale jej výraz sa mu videl trochu napätý, akoby ju niečo bolelo. Tvár mala bielu ako krieda – výrazne kontrastovala so žiarivými farbami kvetov z kytice, ktorá jej trčala z kapsy na boku a s krvavočervenou látkou jej šiat. V dave okoloidúcich v tej farbe rozhodne vynikala. Väčšina ľudí chodievala po ulici vo fádnych odtieňoch, vyblednutých temer až do siva.
Žena na okamih ustrnula.
V tej istej chvíli si Arthur uvedomil a spojil tri skutočnosti.
Po prvé, tá žena mala na sebe úplne nové šaty.
Po druhé, dieťa v kočíku bolo veľmi malé – nemalo viac než dva mesiace.
Po tretie, žena dýchala veľmi plytko.
Stalo sa to v zlomku sekundy – žena privrela oči a naklonila sa dopredu ako čajník, keď z neho lejete vodu.
Arthur pustil balíček s baraním mäsom na zem a vymrštil ruky dopredu. Žena omdlela, no on ju stihol zachytiť tesne predtým, než by jej hlava dopadla na chodník.
S pocitom úľavy ju nemotorne zložil na zem. Signály vyhodnotil správne. Len čo sa žena preberie z mdlôb, môže sa živá a zdravá vrátiť so svojím dieťaťom domov.
Dieťa!
Arthur sa prudko otočil vo chvíli, keď sa kočík začal kotúľať po chodníku dolu kopcom. Načiahol ruku, aby ho zachytil, ale nestihol to. Ten už naberal rýchlosť a nebezpečne sa rútil dolu svahom.
Srdce mu od hrôzy poskočilo, keď zbadal, ako kočík vzápätí narazil na vyčnievajúci kameň a prudko zabočil smerom k ceste… po ktorej sa rútil koč ťahaný štyrmi obrovskými koňmi.
2. Podivuhodné stretnutie
Hrozilo, že kočík s dieťaťom kone prejdú. Arthur stál však príliš ďaleko, aby tam dobehol včas. Očami prechádzal po ulici. Potom sa zohol a prstami nahmatal malý kamienok na zemi.
„Hej!“ zakričal z plného hrdla, hodil kameň a modlil sa, aby trafil svoj cieľ.
Chcel ho hodiť rovno do hlavy mužovi, ktorý kráčal pred kočíkom zozadu, presne tak, ako zamýšľal. Muž sa otočil, hľadajúc vinníka, ale namiesto toho zbadal kočík rútiaci sa dolu k ceste. Vrhol sa dopredu a podarilo sa mu práve včas zachytiť jeho rukoväť. O sekundu na to preletel okolo kočiar s koňmi.
Arthur sa s úľavou zosunul na zem. Okolo sa zhromaždil menší dav, aby zistil, čo sa stalo, preto musel natiahnuť krk, aby dovidel na muža s kočíkom. Kráčal späť do kopca, jednou rukou tlačil kočík a druhou sa opieral o vychádzkovú palicu. Arthura prekvapilo, keď zbadal oného záchrancu – na to, ako svižne pred chvíľou uskočil, vyzeral dosť staro.
„To ty si hodil ten kameň?“ spýtal sa Arthura výrazne monotónnym prízvukom.
Chlapec nemohol od toho muža odtrhnúť pohľad. Sledoval, ako si zastrčil palicu pod pazuchu a naklonil si cylinder tak, aby si zozadu mohol pošúchať hlavu. Arthura však neprekvapil iba jeho vek. Mužova vráskavá tvár bola veľmi opálená, ako keby sa iba nedávno vrátil z trópov. Mal snehobielu, dokonale zastrihnutú bradu, dlhý úzky nos, sivé oči a oblečený bol v elegantnom tvídovom obleku a veste. Arthur zbadal, že na vrchu mahagónovej lesknúcej sa palice trónila strieborna havrania hlava. Čo už mohol takýto anglický džentlmen hľadať v štvrti ako je táto?
„Veľmi sa ospravedlňujem, pane,“ povedal Arthur. „Vedel som, že ak na vás zavolám, nemusíte si uvedomiť, že volám na vás. Neotočili by ste sa včas.“
Džentlmen sa na Arthura dlho zahľadel, potom trochu pohol bradou. „Veru, myslím, že existujú aj horšie dôvody na to, pre ktoré by si cudziemu človeku zámerne zaútočil na hlavu.“
Nepríjemná kníhkupkyňa vyšla zo svojho obchodu, aby pomohla vstať matke dieťaťa. Žena vytiahla svoje dieťa spod prikrývok v kočíku a pritlačila si ho k hrudi.
„Povedali mi, že tebe vďačím za to, že som nespadla hlavou na zem,“ povedala
Arthurovi. Potom sa obrátila k tomu pánovi. „A vám za záchranu môjho dieťaťa.“
Postarší Angličan pokrútil hlavou. „Aj to je zásluha tohto chlapca. Keby nemyslel a nekonal tak promptne, mohlo to dopadnúť katastrofou. Naozaj hotovou katastrofou.
Vzápätí na to nastal menší rozruch. Matka dieťaťa trvala na tom, aby od nej Arthur prijal kvety, ktoré predtým kúpila na trhu. Prichádzali k nemu celkom cudzí ľudia, aby mu potriasli rukou. Arthurovi sa z toho trochu točila hlava. Netúžil po ničom inom než už ísť domov. Napokon žena s dieťaťom odišla, ľudia sa rozpŕchli a zostali tam len Arthur a ten zvedavý pán.
Muž sa oprel o výklad kníhkupectva a zamyslene si poklepkával nezapálenou fajkou po perách. Stretli sa im pohľady a Arthur si všimol, ako prenikavo naňho hľadí.“
„Takže si tú ženu zachránil pred pádom, čo?“ riekol. „Máš rýchle reflexy?“
„Nie, pane,“ odvetil mu Arthur, znepokojený tým, ako skúmavo si ho muž premeriaval. „Videl som, že omdlie.“
„Naozaj? A to ako?“
„Všimol som si, že má nové šaty, že je bledá a zdalo sa mi, že sa jej aj ťažko dýcha. Očividne práve porodila dieťa, no pás mala veľmi štíhly. Usúdil som, že si kúpila nové šaty a že si možno prikúpila aj nový…“ – tu Arthur znížil hlas na šepot – „korzet.“
Dúfal, že tomu pánovi sa nebude zdať čudné, že vie o takýchto veciach. Zdieľal predsa izbu s piatimi sestrami a jeho mama len pred pár mesiacmi porodila jeho sestričku Constance.
Arthur si odkašľal. „Zrejme jej príliš utiahli korzet. Takáto spodná bielizeň je známa tým, že obmedzuje prúdenie vzduchu a z toho môže človek…“
„Omdlieť,“ dokončil pán. „Presne tak.“
Zvony v neďalekom kostole v Newingtone začal odbíjať celú hodinu a Arthur zalapal po dychu.
„Prosím, ospravedlňte ma,“ povedal a zohol sa, aby zdvihol balík baranieho mäsa, ktorý predtým pustil na zem. „Už musím ísť domov.“
Muž nadvihol svoj klobúk na pozdrav. „Tvoja pozorovacia schopnosť ti dnes dobre poslúžila,“ povedal. „Možno ešte lepšie, ako sa nazdávaš.“
Skôr ako si Arthur mohol rozmyslieť, čo odpovie na takú zvláštnu poznámku, muž zmizol v dave. Neunikol mu však ďalší zvláštny detail. Keď starý pán stúpal s palicou do kopca, držal ju v pravej ruke, no keď teraz odchádzal, pevne ju zvieral v tej ľavej.
3. Tá najúžasnejšia vec
Slnko pomaly klesalo za horizont, keď Arthur náhlivo vošiel cez dvere dnu do domu. Jeho päť sestier trávilo večerné hodiny ako mačky, každá učupená v inom kúte ich obývacej izby. Preto ho neprekvapilo, keď sa na neho okamžite vrhli. Mary ho objala malými rúčkami okolo krku, zatiaľ čo Caroline, ktorá bola ešte len batoľa, sa zavesila na jeho nohu a z lásky ho do nej uhryzla. A naozaj to bolelo.
Ann a Catherine, jeho staršie sestry, štopkali ponožky pri ohni, zatiaľ čo malá Constance ležala v kolíske medzi nimi.
„Meškáš,“ ozvala sa Ann a odložila šitie nabok. Nenávidela ihlu a niť. „Báli sme sa o teba!“
„Catherine tvrdila, že si sa asi zdržal v rade u mäsiara,“ vyhŕkla Mary, „ale ja som jej na to povedala, že pravdepodobnejšie je, že ťa uniesli nejakí zlodeji. Nebolo by to úžasné?“
„Prečo meškáš, Arthur?“ opýtala sa ho Catherine. Vážnu tvár jej osvetľoval oheň. „A čo to, dofrasa, má byť?“
„Kvety!“ zaštebotala Caroline. Vyskočila a chmatla kyticu z vresu a bodliaka. „Moje kvety!“
Bábätko sa pri pohľade na Caroline začalo chichotať a to rozosmialo zas Mary. Arthur sa uškrnul. Ešte sa ani nestihol vyzuť.
„Všetko vám porozprávam pri večeri,“ ozrejmil. „A toto by som mal radšej hneď dať mame.“
Nadvihol balíček od mäsiara. Vyzul si topánky, podal kvety Caroline a odišiel za mamou do kuchyne. Líca mala červené od pariaceho sa hrnca s vodou na sporáku a tmavé vlasy sa jej uvoľnili z vrkoča.
„Ó, Arthur!“ zvolala a venovala mu vrelý úsmev. „Prišiel si práve včas.“
„Nie je toho veľa,“ ozrejmil jej a podal jej balíček s mäsom. „Mrzí ma, že som nezohnal viac.“
Úsmev jeho mamy zostal rovnako hrejivý, hoci niečo v jej očiach sa zmenilo. „Som zvyknutá, že málo stačí na veľa,“ chlácholila ho. „A navyše, zastavila sa tu pani Gilliesová s troškou zemiakov, čo sa im zvýšilo. Budeme mať hostinu!“ potom trochu tichšie dodala: „Neopýtal by si sa otca, či sa k nám nepridá?“
Arthur sa snažil odpovedať čo najprirodzenejšie. „Iste.“
Keď sa mama vrátila k pariacemu hrncu, Arthur sa po špičkách vybral cez chodbu k jemne poodchýleným dverám. Nakukol dnu a zbadal otca sedieť za stolom s hlavou v dlaniach. Vlasy mal strapaté a plecia sklesnuté. Na stene mal nalepené všetky možné výstrižky z novín, ktoré si uchovával na inšpiráciu, spolu s vlastnými nákresmi víl, škriatkov a iných fantastických bytostí. Na podlahe okolo neho zbadal rozhádzané a do gule pokrčené hárky papierov, ako aj niekoľko prázdnych sklenených fliaš.
Na neďalekom stojane stála skica monštruóznej bytosti. Zuby jej siahali až po pás. Pán Doyle pracoval ako ilustrátor detských kníh a práve dokončoval prácu na novom vydaní Krásky a zvieraťa. Alebo by ju aspoň mal dokončovať.
Arthurovho otca netrápila choroba ako sú ovčie kiahne alebo suchotiny. Tie postihujú telo, ale pána Doyla trápila choroba mysle. Tá z neho urobila tieň muža, akého ho Arthur kedysi poznal. Stále ho však ľúbil.
„Ocko?“ spýtal sa. „Pridáš sa k nám na večeru?“
„Dnes večer nie, synček.“ Pán Doyle sa ani nepohol. „Mám veľa práce a nemám chuť jesť.“
Arthur túto odpoveď očakával. Napriek tomu ho to bolelo a nesmierne túžil po tom, aby sa ten starý ocko vrátil. Odstúpil a potichu za sebou zavrel dvere.
A tak si k stolu napokon posadalo len šesť členov rodiny Doylovcov – sedem, vrátane bábätka. Všetci mali vlnité gaštanovo hnedé vlasy, svetlú pleť a jamku v ľavom líci. Pani Doylová naložila do misiek veľmi riedky guláš a deťom k nemu priložila aj kúsok chleba. Arthur si všimol, že sebe nedala žiaden.
Hoci bol guláš vodnatejší a chlieb tvrdý, večera pre nich naozaj znamenala skutočnú hostinu. Arthurovo srdce napĺňali výbuchy smiechu pri stole, úsmevy jeho sestier žiariace vo svetle sviece a to, ako mama zalapala po dychu, keď jej opisoval príhodu s utekajúcim kočíkom.
„Ešte raz mi to vysvetli,“ ozvala sa Catherine so zdvihnutými obočím, „ako si prišiel na to, že tá žena omdlie?“
„Porozprávaj nám ešte tú časť o koňoch!“ dožadovala sa Mary. Hotové katastrofy – to mala zo všetkého najradšej. „Naozaj sa nikto nezranil?“
Na prázdne miesto na čele stola sa však nedalo zabudnúť. Akoby sa v tieni schovával prízrak.
Po večeri sa Ann a Catherine sa vrátili k štopkaniu a Arthur vyniesol Caroline a Mary po vratkých schodoch hore do spálne, kde spávali všetky deti a uložil ich do postele. Potom si sadol vedľa nich a vyrozprával im ďalšiu kapitolu z Dobrodružných historiek (a strašných tragédií) Timothyho Taya, rytiera a (tak trochu aj) šermiara. Príbeh vymyslel Arthur sám v jednu noc, aby uspal Mary. Aj jemu mama kedysi takto vymýšľala príbehy na dobrú noc.
Čoskoro Caroline potichu zachrapkala a Mary sa začali zatvárať oči. Arthur sa vrátil do kuchyne, kde mama umývala riad.
Zhlboka sa nadýchol a riekol, „Zajtra požiadam pána Frasera o prácu,“ oznámil jej. „Zdá sa, že potrebuje niekoho na výpomoc.“
Arthur si myslel, že to mama vezme ako vítanú správu, ale ona namiesto toho stuhla. Keď sa k nemu otočila, v jej okrúhlej tvári sa zráčila bolesť a prenikavo sa naňho zahľadela.
„Arthur,“ povedala dôrazne. „To nesmieš. Viem, že chceš od života viac. Ja to pre teba chcem tiež. Zaslúžiš si chodiť do školy.“
„A ty si zaslúžiš k polievke aj chlieb,“ argumentoval. „Ann a Catherine zas nové pančuchy. Niekto v tejto rodine musí zarobiť peniaze.“
Pokrútila hlavou. „Ale ty, Arthur, si predurčený na niečo veľké.“
Jemne štuchol mamu do pleca. „Ale mami, predsa rodina je to najdôležitejšie na svete.“
Myslel to vážne. Ale aj tak, keď v tú noc ležal v posteli, v hlave sa mu rojili myšlienky na všetko možné, na čo sa počas dňa snažil nemyslieť. Otázky o svete a záhadách, ktoré treba odhaliť.
Ty tu nie si na to, aby si ich riešil, pokarhal sa prísne. Teraz určite nie a možno vlastne nikdy.
Nakoniec sa mu predsa len podarilo zaspať.
Spal však veľmi nepokojne a skoro ráno na úsvite ho zobudil hlasný buchot, ktorý otriasol celým domom.
