Pred ôsmimi týždňami…
Keď sme sa vracali domov, práve svitalo. Pomaly sme sa vliekli, držali sme sa za pás a vo vzduchu cítili blížiace sa leto. Rose si opierala hlavu o moje plece. Presne si spomínam na jej jemnú, teplú pokožku aj ako do mňa narážala bokmi, pretože každá sme kráčali v inom rytme.
Bolo pár minút pred piatou a v žiare ranných lúčov vyzerali všetky špinavé ulice ako nové. Často sme zostávali vonku dlho do noci a cestou domov sme sa kochali pohľadom na vychádzajúce slnko. Uchovávali sme si ho v mysliach, kým sme nezaspali. Až do tej noci sme si užívali, celý svet nám ležal pri nohách. Každú chvíľu sa nám prihodilo niečo nové, niečo, čo stálo za to.
Tá noc však všetko zmenila.
Pálili ma oči, v ústach mi vyschlo a srdce mi bilo ako divé. Nechceli sme ísť domov, ale nemali sme na výber.
„Prečo práve teraz?“ spýtala sa Rose. „Všetko bolo v pohode. Darilo sa jej a vyzerala šťastne. Tak prečo?“
„Neurobila to prvýkrát…“ poznamenal Leo. „Preto fízlov ani netrápi, že zase zmizla. Koľkokrát si už zbalila ruksak s jedlom, peniaze, gitaru a na pár týždňov sa vyparila. To je proste celá Naomi.“
„Ale odkedy máme Zrkadielko, tak to nespravila,“ namietla Rose. „Nie odkedy sme sa dali dokopy. Predtým si ubližovala a zdrhala z domu, ale keď sme si založili kapelu, prešlo ju to. Bola… všetci sme boli dobrí. Mali sme na viac.“
Pohľadom sa ma pýtala na názor. Popravde, za posledný rok sa život každého z nás obrátil naruby. Pred kapelou sme všetci boli istým spôsobom stratení a potom sme sa zrazu našli. Spolu sme boli silní, obľúbení a totálne úžasní rockeri. Mysleli sme si, že aj Naomi je v rovnakej eufórii a že už nepotrebuje utekať z domu. Verili sme tomu až do včera.
V tú noc sme boli vonku do rána, pobehali sme hádam celé mesto.
Hľadali sme ju všade, na každom mieste, kde sme boli spolu.
Prehľadali sme miesta, o ktorých sme povedali aj rodičom, aj tie, ktoré sme doma radšej zamlčali.
Presondovali sme podniky, kam by nás ani nemali púšťať, pretože sme primladí. Na parkete sme sa predierali masou rozhorúčených a spotených tiel a snažili sa ju nájsť.
Zakrádali sme sa po tmavých uličkách za krčmami, kde si človek všeličo zoženie. Potichu sme spovedali nervózne decká s kruhmi pod očami, ktoré tu ponúkali trávu. V tú noc sme však trávu nechceli.
Prehľadali sme tmavé suterény za neoznačenými dverami, kam vás pustia, len ak poznáte správnych ľudí. Vznášalo sa v nich toľko cigaretového dymu, že sme nevideli na krok, z hlasnej hudby nám zvonilo v ušiach, srdcia nám splašene bili a podlaha vibrovala do rytmu hudby.
Okrem pajzlov sme prezreli aj všeličo iné. Skúsili sme šťastie v parku na sídlisku, kam sme sa chodili len tak flákať, aj pri rieke, kde vystavali komplex s luxusnými milionárskymi bytmi. Prešli sme i po Vauxhallskom moste, na ktorom sme na seba vždy museli kričať, aby sme sa pre premávku vôbec počuli. Bol to náš most. Chodili sme cezeň tak často, že už sme ho brali ako kamoša, ktorý o nás vie priveľa.
Nakoniec sme sa zastavili aj v opustenej stávkovej kancelárii s vylomenými dverami. Vzadu bol matrac a niektoré decká tam chodili, keď chceli byť samy. Mňa tam nikdy nelákalo, pretože neznášam samotu.
Noc sa krátila a my sme verili, že ju už-už nájdeme. Presviedčali sme sa, že zase len vystrája, ako vždy, keď ju dačo trápilo a snažila sa na seba upriamiť pozornosť. Dúfali sme, že Naomi, naša najlepšia kamoška a členka kapely, sa skrýva na mieste, ktoré sme poznali iba my. Boli sme si istí, že tam niekde na nás čaká.
Človek predsa nemôže z ničoho nič zmiznúť. To nedávalo zmysel. Nikto sa nevyparí len tak, bez stopy.
Prízvukovali sme si to v prvú noc pátrania a potom aj počas ďalších nocí, až kým nám to rodičia nezatrhli so slovami, že sa vráti, keď sama bude chcieť. Keďže už veľakrát predtým utiekla, nakoniec ju prestala hľadať aj polícia.
Lenže nám sa to nepozdávalo, pretože tentoraz bola situácia iná. Aj Naomi sa zmenila. Policajti so znudenými tvárami a s prázdnymi zápisníkmi nás ignorovali. Ako ju mohli hľadať, keď o nej nič nevedeli?
No my sme sa nevzdávali a pátrali ďalej, aj keď ostatní sa na to už vykašľali. Pozreli sme sa všade.
Nebola nikde.
Našli sme iba prázdne miesta, na ktorých sa kedysi zdržiavala.