Práve máte otvorenú ukážku knihy Strážkyňa stratených miest. Ukážka obsahuje úvod a prvú kapitolu. Viac o knihe nájdete na tomto odkaze.
Úvod
Nejasné, roztrieštené spomienky poletovali v Sophiinej mysli, ale nedokázala ich pospájať. Pokúsila sa otvoriť oči, no objavila iba temnotu. Na členky a zápästia sa jej tlačilo niečo drsné a zabraňovalo jej to v pohybe.
Oblial ju studený pot, keď si niečo uvedomila.
Bola rukojemníčka.
Látka, ktorou mala zaviazané ústa, stlmila jej výkrik o pomoc, a keď sa nadýchla, v nose ju zaštípal sladký zápach sedatíva. Zatočila sa jej hlava.
Chystali sa ju zabiť?
Bola Čierna labuť skutočne ochotná zničiť svoj výtvor? Aký zmysel mal v tom prípade projekt Lunopáv? Aký zmysel mal Vždyplameň?
Omamná látka sa ju usilovala ukolísať do bezsenného zabudnutia, ale Sophie sa bránila – držala sa jedinej spomienky, ktorá v hustej čiernej hmle žiarila ako svetelný bod. Pár krásnych akvamarínových očí.
Fitzových očí. Jej prvý priateľ v novom živote. Jej prvý priateľ vôbec.
Možno keby si ho v ten deň nevšimla v múzeu, nič z tohto by sa nestalo.
Nie. Vedela, že už vtedy bolo príliš neskoro. Biele ohne už plápolali – načahovali sa k mestu a napĺňali oblohu lepkavým, sladkým dymom.
Iskra pred požiarom.
Jeden
„Slečna Fosterová!“ nosový hlas pána Sweeneyho preťal hlasnú hudbu, keď potiahol za kábel a vytrhol Sophie slúchadlá z uší. „Dospela si azda k presvedčeniu, že si príliš múdra na to, aby si týmto informáciám venovala pozornosť?“
Sophie sa prinútila otvoriť oči. Usilovala sa nedať najavo, že ostré svetlo neónok odrážajúce sa od žiarivo modrých stien múzea znásobovalo pulzujúcu bolesť hlavy, ktorú skrývala.
„Nie, pán Sweeney,“ zamrmlala a prikrčila sa pod pohľadmi svojich spolužiakov, ktorí na ňu teraz zízali.
Nahrnula si blond vlasy siahajúce po plecia do tváre a priala si, aby sa za nimi mohla schovať. Toto bol presne ten druh pozornosti, ktorému sa usilovala za každú cenu vyhnúť. Preto nosila nevýrazné farby a zdržiavala sa vzadu, aby ju zakryli ostatné deti, všetky aspoň o tridsať centimetrov vyššie ako ona. To bol jediný spôsob, ako mohla dvanásťročná osoba prežiť medzi štvrtákmi na strednej.
„Tak potom mi hádam vysvetlíš, prečo si počúvala iPod namiesto toho, aby si sledovala výklad?“ Pán Sweeney zdvihol ruku so slúchadlami, akoby boli dôkazom nejakého zločinu. No preňho asi boli. Dovliekol Sophiinu triedu do Múzea prírodnej histórie v Balboa Parku v presvedčení, že študenti budú z celodennej exkurzie nadšení. Ani mu nenapadlo, že by ich to tam zaujímalo jedine vtedy, keby plastové modely obrovských dinosaurov ožili a začali žrať návštevníkov.
Sophie si vytrhla uvoľnenú mihalnicu – nervózny zlozvyk – a zadívala sa na svoje chodidlá. Nedokázala by pánovi Sweeneymu vysvetliť, prečo potrebovala hlasnou hudbou prehlušiť hluk. Veď on ten hluk ani nepočul.
Rozhovory desiatok turistov sa odrážali od stien lemovaných fosíliami a rozliehali sa po obrovskej miestnosti. No skutočný problém predstavovali ich mentálne hlasy.
Roztrúsené, neprepojené kúsky myšlienok vysielané priamo do Sophiinho mozgu, akoby sa ocitla v miestnosti so stovkami televízorov pustených na najvyššiu hlasitosť, v ktorých bežali naraz rozličné seriály. Zarezávali sa jej do vedomia a zanechávali za sebou ostrú bolesť.
Bola divná.
Toto bolo jej tajomstvo – jej bremeno –, odkedy v piatich rokoch spadla a udrela si hlavu. Snažila sa hluk vytesniť. Usilovala sa ho ignorovať. Nič nepomáhalo. A nikomu o tom nemohla povedať. Nikto by to totiž nepochopil.
„Keďže si sa rozhodla, že táto prednáška ti nestojí za pozornosť, tak sa jej ujmi,“ vyhlásil pán Sweeney. „Vysvetli spolužiakom, ako sa lambeosaurus líši od ostatných dinosaurov, o ktorých sme sa učili.“
Sophie potlačila povzdych a vybavila si popisok, ktorý zazrela pred exponátom. Pozrela sa naň, keď vstúpili do múzea, a jej fotografická pamäť zaznamenala každú podrobnosť. Keď odrecitovala fakty, tvár pána Sweenyho sa zamračila. Počula štipľavé myšlienky spolužiakov. Neboli fanúšikmi malého génia. Prezývali ju Krivkokaz.
Dokončila svoju odpoveď a pán Sweeney zamrmlal niečo, čo znelo ako „vševedko“, a potom namosúrene odkráčal k exponátom vo vedľajšej miestnosti.
„Skvelá práca, exotka,“ zavrčal na ňu Garwin Chang, chlapec v tričku s nápisom ODSTÚP! PRDÍM!, a pretlačil sa popri nej k spolužiakom. „Možno o tebe jedného dňa napíšu článok do novín. Nadané dieťa učí spolužiakov o traposaurovi.“
Garwin sa na ňu hneval, lebo Yale jej ponúkol plné štipendium. Jemu niekoľko týždňov nato poslali list, že ho neprijali.
Niežeby tam mohla nastúpiť.
Rodičia jej oznámili, že by tým upútala priveľa pozornosti, bol by to priveľký tlak a je na to primladá. Koniec diskusie.
Preto nasledujúci rok nastúpi bližšie na oveľa menšiu vysokú školu, San Diego City College. Nejako sa o tom dozvedel otravný reportér a usúdil, že je to dostatočne zaujímavé, aby to včera uverejnil v miestnych novinách – Geniálne dieťa uprednostnilo City College pred elitnou univerzitou – aj s jej fotkou z ročenky. Rodičia skoro vyleteli z kože, keď na to prišli. Vlastne to zobrali ešte horšie. Viac než polovica ich pravidiel mala za úlohu pomôcť Sophie „vyhnúť sa zbytočnej pozornosti“. Články na prednej strane novín boli doslova ich nočnou morou. Dokonca zavolali do novín, aby sa sťažovali.
Šéfredaktor bol z toho rovnako nešťastný ako oni. Článok o nej uverejnili namiesto článku o podpaľačovi, ktorý terorizoval mesto, a ešte stále sa usilovali prísť na to, ako k tejto chybe došlo. Bizarné ohne s dobiela rozpálenými plameňmi a dymom, ktorý páchol spáleným cukrom, boli dôležitejšie než všetko ostatné, zvlášť článok o nepodstatnom dievčati, ktoré väčšina ľudí úplne ignorovala.
Alebo aspoň zvykla ignorovať.
Na druhej strane miestnosti múzea Sophie zazrela vysokého chlapca s tmavými vlasmi. Čítal si včerajšie vydanie novín s jej zahanbujúcou čiernobielou fotkou na titulnej strane. Vtom zdvihol hlavu a pozrel sa priamo na ňu.
Ešte nikdy nevidela taký odtieň modrej – jeho oči boli modrozelené, skoro tyrkysové ako kúsok morského skla, ktoré raz našla na pláži. Mal ich také jasné, až sa jej zdalo, že sa ligocú. Niečo sa mu mihlo na tvári, keď zachytil jej pohľad. Sklamanie?
Kým sa rozhodla, čo si o tom má myslieť, odlepil sa od vitríny, o ktorú sa opieral, a vykročil k nej.
Jeho úsmev by sa dobre vynímal na filmovom plátne a Sophie sa zachvelo srdce v hrudi.
„To si ty?“ spýtal sa a ukázal na fotografiu.
Sophie prikývla, lebo nebolo schopná rozprávať. Vyzeral, že má okolo pätnásť rokov, a bol to ten najkrajší chalan, akého kedy videla. Tak prečo sa s ňou zhováral?
„Myslel som si.“ Prižmúrenými očami sa zadíval na fotku a potom znova na ňu. „Nevedel som, že máš také hnedé oči.“
„Hm… hej,“ odvetila, lebo nemala poňatia, čo povedať. „Prečo?“
Pokrčil plecami. „Len tak.“
Niečo sa jej na tejto konverzácii nepozdávalo, ale nevedela prísť na to čo. A nevedela ani zaradiť jeho prízvuk. Trochu britský, ale zároveň iný. Ostrejší? To ju hnevalo – no netušila prečo.
„Si v našej triede?“ opýtala sa, no len čo tie slová vyšli z jej úst, najradšej by ich vzala späť. Samozrejme, že nechodil do jej triedy. Nikdy predtým ho nevidela. Nebola zvyknutá zhovárať sa s chlapcami – najmä peknými chlapcami – a trochu jej z toho zmäkol mozog.
S dokonalým úsmevom odpovedal: „Nie.“ Potom ukázal na obrovský zelenkastý exponát, pred ktorým stáli. Bol to albertosaurus v celej svojej ozrutnej jašterej nádhere. „Myslíš, že naozaj vyzerali takto? Je to trochu absurdné, nie?“
„Ani nie,“ odpovedala Sophie a snažila sa vidieť to, čo videl on. Dinosaurus pripomínal malého tyranosaura: veľká papuľa, ostré zuby, smiešne krátke predné končatiny. Jej to pripadalo v poriadku. „Prečo? Ako vyzerali podľa teba?“
Zasmial sa. „To je jedno. Už ťa nebudem zdržiavať od spolužiakov. Rád som ťa spoznal, Sophie.“
Otočil sa na odchod, práve keď do expozície fosílií vtrhli dve triedy škôlkarov. Mohutná vlna kričiacich hlasov stačila na to, aby Sophie o krok cúvla. No ich mentálne hlasy predstavovali úplne inú úroveň bolesti.
Myšlienky detí boli ako ostré, bodajúce ihly – a toľko škôlkarov naraz bolo ako dikobraz, ktorý jej zaútočil na mozog. Sophie zavrela oči, ruky si pritisla k hlave a pomasírovala si spánky, aby zmiernila bodavú bolesť v lebke. Potom si spomenula, že nie je sama.
Rozhliadla sa, či si niekto všimol jej reakciu, a stretla sa s chlapcovým pohľadom. Mal ruky na čele a na tvári ten istý ubolený výraz ako pred niekoľkými sekundami ona.
„Počula si to…?“ spýtal sa potichu.
Doslova pocítila, že zbledla.
Nemohol myslieť…
Isto myslel len kričiace deti. Samy osebe robili dosť hluku. Výkriky, jačanie a smiech plus asi šesťdesiat hlasov, ktoré neustále štebotali.
Hlasy.
Zalapala po dychu a urobila ďalší krok späť, len čo jej mozog vyriešil predchádzajúci problém.
Počula myšlienky všetkých v miestnosti. No nepočula nezameniteľný hlas chlapca s prízvukom, kým nehovoril.
Jeho myseľ bola úplne tichá.
Nevedela, že je niečo také možné.
„Kto si?“ zašepkala.
Vytreštil na ňu oči. „Ty si… ty si to počula, však?“ Priblížil sa a naklonil sa, aby jej pošepkal: „Si telepatka?“
Trhlo ňou. To slovo jej spôsobilo svrbenie pokožky.
A jej reakcia ju prezradila.
„Si! Nemôžem tomu uveriť.“
Sophie ustúpila smerom k východu. Nemala v úmysle prezradiť svoje tajomstvo úplne cudziemu človeku.
„Všetko je v poriadku,“ povedal a priblížil sa k nej s natiahnutými rukami, akoby bola nejaké divoké zviera, ktoré bolo treba upokojiť.
„Nemusíš sa báť. Aj ja som telepat.“
Sophie stuhla.
„Volám sa Fitz,“ dodal a priblížil sa ešte viac.
Fitz? Čo je to za meno?
Pozorne si prezrela jeho tvár, hľadala nejaké znamenie, že je to len vtip.
„Nežartujem,“ povedal, ako keby presne vedel, na čo myslí.
Možno to naozaj vedel.
Podlomili sa jej kolená.
Posledných sedem rokov strávila túžbou nájsť niekoho, kto by bol ako ona – niekoho, kto by vedel robiť to, čo dokázala ona. Teraz, keď ho našla, mala pocit, akoby sa svet vychýlil zo svojej osi.
Chytil ju za ruky, aby nespadla. „Všetko je v poriadku, Sophie. Prišiel som, aby som ti pomohol. Hľadáme ťa už dvanásť rokov.“
Dvanásť rokov? A čo myslel tým „my“?
Lepšia otázka: Čo od nej chcel?
Steny sa na ňu tlačili a miestnosť sa roztočila.
Vzduch.
Potrebovala vzduch.
Vytrhla sa mu a vybehla cez dvere, potácala sa, kým jej roztrasené nohy nenašli rytmus.
Zhlboka dýchala, kým bežala po schodoch z múzea. Dym z požiarov jej pálil pľúca a biele kúsky popola jej padali do tváre, ale nevšímala si ich. Chcela sa od toho čudného cudzieho chlapca dostať čo najďalej.
„Sophie, vráť sa!“ zakričal za ňou Fitz.
Zrýchlila. Utekala cez nádvorie na spodku schodov, prebehla okolo širokej fontány a prehnala sa cez malý trávnik na chodník. Nikto sa jej nepriplietol do cesty – všetci boli vnútri pre zlú kvalitu vzduchu. Stále však počula jeho približujúce sa kroky.
„Počkaj!“ zavolal Fitz. „Nemusíš sa báť.“
Ignorovala ho, vložila všetku energiu do behu a bojovala s nutkaním obzrieť sa ponad plece, aby zistila, ako ďaleko za ňou je. Prešla polovicu priechodu pre chodcov, keď jej zvuk škrípajúcich pneumatík pripomenul, že sa nepozrela na obe strany.
Otočila hlavu a jej pohľad sa stretol s pohľadom vydeseného vodiča, ktorý sa snažil zastaviť auto, aby ju nezrazil.
Zomrie.
