Práve máte otvorenú ukážku knihy Pravidlo. Ukážka obsahuje prvú kapitolu. Viac o knihe nájdete na tomto odkaze
1
DIANA
Satan opäť útočí
JÚL
NAVRCHU ZRKADLA SA VYTVORIA DVE KVAPKY VODY A SMEROM NADOL SA POMALY pretekajú. Sama so sebou uzavriem stávku, že víťazom sa stane kvapka číslo dva, keďže je omnoho väčšia. Na veľkosti predsa záleží, nie? No len čo naberie rýchlosť, prudko sa stočí doľava. Kvapka číslo jeden udržuje smer a dopadne na pult s umývadlom.
Presne preto nestávkujem.
Handričkou utriem zarosené zrkadlo, aby som sa v ňom videla. Na prsiach a pleciach sa mi rozlieva červeň v reakcii na takmer vriacu vodu. Niečo je so sprchou, no som takmer na mizine, preto nemôžem zavolať inštalatéra, a otec mi povedal, že sa u mňa zastaví až koncom týždňa. To znamená, že budem musieť znášať vriacu vodu ešte niekoľko dní, teda ak si dovtedy nespálim kožu.
Napadne mi, že keď otec opraví sprchu, mohol by sa pustiť aj do zásuvky kuchynskej linky, ktorá sa odrazu odmieta otvoriť. Potom by mohol zistiť aj to, prečo automat na ľad v mrazničke nefunguje.
Vlastniť byt je vyčerpávajúce. Hlavne keď je človek absolútne neschopný. Spomenula som, že zo sprchovej hlavice najprv neprestajne kvapkala voda? Pozrela som si videonávod na internete a pokúsila sa opraviť ju sama. Skončilo sa to tak, že sprcha sa zmenila na rozžeravenú sopku. Amatérska inštalatérka zo mňa zjavne nebude.
Odvrátim sa od zrkadla a z háčika na dverách zvesím ružový huňatý uterák. Vyjdem z kúpeľne plnej horúcej pary a na chodbe sa konečne poriadne nadýchnem.
„Takmer som tam zomrela,“ oznámim Skipovi v obývačke a zabalím sa do osušky. Cez rozľahlý priestor obývačky, ktorá vyzerá ako podkrovie, sa zadívam na takmer osemdesiatlitrové akvárium pri stene.
Tučná zlatá rybka mi opätuje znepokojujúci, takmer mŕtvolný pohľad.
„Nepáči sa mi, že nevieš žmurkať,“ poviem mu. „Raz ma z toho od strachu trafí šľak.“
Opäť na mňa zíza, potom zamáva plutvami a odpláva na druhý koniec akvária. O chvíľu sa už neveľmi úspešne ukrýva za zlatou truhličkou. Keď som predavačovi v obchode s rybkami ukázala Skipovu fotku, vyhlásil, že takého veľkého karasa ešte nevidel. Moja ryba je zjavne obézna. Nehovoriac o tom, že na môj vkus je až priveľmi tichá a to ma znervózňuje. Neverím zvieratám, ktoré nevydávajú žiadne zvuky.
„Vieš čo, Skip? Keď budeš mať zlý deň a budeš rozrušený, aj ja takto odplávam a nebudem sa ťa snažiť upokojiť. Takže sa napchaj do tej svojej pirátskej truhlice a zadus sa tam.“
Neznášam ryby. Keby som mala na výber, nijakú by som nemala. Túto otrasnú rolu mi vnútila moja nebohá teta, ktorá mi svojho jedinečného, no celkom zbytočného karasa odkázala vo svojej poslednej vôli. Keď vykonávateľ závetu čítal našej rodine túto časť nahlas, mal čo robiť, aby sa nerozosmial. Môj mladší brat Thomas sa ani neunúval a vybuchol do smiechu, no otec ho umlčal pohľadom.
Keď sa na to pozrieme z tej lepšej stránky, teta Jennifer mi okrem akvária odkázala aj byt, a tak som sa stala dvadsaťjedenročnou majiteľkou nehnuteľnosti. Všetko zlé je na niečo dobré.
Sprcha bola taká horúca, že som celkom vysmädla. Rozhodnem sa, že si najprv vezmem fľašu s vodou a až potom sa oblečiem. Bosá sa vyberiem k chladničke, no vyľaká ma cinknutie mobilu na kuchynskej linke a znehybniem. Otočím sa a zadívam sa na displej. Potlačím ston. Píše mi môj bývalý.
PERCY
Čau, čo keby sme sa dnes večer stretli a pokecali? Po ôsmej mám voľno.
Nie, nemám záujem. Pochopiteľne však nemôžem byť taká priama. Som síce výbušná, ale nie zbytočne drzá. Musím nájsť milý spôsob, ako ho odmietnem.
Nie je to prvý raz, čo sa ozval, aby sme si „pokecali“. Zrejme je to moja chyba, keďže som mu navrhla, aby sme po rozchode zostali kamaráti. Dám vám jednu radu: Nikdynikomu nenavrhujte, aby ste zostali kamaráti, keď to nemyslíte vážne. Inak si koledujete o poriadny problém.
Mobil nechám na linke a z chladničky vyberiem fľašu vody. Percymu odpoviem, keď sa oblečiem.
Prázdnu fľašu hodím do koša pod výlevkou a vtom sa na chodbe ozve známe mňaukanie. Môj byt má steny ako z papiera, preto počujem všetko, čo sa deje za vchodovými dverami. Postrehnem každý krok a výnimkou nie je ani cupitanie Luciných maličkých labiek. Tá malá potvora navyše nosí na obojku zvonček, ktorý ohlasuje každý jej pohyb.
Potlačím nadávku, no vtom sa vo mne ozve zmysel pre povinnosť. Dolnú susedu Priyu mám rada, ale jej mačka, majsterka v útekoch, mi lezie na nervy. Lucy sa aspoň raz za týždeň nepozorovane vykradne z bytu.
Otvorím dvere a dnu sa vovalí z chodby chladný vzduch. Vykročím na hladkú dlažbu pred dverami a snažím sa striasť zimomriavky, ktoré mi nabehnú na pažiach.
„Lucy?“ prihovorím sa jej spevavo.
Keď ju volám, musím potlačiť akýkoľvek náznak frustrácie. Keby tá sivá chlpatá guľôčka vycítila hnev, uháňala by dole k hlavnému vchodu do bytovky ako meteor, ktorý sa rúti na Zem.
Bytový komplex Meadow Hill nie je ako iné bytovky. Nejde o nijakú päťdesiatposchodovú opachu so stovkami bytov. Architekt ho navrhol podľa vzoru prímorských rezortov, preto areál tvorí pätnásť dvojpodlažných budov, pričom v každej sa nachádzajú štyri byty. Jednotlivé domy spájajú kľukaté chodníčky a mnohé ponúkajú výhľad na bujné trávniky, tenisový kurt či na bazén. Keď Lucy naposledy ušla, môj dolný sused Niall sa práve vracal domov z práce. Mačka využila otvorené vchodové dvere a s vidinou večnej slobody prebehla popri ňom.
„Lucy?“ opäť na ňu zavolám.
Zvonenie zvončeka dolieha zo schodiska. Na vrchnom schode sa s hlasným mňaukaním zjaví sivá pásikavá mačka. Vzorne si sadne a vzdorovito sa na mňa zadíva.
Áno, som tu, vysmieva sa mi. Čo urobíš teraz, ty krava?
Pomaly si kľaknem, aby som bola viac na úrovni jej očí. „Si jedna diabolská mačka,“ oznámim jej.
Chvíľu si ma premeriava, potom zdvihne labu, zdržanlivo si ju olíže a opäť ju položí na dlažbu.
„Myslím to vážne. Priniesli ťa z pekla. Osobne ťa doručil satan svojimi studenými rukami. Tak povedz, poslal ťa hore ku mne, aby si ma mučila?“
„Mňau,“ ozve sa samoľúbo a ani nežmurkne.
Udivene otvorím ústa. Tá mrcha to práve potvrdila!
Na kolenách sa prisuniem bližšie a pridržím si uterák. Som asi pol metra od nej, keď sa dolu na chodbe ozvú hlasy a na schodoch zadunia kroky.
Lucy vyštartuje a preskočí mi ponad plece ako malá prekážkarka na mačacích olympijských hrách. Preletí cez škáru v mojich dverách a tak ma vyľaká, že stratím rovnováhu. Inštinktívne vystriem pred seba ruky, aby som sa zachytila, a pritom pustím uterák.
Spadne na zem vo chvíli, keď na mňa dopadne tieň.
Od prekvapenia zajačím. Zízajú na mňa traja hokejisti.
Na nahúDianu. Lebo som nahá.
Už som spomenula, že som nahá?
„Si v pohode, Dixonová?“ ozve sa hlboký posmešný hlas.
Rukami sa rýchlo snažím zakryť, no mám ich len dve a najradšej by som zakryla minimálne tri partie.
„Preboha, nepozerajte sa!“ prikážem im a schmatnem uterák zo zeme.
Musím uznať, že naozaj odvrátili zrak. Vyskočím na nohy a náhlivo si obkrútim osušku okolo seba. Zo všetkýchľudí, ktorí ma mohli stretnúť v tejto ošemetnej situácii, to musel byť práve Shane Lindley a jeho kamaráti. Čo tu vlastne robia?
Vtom mi svitne. Ach, nie!
Pri pohľade na Shanove pobavené tmavé oči mi stiahne žalúdok od hrôzy. „Nie. Už dnes?“
Venuje mi široký úsmev a odhalí pri tom dokonale biely chrup. „Ach, áno, dnes.“
Satan opäť útočí.
Shane sa sem sťahuje.
Našťastie nebude bývať so mnou. To by bolo dvojnásobne strašné. Nikdy by som sa nedokázala deliť o byt s takým nadutým debilom. Dosť zlé je už to, že budeme bývať na jednom poschodí. Shanovi rodičia sú bohatí a zjavne si myslia, že ak budú svojich potomkov rozmaznávať, vychovajú z nich pokorných ľudí, preto kúpili svojmu synovi, ktorý má od pokorného človeka poriadne ďaleko, byt vedľa mňa. Ten bol prázdny, odkedy šla moja posledná suseda Chandra do dôchodku a presťahovala sa do Mainu bližšie k rodine.
Moja najlepšia kamarátka Gigi sa vydala za Shanovho najlepšieho kamaráta Rydera, a tak ma varovala, že sa tento týždeň prisťahuje. Ocenila by som však konkrétnejší dátum a čas. Alebo mi aspoň mohla dnes poslať nejakú varovnú esemesku. Bola by som pripravená a nemala by som na sebe osušku. Dnes na večeri jej to rozhodne vykričím.
„Neboj sa, nič sme nevideli,“ uisťuje ma Will Larsen a usiluje sa tváriť, akoby sa nič nestalo.
„Ja som ti videl kozy a polovicu zadku,“ poznamená Beckett Dunne ochotne.
Neviem, či sa mám smiať alebo plakať. S dokonalou tvárou, s miernym austrálskym prízvukom a so zvlnenými blond vlasmi vyzerá až príliš sexi. Všetko, čo vypustí z úst, napokon vyznie očarujúco, hoci keby to povedal niekto iný, bolo by to odporné.
„Vymaž si ten pohľad z pamäti,“ varujem ho.
„To sa nedá,“ odvetí a žmurkne na mňa.
Pozriem sa na Shana a dobrá nálada ma opustí. „Ešte stále môžeš tento byt predať,“ poviem s nádejou v hlase.
Dobre však viem, že o tom môžem len snívať. On nikam neodíde, hlavne nie po tom, čo jeho rodičia zrejme minuli kopu peňazí na rekonštrukciu bytu. Celý mesiac sa z neho neprestajne ozýval hluk stavebných prác. Úbohý Niall pod nami sa každý deň, keď začul vŕtačku, rúcal. Ten chlapík má silnú alergiu na hluk.
Ktovie, ako si Shane prerobil byt. Stavím sa, že ho zmenil na typický pánsky brloh vhodný na naplnenie jeho sexuálnych chúťok.
A verte mi, dobre viem, aké má chúťky. Týkajú sa (zatiaľ, no počet stále rastie) dva a pol roztlieskavačky z môjho tímu. Polovice preto, lebo s treťou sa len oblizoval. Ten chalan ich však aj tak zbiera jednu za druhou ako trofeje. Gigi mi povedala, že minulý rok mu nejaká baba zlomila srdce a teraz je prvý raz single. Podľa Gigi si chce vynahradiť stratený čas. Podľa mňa je to však len výhovorka a sukničkárov by sme nemali ospravedlňovať. Oni sa jednoducho s týmto génom rodia.
„Nemusíš sa pred chalanmi hrať na drsniačku,“ povie Shane. „Všetci vieme, do koho si zbláznená.“
Odfrknem. „Jediný, kto je do teba zbláznený, si ty sám.“
Pravdupovediac, vôbec by ma neprekvapilo, keby ten chalan vo voľnom čase mimo ľadu hádzal zamilované pohľady do zrkadla. Hokejisti sú posadnutí dvomi vecami: sebou a hokejom. Shane Lindley nie je výnimka.
Rozhodne sa mi z neho nepodlamujú kolená, no musím uznať, že je fakt fešák. Vysoký a príťažlivý. Má široké zmyselné pery a štýlovo ostrihané čierne vlasy. Je svalnatý a vždy, keď sa niekoho pokúsi zvábiť sebavedomým úsmevom, na lícach mu nabehnú jamky. Dnes popoludní má oblečené basketbalové šortky a červené tričko, ktoré mu ladí s tmavšou pokožkou.
Neujde mi, ako si ma zabalenú v osuške Beckett opäť obzerá. Zamračím sa naňho. „Môžeš civieť, koľko chceš, no ver mi, že tá osuška už zostane na mieste.“
„No ak by sa to predsa len stalo, nerád by som o to prišiel.“ Usmeje sa na mňa, akoby ma chcel pretiahnuť, a zuby mu vo svetle žiariviek zasvietia.
„To je tvoj byt?“ spýta sa Will a ukáže na dvere za mnou.
„Žiaľ.“
„Dokelu! Keď Gigi povedala, že budete susedia, neuvedomil som si, že budete bývať vedľa seba,“ poznamená a pohľadom prejde od mojich dverí k tým vedľajším.
„Už to nerieš, prosím ťa,“ zahundrem. Otočím sa k Shanovi. „Ak čakáš uvítaciu párty, vyhoď si ju z hlavy. Odteraz sa budem usilovať žiť tak, aby som ťa už nikdy nestretla.“
„Veľa šťastia.“ V Shanových hnedých očiach sa mihne pobavenie. „Ja sa zas budem usilovať, aby sa z nás stali najlepší priatelia a aby sme spolu trávili všetok voľný čas. Ach, keď už sme pri tom, tento víkend robím párty. Mali by sme ju usporiadať spolu. Mohli by sme nechať otvorené tvoje aj moje dvere a…“
„Nie!“ Ukazovákom bodnem do vzduchu. „Nie. V žiadnom prípade. Keď už sme pri tom, vy dvaja,“ zlostne zazriem na Willa s Beckettom, „ho počkajte v byte. Ja musím s Lindleym prebrať pravidlá spolunažívania.“
